stvorenstvo dodnes vzdychá a zmieta sa v útrapách v dôsledku ľudskej neposlušnosti. Samo nebo pocítilo účinky ľudskej vzbury proti Bohu. Golgota je pamätníkom úžasnej obete potrebnej na zmierenie prestúpenia Božieho zákona. Nepokladajme teda hriech za niečo malicherné. Každá nedbalosť voči Kristovej milosti alebo jej zavrhovanie pôsobí spätne na nás. Tým sa totiž zatvrdzuje srdce, podlamuje vôľa, otupuje chápanie a my sa voči nežným prosbám Božieho Ducha stávame nielen menej otvorenými, ale aj menej vnímavými.

Mnohí utišujú znepokojené svedomie predstavou, že zlý smer môžu zmeniť, kedy sa im zachce, že si s pozvaním milosti môžu zahrávať, pretože ich bude stále znova oslovovať. Domnievajú sa, že aj pri vzdorovaní Duchu milosti a podporovaní satana môžu v okamihu krajného nebezpečenstva zmeniť smer. To však vôbec nie je (23) ľahké. Celoživotná skúsenosť (33) a výchova tak dôkladne sformovali charakter, že vtedy už len málokto túži získať Ježišov obraz. Tolerovanie čo i len jedinej zlej povahovej črty či jedinej hriešnej túžby môže nakoniec zmariť všetku moc evanjelia. Každá zhovievavosť voči hriechu posilňuje v človekovi odpor voči Bohu. Kto tvrdošijnou neverou či tupou ľahostajnosťou pohŕda Božou pravdou, len zožína, čo sám zasial.

V celom Písme nieto strašnejšieho varovania proti zahrávaniu so zlom, než sú slová múdreho muža, že hriešnik „sa zachytí v povrazoch svojich hriechov“ (Prísl 5,22).Kristus je ochotný vyslobodiť nás z hriechu, ale neláme našu vôľu. Ak je však vôľa natoľko zotročená zlom, že už netúžime po vyslobedení a nechceme prijať Božiu milosť, čo viac môže Kristus urobiť? Záhubu sme si pripravili sami zavrhovaním jeho lásky. „Ajhľa, teraz je čas veľmi príhodný, ajhľa, teraz je deň spasenia“ (2 Kor 6,2). „Dnes, ak počujete jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia“ (Žid 3,7.8).„Človek totiž hľadí na to, čo je pred očami, Hospodin však hľadí na srdce“ (1 Sam 16,7) – na ľudské srdce s jeho protikladnými pocitmi radosti a zármutku – na blúdiace, svojvoľné srdce, ktoré je prístreším toľkej nečistoty a klamu. On pozná jeho pohnútky, jeho skutočné úmysly a zámery. Poďme k nemu s takým poškrvneným vnútrom, aké máme. Otvorme ho vševidiacemu oku a volajme so žalmistom: „Preskúmaj ma, ó Bože, poznaj moje srdce, skús ma (34) a poznaj moje myšlienky! Pozri, či som na ceste trápenia, a veď ma cestou večnosti“(Ž 139,23.24).

Mnohí prijímajú len akési rozumové náboženstvo, formu zbožnosti, ale srdcia nemajú očistené. Modlime sa: „Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného“ (Ž 51,12). Buďme k sebe čestní. Buďme takí úprimní a vytrvalí, akoby šlo o náš smrteľný život. O tom sa musí rozhodnúť medzi Bohom a nami, rozhodnúť pre večnosť. Falošná nádej môže byť našou záhubou. (24) Modlitebne skúmajme Božie slovo. Toto Slovo nám v Božom zákone a v Kristovom živote predstavuje veľké zásady svätosti, bez ktorej „nikto neuzrie Pána“ (Žid 12,14). Presviedča o hriechu, jasne zjavuje cestu spasenia. Dbajme naň ako na Boží hlas oslovujúci našu dušu.

Keď poznávame ohavnosť hriechu a vidíme sa takí, akí skutočne sme, nepoddávajme sa zúfalstvu. Veď Kristus prišiel spasiť hriešnikov. My nemáme zmierovať Boha so sebou, ale – obdivuhodná láska! – Boh v Kristovi „zmieruje svet so sebou“ (2 Kor 5,19) a nežnou láskou sa zaujíma o svoje blúdiace deti. Pozemskí rodičia by nikdy nevedeli byť takí trpezliví k chybám a omylom svojich detí, aký trpezlivý je Boh k tým, ktorých chce spasiť. Nikto iný by nevedal tak prehovárať hriešnika. Ľudské pery nikdy nežnejšie neprosili marnotratníka než on. Všetky jeho zasľúbenia a varovné napomenutia sú len dotykmi nevýslovnej lásky. Keď prichádza satan a chce nás presviedčať, (35) že sme veľkí hriešnici, pozrime sa na svojho Vykupiteľa a hovorme o jeho zásluhách.

Pohľad do jeho svetla nám pomôže. Uznajme svoje hriechy, ale nepriateľovi povedzme, že „Kristus Ježiš prišiel na svet, aby spasil hriešnikov“ a že jeho bezúhonná láska nás môže spasiť“ (1 Tim 1,15). Ježiš položil Šimonovi otázku týkajúcu sa dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval svojmu pánovi malý obnos a druhý mal vrátiť veľkú sumu, ale pán odpustil obom. Kristus sa spýtal Šimona, ktorý dlžník bude viac milovať svojho pána. Šimon odpovedal: „Ten, ktorému viac odpustil“ (Luk 7,43). My sme boli veľkí hriešnici, ale Kristus zomrel, aby nám bolo odpustené. Zásluhy jeho obete stačia na naše zmierenie s Otcom. Tí, ktorým najviac odpustil, budú ho najviac milovať a budú najbližšie pri jeho tróne, aby ho oslavovali za jeho veľkú lásku a nekonečnú obeť. Len pri úplnom chápaní Božej lásky si najlepšie uvedomujeme hriešnosť hriechu. Keď vidíme tú dlhú reťaz v záujme našej záchrany, keď pochopíme niečo z Kristovej nekonečnej obete prinesenej kvôli nám, srdce nám prenikne neha a pokora. (25) (36)