Keď USA mali jadrový monopol, ich stratégia bola tzv. štít a meč. Krajiny Európy mali zastaviť prípadný útok ZSSR a čakať na odvetu USA vedenú jadrovými zbraňami. Táto koncepcia predpokladala hromadný úder voči územiu ZSSR, a vyvinula sa do koncepcie jadrového odstrašovania - akýkoľvek útok bude mať za následok zničenie veľkých častí územia protivníka. Neskôr, keď jadrové zbrane získal aj ZSSR museli prejsť k pružnej odvete - obrana sa viedla konvenčnými zbraňami. Nasadenie jadrových zbraní bolo podľa tejto stratégie iba ako krajné riešenie. Ďalší stupeň vývoja koncepcie použitia jadrových zbraní bol projekt nazvaný MAD. Každá strana má dostatok zbraní, aby mohla vrátiť úder, čiže akýkoľvek útok by znamenal ako odvetu zničenie vlastného územia. Táto koncepcia vytvorila skutočne patovú situáciu. Na takúto situáciu USA reagovali vývojom projektu SDI (tzv. projekt hviezdnych vojen). Projekt SDI predpokladal vybudovanie satelitov schopných ničiť Sovietske jadrové rakety pri štarte alebo samotné jadrové hlavice ešte pred ich dopadom na územie USA. Následne malo dôjsť k protiútoku jadrovými zbraňami, alebo masívnym konvenčným protiútokom. Všetky tieto koncepcie samozrejme predpokladali veľké obete z radov civilistov. Jadrové zbrane začali vyvíjať všetky vyspelejšie štáty. Mnohé veľmoci pre nedostatok jadrových zbraní poklesli medzi druhoradé, a tak sa snažili tento nedostatok eliminovať ich vývojom, ktorý im mal zabezpečiť technickú i politickú prevahu.

Vlastníctvo jadrových zbraní sa pre druhoradé veľmoci stalo relatívne lacným prostriedkom k udržaniu nezávislého veľmocenského vplyvu. Ale rovnako, ako sa zistilo, je potrebné mať ich kvalitnejšie a viac ako nepriateľ, čím sa zároveň odštartovali preteky v zbrojení. To sa však javí ako paradoxný spôsob odradenia prípadných protivníkov od vojny.


3. Oprávnenosť ozbrojeného konfliktu

Cirkev jednoznačne učí, že je nevyhnutné, aby medzinárodné autority využili všetky dostupné pokojné prostriedky na obranu proti ozbrojeným riešením konfliktov. Je povinnosťou všetkých ľudí, aby hľadali cestu zmierenia vo vedomí, že násilie plodí nové násilie. Táto snaha má byť prvoradá napriek spletitosti medzinárodných vzťahov a zlobe teroristických útokov, ktorým treba jednoznačne odporovať. „Pri posudzovaní každého konfliktu, jeho oprávnenosti či zbytočnosti nech povedomie spoločného Božieho otcovstva, bratstva všetkých ľudí v Ježišovi Kristovi dá nášmu pohľadu nové interpretačné kritérium.“ Vybudovať naozaj ľudskejší svet, pre všetkých ľudí všade na svete, sa môže len vtedy, ak sa všetci stanú vyznávačmi pravého mieru. „Vojna nič nevyrieši, prináša ešte viac utrpenia i smrť, a nie sú na osoh ani prekrúcania či odvetné opatrenia.

Tragédia je skutočne veľká: nikto nemôže zostať ticho a nečinne; žiadny zodpovedný politik alebo náboženský predstaviteľ! Nech sú odpoveďou konkrétne skutky solidarity, ktoré všetkým pomôžu znova nájsť vzájomnú úctu a čestné vyjednávanie.“ Ľudia, nakoľko sú hriešni, stále im hrozí nebezpečenstvo vojny a bude im hroziť až do Kristovho príchodu. Ale nakoľko sú ľudia spojení v láske, môžu nebezpečenstvá vzniku ozbrojených konfliktov prekonať. Z pohľadu učenia katolíckej teológie sa dá hovoriť o vojne útočnej, obranej a preventívnej.

3. 1. Útočná vojna

Útočná vojna je z pohľadu katolíckej náuky jednoznačne zakázaná. Vojna je považovaná za posledné riešenie konfliktov a nedorozumení. Každý občan a každá vláda sú povinní konať tak, aby predišli vojne. Ak ozbrojený konflikt prijmeme a vstúpime do vojny, tak jedine ako nutné zlo, ktorému sa nedá vyhnúť iným spôsobom. Útok na krajinu ale nesmie byť používaný ako jeden z možných spôsobov nátlaku na iný štát. Cirkev jednoznačne učí, že „ani vojenský potenciál neoprávňuje jeho ľubovoľné strategické alebo politické nasadenie.“ Navyše hľadať dôvody na zabíjanie a hubenie ľudí, ktorých Boh stvoril a za ktorých Kristus zomrel predstavuje ohavnosť.

3. 1. 1. Teroristické útoky

Cirkev terorizmus priamo odsudzuje, pretože „terorizmus sa bez rozdielu vyhráža, zraňuje a zabíja - závažne odporuje spravodlivosti a láske.“ Únosy, branie rukojemníkov robia neprípustný nátlak na obete a sú teda morálne nedovolené, rovnako ako aj mučenie ( fyzické aj morálne). Tieto činy nemožno nikdy ospravedlniť, ak sa jedná o činy, ktoré vedú k masakrám a únosom nevinných osôb len pre svoje propagandistické účely, ešte horšie je, keď to vedie k samoúčelnosti - zabíjať len kvôli zabíjaniu.