Sv. Lukáš, tvorca evanjelia nazvaného jeho menom a tvoriaceho tretiu kanonickú knihu Nového zákona, bol pôvodom z Antiochie, slávneho hlavného mesta Sýrie. Zo škôl tohto mesta vychádzali muži slávny vo všetkých odvetviach slovesnosti. Aj sv. Lukáš tu čerpal svoje poznanie, ktoré potom ukončil po cestách po Grécku a Egypte. Osobitne sa zasvätil medicíne, v ktorej podľa sv. Hieronyma dosiahol veľkú slávu. Že aj po prijatí Kristovej viery sa neprestal zaoberať lekárskym umením, svedčia aj slová apoštola Pavla v liste Kolosanom: „ Pozdravuje vás milovaný lekár Lukáš ...“ (Kol 4, 14) Určite ho láska k blížnemu viedla, aby sa aj ďalej zaoberal týmto umením, a to tým viac, že ciele apoštola sa tak ľahko zhodovali so snažením lekára.

Lukáš sa vyznačoval nielen ako lekár, ale aj ako maliar. („Lukáš ... je medzi evanjelistami básnikom a maliarom: umeleckým štýlom podáva rozličné scenérie, napríklad o kajúcnici, čo pomazala Pánovi nohy ...“ Sväté Písmo, Nový zákon, SSV Trnava, 1986, str. 175.) Prinajmenšom rozliční starí spisovatelia hovoria s určitosťou, že sa po ňom zachovalo niekoľko obrazov Spasiteľa a sedem obrazov prečistej Panny Márie. Z tých posledných sa jeden kedysi nachádzal v Belze, pochádzajúci od gréckych imperátorov a preslávený mnohými zázrakmi po ruskej zemi, no zobratý a prenesený do Čenstochovej v Poľsku (Pravdepodobne sa jedná iba o zbožnú povesť, ktorá mala zvýšiť význam pútnického miesta Čenstochová.), a druhý je v Ríme v Borgiovskej kaplnke pre cerkvi presvätej Bohorodičky. Je ťažko s istotou povedať, či sv. Lukáš bol pôvodom žid, alebo pohan, kým neprijal Kristovu vieru.

Tiež nevieme, kedy a kým bol získaný pre Krista, hoci niektorí tvrdia, že Lukáš bol tým učeníkom, ktorý po Kristovom vzkriesení išiel s Kleofášom z Jeruzalema do Emauz a mal po ceste možnosť rozprávať sa so vzkrieseným Kristom. Nech bude ako chce, je istou vecou, že sv. Lukáš bol vzorom všetkých cností už vtedy, keď ho sv. Pavol vybral za svojho spolupracovníka. Roku 51 po Kristovi nasadol so sv. Pavlom na loď, odplával do Troady v Macedónsku a podieľal sa na všetkých jeho námahách, nebezpečenstvách a žiaľoch. Rozchádzali sa iba časom, a to iba vtedy, ak si to vyžadovala potreba cirkvi. (Sk 16, 10n ) Sv. Pavol úprimne miloval svojho spolupracovníka a vysoko si ho ctil, ako je to zrejmé z mnohých miest jeho listov. V roku 56 ho vyslal so sv. Timotejom do mesta Korint. Už v tých prvých časoch rozširoval nepriateľ ľudského pokolenia, otec lži, rozličné bájky o živote a učení Krista, aby tým urobil prekážku dielu evanjelia. Vystupujúc proti každému klamstvu napísal sv. Lukáš medzi 53. a 58. rokom po Kristovom narodení z vnuknutia Sv. Ducha svoje evanjelium v gréckej reči.

