Svätý apoštol a evanjelista Matúš

Matúš, pôvodom Galilejčan, kým sa stal Kristovým učeníkom, vyberal peniaze na mýte, čo bolo povolanie tak nenávidené židmi, že každého mýtnika považovali za hriešnika a ako takého sa ho štítili. Matúš sedel na svojej mýtnici pri Genezaretskom jazere, keď tou cestou išiel Ježiš Kristus a zavolal na neho: „Poď za mnou!“ (Mt 9, 9) A na takú jednoduchú a krátku výzvu Matúš hneď opustil svoje výhodné miesto a odišiel za Ježišom, hoci je isté, že mu nebolo neznáme, že pri Ježišovi ho nečaká bohatstvo, ale najväčšia bieda. Pravda, aj ostatní apoštoli opustili pre Ježiša svoje lode a siete, jednako príležitostne sa občas opäť zaoberali rybolovom.

No sv. Matúš tak nie, do svojej mýtnice sa už nikdy nevrátil, dobre vedel aké pokušenia a navádzania k hriechu by ho tam čakali. Matúš pravdepodobne ešte v deň svojho povolania urobil Ježišovi a jeho učeníkom tú hostinu, ktorú spomína v evanjeliu. (Mt 9, 10) Na tejto hostine sa u Matúša zišli jeho susedia, priatelia a mnohí známi, mýtnici a hriešnici. Stalo sa, že tu boli aj farizeji a zákonníci. Tí poslední, keď videli, že Ježiš sa podľa židovských obyčajov neštíti hriešnikov a nepohŕda nimi, ale sedí s nimi pri jednom stole, povedali jeho učeníkom: „Prečo váš učiteľ jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?“ (Mt 9, 11) Pán počul ich reč a povedal im: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ (Mt 9, 12 a 9,13b ) Odvtedy sa Matúš stal učeníkom a nasledovníkom Krista a stal sa hodným byť prijatý medzi dvanástich apoštolov. Bol Alfejovým synom, bratom Jakuba Alfejovho.

Ďalšími evanjelistami bol tiež nazvaný „Lévi Alfejov“, pretože tí sa vo svojich evanjeliách snažili, kvôli apoštolskej cti, zatajiť jeho život mýtnika a nazývali ho menom, ktoré bolo málokomu známe, Lévi Alfejov. Sv. Matúš, keď vo svojom evanjeliu hovorí sám o sebe, kvôli veľkej pokore všetkým vyjavuje svoje meno. Nazýva sa Matúšom a akoby pred celým svetom sa priznáva k svojmu predchádzajúcemu hriešnemu životu. Robí to preto, aby aj ďalší hriešnici, majúc príklad jeho pokorného pokánia, sa tiež obrátili k Pánovi a nehanbili sa vyznať zo svojich hriechov. Nazývajúc sám seba po mene dosvedčuje, že bol mýtnikom. Išiel za pokorou svojho srdca, ktorá ho nútila pred všetkými sa priznať čím kedysi bol, aby sa všetci divili Božiemu milosrdenstvu, ktoré sa na ňom konalo.

Bo, vždy pri boku Spasiteľa, išiel s ním na Tajnú večeru, bol svedkom jeho strastí a s ostatnými apoštolmi prijal Svätého Ducha. Podľa svedectva Eusébia a sv. Epifána Matúš učil najprv v Judey a okolí, kde ku Kristovej viere obrátil mnoho židov a pokrstil ich. Na prosbu tých novopokrstených židov napísal na ôsmy rok po Kristovom nanebovstúpení históriu Ježišovho života, ktorú nazval „evanjelium“, t.j. „dobrá zvesť“. Evanjelium sv. Matúša je prvé a najstaršie spomedzi všetkých evanjelií. Potom sv. Matúš odišiel do Etiópie, aby aj tu ohlasoval Kristovu náuku. Hoci tu našiel veľmi divoký pohanský národ zvieracích obyčajov, predsa sa mu podarilo nejaký počet z nich obrátiť ku Kristu Pánovi a pokrstiť ich.

Tých novopokrstených zhromaždil do spoločenstva, postavil im neveľkú cerkev, dal im biskupa, ktorý sa volal Platón, svojho verného spolupracovníka, a sám odišiel na blízku horu a prebýval na nej v pôste, vrúcne sa modliac k Bohu, aby mu svojou milosťou dopomohol tento divoký a neveriaci národ získať pre jeho vieru. Takto sa modliacemu Matúšovi zjavil v podobe prekrásneho mládenca Pán, ktorý o svojej pravici držal palicu. Dajúc apoštolovi „pokoj“, Pán vystrel pravicu, dal m tú palicu, kázal zísť z hory a upevniť ju pri dverách postavenej cerkvi. Pán hovoril: „Tá palica sa zakorení a vzrastie mojou silou a ten strom vydá mnoho ovocia, ktoré veľkosťou a sladkosťou bude prevyšovať všetky iné ovocia. Spod koreňov toho stromu bude tiecť čistá voda. A kto z tých pohanov bude jesť toho ovocia a piť tú vodu, zanechá zvieracie obyčaje a stane sa dobrým a skromným človekom, ktorého potom bude ľahšie možno obrátiť ku pravej viere.“

