vyplýva, že sa bojuje o prevahu ekonomickú, ( hoci aj dovolenými prostriedkami, ktoré umožňuje trhové hospodárstvo), a o nadvládu politickú, aby mal štát výhody pri hospodárskom súťažení. Napokon sa bojuje i medzi štátmi pretože krajiny využívajú svoju silu a politickú moc na zabezpečenie hospodárskych výhod pre svojich občanov. Stáva sa, že uplatňujú hospodársku moc a vojenskú silu na riešenie politických otázok, ktoré medzi jednotlivými krajinami vznikajú. Jednotlivé konflikty sa môžu pre ekonomické (ložiská nerastov), politické (blízka, strategická poloha,) okolnosti a danosti stať „oblasťou záujmu“ iných štátov.

Tieto majú záujem na získanie vyššie spomenutých výhod na úkor niektorej strany účastnej v konflikte. Ak sa jedná o silnejšie štáty či veľmoci, môžu podporovať pre ich ciele výhodnejšiu skupinu. Svoje záujmy tieto štáty môžu prejaviť hospodárskou pomocou, diplomatickým nátlakom, alebo vojenskou silou. Tú môžu ľahko použiť, na presadenie svojich konkrétnych záujmov, hoci aj na úkor ostatných strán. Napríklad 20 - 24. 12. 1989 sily USA podnikli inváziu do Panamy, ako odvetu za zabitie amerického občana. Panamský diktátor Noriega sa po útoku niekoľko dní skrýval na diplomatickej misii Vatikánu. Predpokladá sa ale, že v prvom rade predstaviteľom USA išlo o ochranu Panamského prieplavu, ako aj o zamedzenie šírenia ľavicových síl v oblasti strednej Ameriky. Tieto ľavicové sily by mohli v prípade ovládnutia Panamy Panamský prieplav znárodniť, čo iste nemohlo byť v záujme hospodárskej politiky USA.

1. 2. 2. Etnické príčiny vzniku konfliktov

Dosť častou príčinou vzniku konfliktu môže byť etnické a náboženské členenie a rozdelenie obyvateľstva. Nielen rozdelenie vnútri štátu v prípade vzniku občianskej vojny, ale i členenie etník v regióne. Dá sa povedať, že čím väčšie rozdiely v kultúre, jazyku, etnickej a rasovej príslušnosti, prípadne aj náboženstve, tým väčšie nebezpečie hrozí. Viac rozdielov ponúka samozrejme aj viac príležitostí ku konfliktom. Napriek tomu sa to nestáva pravidlom, ako napríklad vidíme v USA, ktoré sú výrazne multikultúrnou spoločnosťou. Ak však chýba snaha o porozumenie a dialóg, vedie to k značným napätiam v spoločnosti. Napätia môžu neskôr prerásť v konflikty, ktoré ľahko prerastú v konflikty ozbrojené. Napríklad na Cypre vznikali nepokoje medzi populáciou 80% Grékov a 20% Turkov. Túžba Grékov po zjednotení s Gréckom (enosis) prerástla do teroristických a partizánskych bojov proti Britským koloniálnym vojskám v rokoch 1952 - 1959. Tie odišli, a Cyprus získal samostatnosť pod podmienkou zachovania práv Tureckej menšiny. Napriek tomu sa prezident Cypru Makariov (ortodoxný arcibiskup) snažil obmedzovať práva Turkov, čo malo za následok mohutné krviprelievania. Po odmietnutí akýchkoľvek ústupkov, OSN vypracovalo plán na použitie mierovej jednotky. Turecké letectvo ale napadlo grécke dediny ako odvetu za predchádzajúce útoky proti osadám s Tureckým obyvateľstvom, takže iba vplyv USA zabránil vypuknutiu konfliktu medzi Tureckom a Gréckom. Turecko vyslalo svoje sily, ktoré okupovali oblasti s prevahou Tureckého obyvateľstva. Turecká armáda ale rozšírila oblasť okupácie na asi jednu tretinu ostrova a rozdelili takto ostrov. Jednalo sa prakticky o občiansku vojnu, ktorá mala etnické aj náboženské pozadie konfliktu (ortodoxní Gréci a moslimskí Turci ). Táto občianska vojna by bez náležitej medzinárodnej snahy o zmierenie mohla ľahko prejsť do lokálneho konfliktu Grécka s Tureckom. Bez zasiahnutia medzinárodných síl by pravdepodobne vypukol dlhotrvajúci konflikt s malou nádejou na rýchle zmierenie v oblasti.


2. Druhy ozbrojených konfliktov a spôsoby ich vedenia

2. 1. Lokálny vojnový konflikt

Lokálny vojnový konflikt je najčastejší, takmer stále prítomný vo svete. Prakticky stále sa niekde bojuje. Je spravidla obmedzený len na určité územie - niekoľko krajín, alebo národov. Najviac ohrozené lokálnymi konfliktmi sú práve krajiny tretieho sveta, bývalé kolónie. Po politickej dekolonizácii nestačili na trhové mechanizmy vyspelého sveta. Demokracia na západný spôsob totiž predpokladá aj fungujúci sociálny systém, čo je problémom mnohých krajín tretieho sveta. Lokálny vojnový konflikt sa stáva najčastejším problémom pre zachovanie mieru vo svete. Zvyčajne ale ponúka najviac miesta pre diplomatické a mierové riešenia. Deje sa tak najmä cez rezolúcie OSN, ktorá môže vydať príslušné rezolúcie (napríklad o zákaze dovozu zbraní do krajiny), cez vyslanie medzinárodnej skupiny pozorovateľov, alebo mierových zborov. Ostatné, nezúčastnené štáty, alebo krajiny, na druhej strane často zasahujú do situácií počas lokálneho konfliktu. Veľmoci USA a ZSSR, neskôr i Čína poskytovali hospodársku, ekonomickú aj vojenskú pomoc im nakloneným krajinám. Zdalo sa, že sa tieto malé štáty stávajú iba prostriedkami ich vlastných mocenských záujmov, čo bolo aj skutočnosťou. Tento jav možno zreteľne sledovať najmä v treťom svete skupine krajín, ktoré po dekolonizácii sa nechceli stať iba satelitmi veľmocí.

2. 2. Občiansky konflikt

Občianske vojny vznikali často, ako boje medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva jedného štátu,(založené na rasovom, sociálnom, ideologickom motíve), pre príčiny spravodlivé i nespravodlivé. Často sú podmienené aj angažovaním sa iných štátov (najmä ZSSR, Číny a USA počas studenej vojny). Najčastejšie sa jedná o skupinu nespokojencov, ktorí sa postavia proti štátnej