Na svojich cestách nikdy nevynechal príležitosť, aby sa od očitých svedkov Kristových skutkov a učenia všetko dôkladne prezvedel. Jemu vďačíme za mnohé správy o vždy Panne Márie, Matke Božej, ktorá mu tiež musela odovzdať mnoho poznatkov. Iba v jeho evanjeliu sa stretávame s okolnosťami, ktoré sa týkajú vtelenia Božieho Syna, napr. tajomstvo zvestovania archanjela Gabriela prečistej Panne Márii, návšteva Márie u Alžbety, narodenie Pána nášho Ježiša Krista v meste Betlehem a iné dôležité okolnosti. Pretože sv. Lukáš sa osobitne zaoberá vecami týkajúcimi sa Kristovho kňazstva, tak zo symbolov, ktoré sa nachádzajú u proroka Ezechiela (Ezech 1, 10) a majú označovať evanjelistov, prideľuje sa mu znamenie obety, vôl alebo podoba teľaťa. Exegéti Sv. písma tiež tvrdia, že sv. Lukáš viac ako ostatní evanjelisti hovorí o tom, že je možné zobudiť hriešnika k nádeji na Božie milosrdenstvo a k úprimnému pokániu. Pripomeňme si len podobenstvá o márnotratnom synovi, o dobrom pastierovi, zázračné obrátenie lotra rozopätého na kríži k Ježišovi Kristovi.

Jeho sloh je jasný, čistý, meniaci sa, z ktorého vidíme, že spisovateľ bol dôkladne vzdelaný a používal slovesnú tvorbu. Myšlienky a výrazy majú vysoký štýl, a pritom aj onú jednoduchosť, ktorá je hlavným znakom sv. spisovateľov a tvorí ich osobitnú skupinu. Dôstojnosť, s akou predstavuje najvyššie tajomstvá, ukazuje už čosi Božské. Sila, s akou hovorí o trpezlivosti, pokore a láske vteleného Boha, o jeho náuke a živote, jeho vernosť pri opise strasti a smrti Krista, dôkladnosť, s akou sa chráni každej predpojatosti a s akou zadržiava všetky trpké slová na protivníkov, to všetko ma čosi veľkého, ušľachtilého, veľkodušného, pútajúceho a presvedčivého, aké by sme aj v najlepších plodoch svetského krasorečníctva zbytočne hľadali. Lukáš sprevádzal sv. Pavla, keď ho viezli z Jeruzalema do Ríma a neopúšťal ho, kým nebol v roku 63 prepustený na slobodu. V tom istom roku napísal sv. Lukáš svoje „Skutky apoštolov“, ktoré začal z vnuknutia Sv. Ducha, a ktoré sú akoby pokračovaním jeho evanjelia. Úmyslom tejto knihy bolo zavrhnúť falošné zvesti, ktoré obklopovali životy a apoštolské námahy ohlasovateľov kresťanstva a ochudobňovali pravdivú históriu o zázraky, ktoré používal Pán Boh kvôli založeniu svojej cirkvi.

V prvých dvanástich hlavách opisuje, čo pre rozšírenie Kristovej viery robili dvaja najvýznamnejší apoštoli po Kristovom nanebovstúpení. V ďalších šestnástich hlavách sa obmedzuje iba na skutky a zázraky sv. Pavla, ktorých bol očitým svedkom a účastníkom. Nakoniec, čo sa týka osoby Teofila, ktorému písal svoje evanjelium a Skutky apoštolov, ta sa zdá, že to bol významný muž, lebo slovo „vznešený“ (Lk 1, 3) sa vtedy pripisovalo iba kniežatám a miestodržiteľom. Pravdepodobne zastával nejaký vysoký úrad v Antiochii a možno súčasne s Lukášom sa obrátil na Kristovu vieru. Keď sv. Pavla druhý a tretí krát uväznili, sv. Lukáš ho ani vtedy neopustil, hoci všetci ostatní ho opustili. Apoštol píše: „Jediný Lukáš je so mnou..“ (2 Tim 4, 11a ), a týchto niekoľko slov dostatočne vyjadruje neochvejnú odovzdanosť verného učeníka a spolupracovníka. O mučeníckej smrti učiteľa a svojho duchovného otca Lukáš ohlasoval spasiteľnú náuku v Taliansku, Dalmácii, Macedónsku, a ako tvrdia niektorí starí spisovatelia aj v Egypte a Líbii. Premnohé námahy, nebezpečenstvá a prenasledovania, ktoré musel znášať na svojich apoštolských cestách, nemohli ani na chvíľu zlomiť jeho ducha, ani ho obmedziť, na všetko bol pripravený a vždy veselý. Dožijúc sa 84 rokov, podľa svedectva afrického martyrológia nakoniec potvrdil ním ohlasovanú vieru svojou krvou, a to v Patrose na polostrove Morei.