Matúš zobral z Pánových rúk palicu a zišiel z hory, aby urobil, ako mal prikázané. Knieža tej oblasti menom Flavián mal ženu a syna, ktorých už oddávna mučili zlí duchovia. Tí obaja, keď uzreli idúceho apoštola, začali na neho kričať divokými prenikavými hlasmi: „kto ťa tu poslal s tou palicou na našu záhubu?!“ Sv. Matúš nečistým duchom zakázal hovoriť a vyhnal ich tak z manželky kniežaťa, ako aj t jej syna, a obaja vyliečení sa teraz poklonili apoštolovi a nasledovali ho. Keď sa o Matúšovom príchode dozvedel Platón, s veriacimi mu vyšiel oproti a všetci spolu išli pred cerkev. Tu, pri dverách cerkvi, do zeme upevnil palicu, ktorú mu dal Pán a palica hneď pred očami všetkých vyrástla na veľký strom, ktorý vypúšťal konáre s veľkými listami a vydával veľmi pekné ovocie, a z koreňov sa pusti potok vody čistej ako kryštál. Na tento zázrak sa okolo cerkvi zišlo množstvo pohanov a každý z nich jedol ovocie zo zázračného stromu a pil vodu z potoka.

Keď to videl sv. Matúš, vystúpil na vyvýšené miesto odkiaľ zídeným pohanom ohlasoval Božie slovo ich vlastným jazykom. Všetci uverili v Krista Pána a žiadali krst. Sv. apoštol ich pokrstil v tom divotvornom potoku, najprv od zlého ducha vyliečenú kňažnú s jej synom, a potom aj všetok ľud veriaci v Krista. Keď sa o tom dozvedel knieža, tešil sa z vyliečenia svojej manželky i syna, no potom sa veľmi rozhneval na apoštola, že sa k nemu hrnie všetok ľud. No Spasiteľ sa v noci zjavil sv. Matúšovi, posilňoval ho nadpozemskou útechou a sľúbil, že s ním bude v nadchádzajúcej núdzi. Keď sa na druhý deň ráno sv. apoštol modlil s veriacimi v cerkvi, knieža poslal štyroch vojakov zajať ho. Keď tí vojaci vošli do Pánovho chrámu, hneď ich obklopila taká tma, že sa sotva mohli vrátiť späť. Keď sa ich potom knieža pýtal, prečo nedoviedli Matúša, odpovedali: „Jeho hlas sme v cerkvi počuli, ale vidieť a zajať ho sme nemohli.“ Knieža sa rozhneval, poslal ešte viac vojakov, a to so zbraňami, prikazujúc im, aby naozaj priviedli apoštola. A ak by sa niekto protivil a bránil ho, aby ho hneď zabili mečom.

No aj tí sa vrátili naprázdno, lebo keď sa približovali k cerkvi, nebeské svetlo obklopilo apoštola tak, že nemohli na neho ani pozerať, ale prestrašení odhodili zbrane a utiekli. Knieža, týmto ešte viac rozzúrený, odišiel so všetkými svojimi sluhami do cerkvi a chcel sám zajať apoštola. Keď sa k nemu priblížil, náhle oslepol a nič pred sebou nevidel. Knieža začal prosiť a žiadať sv. Matúša, aby mu odpustil jeho hriech a vrátil svetlo jeho očiam. Apoštol urobil na očiach kniežaťa znak svätého kríža a on hneď uvidel, ale uvidel iba telesnými očami, no nie duševnými, lebo tie zaslepila zloba, ktorá aj zázrak jeho uzdravenia nepripisovala Božej sile, ale čarom. Knieža pojal apoštola za ruku, priviedol ho do svojho paláca, akoby si ho chcel uctiť, no vo svojom srdci bol rozhodnutý, že ho ako čarodejníka spáli v ohni. Sv. Matúš, prenikajúci tajomstvá jeho srdca i zlé myšlienky, mu povedal: „Prečože nekonáš svoje dielo, ktoré si sa so mnou rozhodol uskutočniť?! Urob bez otáľania, čo ti satan vložil do tvojho srdca, pretože ja, ako vidíš, som pripravený trpieť za svojho Boha.“

