„Boh je láska“ (1 Ján 4,16). Jeho podstatou a jeho zákonom je láska. Vždy to tak bolo a vždy aj bude. „Je vyvýšený a vznešený, obyvateľ večnosti“; jemu „patria cesty večnosti“. On sa nemení. Uňho „niet premeny ani zatienenia v odvrátení“ (Iz 57,15; Hab 3,6; Jak 1,17). Každý prejav tvorivej sily je výrazom nekonečnej lásky. Božia vláda zahŕňa v sebe hojnosť požehnania pre všetky stvorené bytosti. Žalmista napísal:„Máš mocnú pravicu, silná je tvoja ruka, vyvýšená tvoja pravica. Spravodlivosť a právo sú základom tvojho trónu, Milosť a vernosť ťa predchádzajú.

Blahoslavený ľud, čo pozná plesanie, ó Hospodine. Kráčajú v svetle tvojej tváre, jasajúc celý deň v tvojom mene. A tvojou spravodlivosťou sú zveličení. Lebo ty si okrasou ich sily... Lebo štít náš patrí Hospodinovi a Svätému Izraela náš Kráľ“ (Ž 89,14-19). Dejiny veľkého sporu medzi dobrom a zlom sú od prvej chvíle, čo sa začal v nebi, až po konečnú porážku vzbury a úplné odstránenie hriechu, dôkazom Božej nepremennej lásky. (33) Pán vesmíru nebol pri svojom veľkolepom diele sám. Mal spoločníka – spolupracovníka, ktorý vedel oceniť jeho zámery, a spolu s ním sa mohol radovať zo šťastia stvorených bytostí. „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha“ (Ján 1,1.2).

Kristus, Slovo, jednorodený Syn Boží, bol jedno s večným Otcom – jedno v podstate, v povahe a v úmysle; bol jedinou bytosťou, ktorá mohla preniknúť do všetkých Božích plánov a zámerov. „Jeho meno bude: Predivný radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja“ (ROH Iz 9,6; ECAV Iz 9,5). „Jeho pôvod je v praveku, v časoch večnosti“ (ROH Mich 5,2; ECAV Mich 5,1). Akoby sme počuli hovoriť samu múdrosť Božieho Syna, ktorú mal Hospodin pri sebe „na počiatku svojho diela, pred svojimi pradávnymi skutkami“ – múdrosť, ktorá bola „uňho ako miláčik... rozkošou deň po deň... pred ním v každý čas“ (Prísl 8,22-30). (16)Otec stvoril prostredníctvom svojho Syna všetkých nebešťanov. „Lebo v ňom bolo stvorené všetko... tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti, všetko je stvorené skrze neho a pre neho“ (Kol 1,16).

Anjeli sú Boží služobníci, ktorí vyžarujú svetlo ustavične vychádzajúce z Božej prítomnosti a ktorí svojím rýchlym letom náhlia sa splniť jeho vôľu. No Bohom pomazaný Syn, „odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“, ktorý „udržuje všetko svojím mocným slovom“, vládne nad všetkými (Žid 1,3). „Trón slávy, vyvýšený od počiatku“ je miesto jeho svätyne (Ján 17,12), „žezlo spravodlivosti“ je žezlo jeho kráľovstva (Žid 1,8). „Pred ním je veleba a dôstojnosť, sila a ozdoba je v jeho svätyni“ (Ž 96,6). „Milosť a vernosť ťa predchádzajú“ (Ž 89,15). Keďže základom Božej vlády je zákon lásky, šťastie všetkých rozumových bytostí závisí od ich dokonalej zhody s jeho slávnymi zásadami spravodlivosti. Boh chce, aby mu všetko jeho stvorenie slúžilo z lásky – chce službu, ktorá pramení z ocenenia jeho povahy.

Nemá záľubu v poslušnosti, ktorú treba vynucovať; všetci sa môžu slobodne rozhodnúť, či mu chcú slúžiť dobrovoľne. (34) Kým všetky stvorené bytosti zostávali vo svojej láske verné, v Božom vesmíre bol dokonalý súlad. Nebeské zástupy s potešením spĺňali zámery svojho Tvorcu. Radostne odzrkadľovali jeho slávu a zjavovali jeho velebnosť, pričom láska k Bohu bola prvoradá, láska k iným bola úprimná a nesebecká. Nijaká nezhoda nenarúšala súlad. Tento šťastný stav sa však zmenil. Našiel sa niekto, kto zneužil slobodu, ktorú Boh poskytol svojim tvorom. Hriech povstal z toho, koho Boh po Kristovi najviac poctil a kto mal spomedzi nebešťanov najvyššiu moc a slávu.

Lucifer, „syn rannej zory“, bol prvý medzi cherubmi; bol svätý a bezúhonný. Stál pred veľkým Tvorcom a lúče slávy, ktoré ustavične obklopujú Boha, spočívali na ňom. „Takto vraví Hospodin, Pán: Bol si pečaťou dokonalosti, plný múdrosti a dokonalý v kráse. Bol si v Božej záhrade, v Édene, rozličnými drahokamami bol si pokrytý... Urobil som ťa jagavým cherubom, uzavierajúcim prístup, bol si na svätom Božom vrchu, v strede ohnivých kameňov si sa prechádzal. Bol si dokonalý vo svojich cestách odo dňa svojho stvorenia až dovtedy, čo sa zistila zvrátenosť pri tebe“ (Ez 28,12-15). Lucifera postupne ovládli ctibažné myšlienky. V Písme čítame: „Tvoje srdce spyšnelo pre tvoju krásu, skazil si svoju múdrosť kvôli lesku“ (Ez 28,17). „Povedal si si v srdci... Nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón... Podobný budem Najvyššiemu...“ (Iz 14,13.14).

Všetka nádhera tohto mocného anjela pochádzala z Boha, on ju (17) však začal pokladať za svoju vlastnú. Nebol spokojný so svojím postavením, hoci si ho ctili zástupy nebešťanov. Odvážil sa zatúžiť po poctách, ktoré patrili len Stvoriteľovi. Namiesto toho,