Ruský prológ na str. 203 píše: „Keď Lukáš odišiel z Ríma, išiel na východ ohlasujúc Krista, prijímajúc pre jeho sväté meno bolesti a námahy. Prešiel celou Líbiou, prišiel do Egypta a významné Téby osvietil dobrou zvesťou. V Tébach Biotijských postavil cerkvi, ustanovil kňazov a diakonov, liečil chorých na tele i na duši, mnoho spočinul a vyše osemdesiatročný spočinul v Pánovi. Na mieste, kde je uložené jeho sv. telo, Boh oslavuje svojho služobníka. Je tam rastlina, ktorá lieči očné choroby na znak jeho lekárskej múdrosti. Jeho hrob je veriacim známi tým, že na prosby sv. apoštola sú tam chorí vyliečení zo svojich chorôb.“ V roku 357, za vlády cisára Konštancia, syna Konštantína Veľkého, boli jeho pozostatky prevezené do hlavného mesta Konštantínopol a boli uložené v cerkvi sv. apoštolov pod svätým oltárom pri pozostatkoch sv. Andreja a Timoteja. Lebka sv. Lukáša sa teraz nachádza v Ríme a časť jeho kostí je v monastieri na hore Atos v Grécku. Tento životopis sv. Lukáša nech zakončia slová Ruského Prológu: „Hovoria o ňom, že on (Lukáš) najprv obraz presvätej Bohorodičky, ako nesie dieťa, predvečného Pána nášho Ježiša Krista, na svojich rukách, napísal maliarskym umením a aj ďalšie dva ikony presvätej Bohorodičky, a priniesol ich k Matke Božej, či sa jej páčia.

Ona keď uvidela tieto svoje obrazy, svojimi prečistými ústami takto prehovorila: „Milosť toho, ktorý sa zo mňa narodil, i moja nech budú s týmito ikonami.“ Sv. Lukáš na doskách napísal aj vyobrazenie sv. hlavných apoštolov Petra i Pavla. Od neho sa po celej zemi rozšírilo to dobré a cnostné dielo písať ikony na slávu Božiu, Božej Matky i všetkých svätých, na krásu cerkví a spásu veriacich, ktorí ich pobožne uctievajú. Amen.“ „...aby v ohnivom plameni potrestal tých, čo nepoznajú Boha, aj tých, čo odporujú evanjeliu nášho Pána Ježiša. Za trest sa dostanú do večnej záhuby, ďaleko od Pánovej tváre a slávy jeho moci,...“ (2 Sol 1, 8-9) a) Ako užitočne a spasiteľne používal sv. Lukáš svoje ruky a jazyk! Jazyk použil na ohlasovanie Kristovej náuky, ruky na spísanie života, strastí a smrti Ježiša Krista. Šťastní sú všetci, ktorí ho nasledujú v správnom používaní údov svojho tela a všetkého toho, čo sa naučili a čo vedia. No beda tým, ktorí svoj jazyk používajú na to, aby druhých ohovorili, kliali, prisahali, klamali, viedli nepekné a necudné reči, a ruky na to, aby druhých bili, okrádali, krivdili im.