Knieža kázal vojakom chytiť sv. Matúša a položiť ho na zem tvárou hore, vystrieť ho a ruky a nohy silno priklincovať k zemi. Keď sa tak na príkaz kniežaťa stalo, sluhovia nanosili suché haluzie a raždie, nakládli na sv. apoštola a zapálili. Oheň sa rozhorel veľkým plameňom a všetci si mysleli, že Kristov apoštol už zhorel. Za ten čas sa oheň znenazdajky zmenil na chlad a plameň sa rosu a sv. Matúš živý a ohňom nezahubený na plné hrdlo oslavoval Boha. Keď to videl všetok ľud, preľakol sa z tak divného a veľkého zázraku a chválil Matúšovho Boha. Knieža sa tým viac hneval a nechcel spoznať Božiu silu, ktorá Kristovho proroka zachránila v ohni živého. Preto aj teraz Matúša nazval čarodejníkom, ktorý to všetko urobil svojimi čarami. Prikázal nanosiť ešte viac dreva, , haluzí a raždia, a to všetko naklásť na sv. trpiteľa a zapáliť a z vrchu polievať smolou. Knieža ešte prikázal priniesť svojich dvanásť zlatých bohov a postaviť ich okolo ohňa. Vzýval ich na pomoc, aby skrze ich silu Matúš v ohni zhorel na popol. Sv. apoštol sa uprostred plameňov modlil k svojmu Pánovi, aby ukázal svoju neporaziteľnú silu a odhalil slabosť tých pohanských bohov a zahanbil tých, čo v nich dúfajú. Plameň ohňa sa náhle so strašným hrmením vrhol na tých zlatých bôžikov, ktorí sa od ohňa roztavili ako vosk a pritom popálili mnohých neveriacich, ktorí tam stáli. Z tých tak roztavených modiel vybehol akoby ohnivý had a hnal sa za kniežaťom, chcel ho uhryznúť.

Knieža od prestrašenia utekal, no keď videl, že sa nijak nebude môcť zachrániť, pokornou prosbou vzýval apoštola, aby ho zbavil tej biedy. Apoštol rozkázal ohňu a plameň hneď zhasol a podoba ohnivého hada zmizla. Teraz chcel knieža apoštola s poctou vyviesť z ohňa, no ten sa pomodlil poslednú modlitbu a do Pánových rúk odovzdal svoju dušu. – Vtedy knieža prikázal priniesť lôžko a položiť naň čestné, ohňom neporušené, telo sv. Matúša. Keď ho obvinuli drahým odevom, zobral ho so svojimi veľmožmi na ramená a zaniesol do svojho paláca. No pretože knieža ešte nemal dokonalú vieru, tak kázal urobiť železnú skriňu, a keď do nej vložili telo sv. apoštola, zalial ju všade olovom a spustil do mora. Keď to urobil, knieža povedal svojim veľmožom: „Ak ten, ktorý zachránil Matúša pred ohňom, ho zachráni pred potopením, tak je to skutočne jediný Boh, ktorému sa budeme klaňať, a opustíme našich bohov, ktorí sa nemohli zachrániť pred spálením ohňom.“

Hneď v nasledujúcu noc sa sv. Matúš zjavil biskupovi Platónovi a povedal m: „Zajtra choď na morský breh z východnej strany kniežacieho paláca a tam nájdeš na súš vynesené moje pozostatky.“ Keď biskup vstal, s množstvo veriacich odišiel k moru na oznámené miesto a našiel tu železnú skriňu s pozostatkami s. Matúša, ako mu v noci bolo oznámené. Keď sa o tom dozvedel knieža, pribehol tam so svojimi veľmožmi a vtedy naozaj uveril v Pána nášho Ježiša Krista, na plné hrdlo ho vyznával, ako jediného pravého Boha, ktorý svojho sluhu Matúša za života z ohňa a po smrti od vody ochránil. Padol k skrini, objal ju a prosil sv. Matúša o odpustenie svojich hriechov voči nemu a vrúcne túžil byť pokrstený. Biskup Platón, keď videl vieru kniežaťa, kázal mu vojsť do vody krstu. Keď položil svoju ruku na jeho hlavu a chcel vysloviť jeho meno, znenazdajky bolo počuť zhora hlas, ktorý hovoril: „Nie Fulviánom, ale Matúšom ho pomenuj!“

Knieža, keď prijal pri krste apoštolovo meno, snažil sa nasledovať aj jeho apoštolské skutky. Preto skoro odovzdal svoje kniežatstvo inému, sám sa zriekol sveta a v Božej cerkvi sa odovzdal modlitbe. Skrze to si časom zaslúžil to, že bol biskupom Platónom vysvätený na kňaza. Po troch rokoch biskup Platón zomrel a kňazovi Matúšovi sa vo sne zjavil apoštol Matúš a prikázal mu, aby zaujal biskupský prestol po blaženom Platónovi. Keď nový Matúš zaujal eparchiu, neúnavne a vrúcne sa namáhal pri ohlasovaní Kristovej náuky a mnohých priviedol z pohanstva k pravému Bohu, ku ktorému, keď mnoho rokov prežil v bázni a službe Božej, bol potom prenesený, kde so svätým apoštolom a evanjelistom Matúšom stojí pred Božím prestolom a prosí za nás, aby sme aj my boli dedičmi Božieho kráľovstva na veky. Amen.