referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Vratko
Nedeľa, 29. novembra 2020
Hriešnik potrebuje Krista
Dátum pridania: 04.03.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: jozotom
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 449
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 3.8
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 6m 20s
Pomalé čítanie: 9m 30s
 
Človek bol pôvodne obdarený ušľachtilými schopnosťami a duševne bol vyrovnaný. Ako dokonalá bytosť žil v súlade s Bohom. Mal čisté myšlienky a sväté úmysly. Neposlušnosť však zvrátila tieto schopnosti a lásku vystriedalo sebectvo. Jeho prirodzenosť prestúpením tak zoslabla, že vlastnou silou už nevedel odolať moci zla. Stal sa satanovým otrokom a zostal by ním navždy, keby Boh nebol zvláštnym spôsobom zasiahol. Pokušiteľ chcel zmariť Boží stvoriteľský zámer s človekom a zem naplniť utrpením a spustošením.

Všetko zlo chcel potom označiť za následok toho, že Boh stvoril človeka. Človek sa vo svojom bezhriešnom stave radoval zo společenstva s Tým, v ktorom „sú skryté všetky poklady múdrosti a známosti“ (Kol 2,3). Po páde do hriechu však už nenachádzal radosť vo svätosti a chcel sa skryť pred Božou prítomnosťou. Tak je to s neobráteným srdcom dodnes. Nežije v súlade s Bohom a v spoločenstve s ním nenachádza nijakú radosť. Hriešnik by nemohol byť šťastný v Božej prítomnosti a unikal by zo spoločenstva svätých bytostí. Aj keby do neba smel vstúpiť, netešil by sa z neho. Duch nesebeckej lásky, ktorý tam vládne – každé srdce odpovedá ozvenou srdcu neskonalej Lásky – by v duši hriešnika nenašiel nijaký ohlas.

Jeho myšlienkam, záujmom a pohnútkam (17) by bolo cudzie to, čo tam napĺňa srdcia bezhriešnych obyvateľov. Bol by rušivým tónom v nebeskom súzvuku. Nebo by mu bolo miestom múk a túžil by sa skryť pred Tým, ktorý je jeho svetlom a stredom jeho blaženosti. Bezbožných z neba nevylučuje nejaké svojvoľné Božie rozhodnutie – vylučujú sa z neho sami svojou nepripravenosťou na spoločenstvo v ňom. Božia sláva by im bola spaľujúcim ohňom. Aj zničenie (12) by uvítali, len aby sa mohli skryť pred tvárou Toho, ktorý zomrel, aby ich vykúpil.

My sami nemôžeme uniknúť priepasti hriechu, do ktorej sme upadli. Naše srdce je zlé a my ho nemôžeme zmeniť. „Kto získa čisté z nečistého?“ (Jób 14,4) „Pretože telesné zmýšľanie je nepriateľstvo voči Bohu, lebo sa nepoddáva a ani sa nemôže poddať Božiemu zákonu“ (Rim 8,7). Výchova, vzdelanie, vôľové vypätie a ľudské úsilie majú svoj význam, ale tu sú bezmocné. Navonok môžu podnietiť bezchybné správanie, no srdce zmeniť nemôžu, prameň života neočistia. Skôr než sa človek obráti od hriechu k svätosti, musí zasiahnuť určitá moc zvonku, nový život zhora. Tou mocou je Kristus. Len jeho milosť môže oživiť umŕtvené duchovné schopnosti a pritiahnuť ich k Bohu, k svätosti.Spasiteľ povedal: „Ak sa niekto nenarodí znova,“ teda kým neprijme nové srdce, nové túžby, zámery a pohnútky vedúce k novému životu, „nemôže uzrieť kráľovstvo Božie“ (Ján 3,3).

Predstava, že treba len rozvinúť to dobro, (18) ktoré je v ľudskom srdci od narodenia, je osudný klam. „Prirodzený človek, pravda, neprijíma veci Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, pretože ich treba duchovne rozsudzovať“ (1 Kor 2,14). „Nediv sa, že som ti povedal: Treba sa vám znovu narodiť“ (Ján 3,7). O Kristovi čítame: „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí“ – to je jediné „meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia“ (Ján 1,4; Sk 4,12). Nestačí si len uvedomovať láskavosť, dobrotivosť a otcovskú nehu Božieho charakteru. Nestačí pochopiť múdrosť a spravodlivosť Božieho zákona a poznať, že spočíva na večnej zásade lásky.

Apoštol Pavel to všetko chápal, a preto zvolal: „Priznávam zákonu, že je dobrý.“ „A tak zákon je svätý, aj prikázanie je sväté, spravodlivé a dobré“ (Rim 7,16.12). Ale v trpkosti svojho stiesneného a zúfalého vnútra dodal: „Ale ja som telesný, predaný hriechu“ (Rim 7,14). Túžil po čistote, spravodlivosti, na ktorú (13) nestačil vlastnými silami, a preto volal: „Biedny ja človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?“ (Rim 7,24) To je výkrik zaťažených sŕdc všetkých končín zeme a všetkých čias. Pre všetkých je len jediná odpoveď: „Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“ (Ján 1,29).

Boží Duch sa rôznymi podobenstvami snažil vystihnúť túto pravdu a objasniť ju ľuďom túžiacim zbaviť sa bremena viny. Aj Jákob, keď oklamal Ezava a utekal z otcovského domu, cítil jej ťarchu vo svojom srdci. (19) Keď bol opustený a zavrhnutý, odlúčený od všetkého, čo mu v živote bolo drahé, trápila ho najmä myšlienka, že spáchaný hriech ho odlúčil od Boha, že nebo na neho zabudlo. Smutne si ľahol na holú zem v prostredí osamelých kopcov a so žiarivo hviezdnatým nebom nad hlavou. V spánku pozoroval zvláštne svetlo. Zdalo sa mu, že vidí dlhý rebrík, čo siaha zo zeme až k nebeským bránam, po ktorom vystupovali i zostupovali Boží anjeli a z nebeskej slávy bolo počuť božský hlas posolstva útechy a nádeje. Tak sa Jákobovi predstavil Ten, ktorého potreboval a po ktorom v duši túžil – Spasiteľ.

Radostne a vďačne hľadel na zjavenú cestu, po ktorej sa ako hriešnik môže znova dostať do spojenia s Bohom. Tajomný snový rebrík predstavoval Ježiša, jediné spojenie medzi Bohom a človekom. Na toto podobenstvo poukázal aj Kristus v rozhovore s
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.