To isté si treba myslieť o tých, ktorí svojimi očami, ušami, ústami, nohami a ostatnými údmi svojho tela urážajú Pána Boha a tak nečestne zneužívajú to, čo im Najvyšší udelil zo svojho milosrdenstva. Akéže muky budú musieť títo nevďační ľudia znášať na svojich údoch, ktoré teraz používajú ako nástroje bezbožnosti! Nie nadarmo tu hovoríme „nevďační ľudia“. Lebo pýtame sa, od koho má človek oči, uši, jazyk, ruky a nohy a telo so všetkými ostatnými údmi? Skutočne iba od svojho Pána a Boha. On mu ich dal zo samého milosrdenstva, a preto sú iba milosťou. Ak chceš bližšie spoznať aká veľká je tá milosť, tak sa prizri človeku, ktorý tieto údy nemá vôbec, alebo ich nemôže ovládať a je slepý, nemý, hluchý alebo chromý. Ako je taký človek nešťastný! Ak preto Pán oh udelil človeku spomínané údy a ich slobodné používanie, tak mu preukazuje veľkú milosť, za ktorú je človek povinný byť mu vďačný. Ak človek požíva tieto tak milostivo udelené údy na urážky Pána Boha a darcu tejto milosti, tým ukazuje svoju nepeknú nevďačnosť a preveľkú zlobu. Taký si nezaslúži, aby mal slobodné používanie údov svojho tela, lebo ako hovorí jeden zo svätých otcov: „Je nehodný žiť dlhšie, kto pre teba, Ježišu Kriste, nechce žiť.“

Tak je nehodný svojho jazyka, uší, rúk a nôh, kto ich používa ako nástroje urážania Boha. Či aj ty, kresťan, nie si jeden z tých ľudí? Spýtaj sa svojho svedomia a kajaj sa zo svojich hriechov. b) Sv. Lukáš pri všetkých svojich námahách, prenasledovaniach a horkostiach, ktoré znášal, bol vždy pokojný a veselý, nikdy nermútil, nenariekal a nezúfal. Láska Pána Ježiša Krista a nádej večnej odmeny mu všetko uľahčovali. Keby si aj ty, kresťan, Ježiša, svojho Spasiteľa miloval celým srdcom, keby si si aj ty tu odmenu budúceho života častejšie pripomínal, tak by si sa pri práci nestaval netrpezlivým a v horkostiach by si nenariekal. Od teraz si často pripomínaj, ako ťažko Spasiteľ z lásky k tebe trpel a akú veľkú odmenu ti sľubuje za tvoje námahy a ťažkosti. Jeden zo sv. otcov hovorí: „Keď vidím môjho Pána a Boha tak obťaženého bolesťami a strasťami, nemôžem ináč, ako iba pokojne a veselo znášať všetky svoje protivenstvá a ťažkosti.“ A sv. Augustín hovorí: „Ak zvážiš to, čo máš dostať za odmenu, tak všetko, čo znášaš, sa ti bude zdať malicherným, nevýznamným.

Budeš udivený, že tak veľká odmena je pripravená za tak malú námahu. Skutočne, za večný pokoj by sa patrilo večne namáhať. No ak by sme sa mali večne namáhať, museli by sme aj večne trpieť, a tak by sme nikdy nemohli dosiahnuť večný pokoj a večné šťastie.“ A keď sám Pán Boh vyžaduje od nás takú krátku prácu a malú námahu, kto sa tu ešte bude môcť sťažovať, nariekať alebo zúfať? Kto tým viac sa nebude s veselým srdcom namáhať, spokojnou mysľou trpieť? Namáhať sa, ako dlho žije, znášať všetko, čo na neho Pán Boh zosiela. Ó, najsladší Ježišu, udeľ nám tvoju svätú milosť, aby sme podľa príkladu sv. apoštola a evanjelistu Lukáša údy nášho tela používali iba na dobré, a pritom aby sme sa vždy úprimne namáhali a s ochotným srdcom a pokojnou mysľou znášali všetky protivenstvá Tebe na slávu a sebe na večnú spásu. Amen. Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 372-379, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.