„Ukrižuj ho! Ukrižuj ho!“ Keď Kristus vchádzal do Jeruzalema, nádeje učeníkov vrcholili. Tiesnili sa okolo svojho Majstra s vedomím veľkej pocty, pretože patrili k nemu. Teraz, v ponížení, šli za ním len zďaleka. Boli zarmútení a skleslí so sklamanými nádejami. Ako pravdivo im Kristus povedal: „Vy všetci sa na mne pohoršíte tejto noci, lebo je napísané: Budem biť pastiera a ovce stáda sa rozpŕchnu!“ (Mat 26,31).

(743)Keď prišli na popravisko, odsúdencov priviazali na kríže. Dvaja lotri sa v rukách mučiteľov zmietali, Ježiš však neodporoval. Ježišova matka, ktorú podopieral milovaný učeník Ján, šla za svojím synom na Golgotu. Videla ho vysileného pod bremenom kríža a rada by mu bola podoprela ranenú hlavu a umyla čelo, ktoré kedysi odpočívalo na jej hrudi. Nebola jej však dovolená ani táto smútočná výsada. Spolu s učeníkmi ešte stále dúfala, že Ježiš prejaví svoju moc a vyslobodí sa z rúk svojich nepriateľov. Opätovne klesala na mysli, keď si spomenula, ako to všetko predpovedal. Keď zločincov priviazali na kríž, hľadela v bolestnom a napätom očakávaní.

Nechá sa ukrižovať aj ten, ktorý kriesil mŕtvych? Dovolí Boží Syn, aby bol takto kruto zabitý? Musí sa zriecť viery, že Ježiš je Mesiáš? Musí byť svedkom jeho potupenia a utrpenia bez toho, aby mu v jeho mukách mohla nejako pomôcť? Videla jeho ruky rozpäté na kríži, pripravené kladivo a klince, a keď mu prebíjali ruky, vyľakaní učeníci odnášajú Ježišovu omdlievajúcu matku z tejto hroznej scény. Spasiteľ nevydal zo seba jediný bolestný vzdych. Jeho tvár zostala pokojná a vážna, len z čela mu stekali veľké kvapky potu. Nebolo ruky, ktorá by sa zľutovala a utrela mu z tváre tento smrteľný pot, nebolo súcitných a úprimne chápajúcich slov, ktoré by posilnili jeho ľudské srdce. Kým žoldnieri dokončievali svoje strašné dielo, Ježiš príhovorne prosil za svojich nepriateľov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Luk 23,34). Nemyslel na vlastné utrpenie, ale na hriech svojich nepriateľov a na ich strašný koniec. Nezvolával zlorečenstvo na týchto krutých vojakov. Nezvolával pomstu na kňazov a popredných mužov, ktorí jasali nad svojím dokonaným zámerom. Kristus ich ľutoval v ich nevedomosti a vine. Prosil, aby im to bolo odpustené, „lebo nevedia, čo robia“. Keby boli vedeli, že mučia toho, ktorý prišiel zachrániť hriešne ľudstvo od večnej záhuby, boli by sa zhrozili.

Ich nevedomosť nie je však bez viny. Mali totiž prednosť poznať a prijať Ježiša za svojho (522) (744) Spasiteľa. Niektorí z nich predsa svoj hriech poznali, kajali sa a obrátili. Podaktorí svojou nekajúcnosťou celkom znemožnili vypočutie Kristovej príhovornej modlitby. No Boží zámer sa aj tak splnil. Ježiš nadobúdal právo stať sa obhajcom ľudí u Otca. Keď Kristus prosil za svojich nepriateľov, modlil sa vlastne za celý svet. Jeho modlitba sa týkala každého hriešnika, ktorý žil alebo bude žiť od začiatku sveta do skonania vekov. Vina za ukrižovanie Božieho Syna spočíva na všetkých ľuďoch. Všetkým je veľkoryso ponúknuté odpustenie. Ktokoľvek chce, môže sa zmieriť s Bohom a zdediť večný život.

Len čo bol Ježiš pribitý na kríž, silní muži kríž postavili a prudko ho vrazili do pripravenej jamy. Božiemu Synovi to spôsobilo nevýslovné muky. Pilát potom pripravil nápis v jazyku hebrejskom, gréckom a latinskom a pripevnil ho na kríž nad Ježišovu hlavu. Znel: „Ježiš Nazaretský, kráľ židovský“ (Ján 19,19). Tento nápis Židov pobúril. V Pilátovom nádvorí kričali: „Ukrižuj ho!“ „Nemáme kráľa, iba cisára!“ (Luk 23,21; Ján 19,15). Vyhlasovali, že zradcom je každý, kto uzná niekoho iného za kráľa. Pilát však napísal to, čo oni prejavovali. Nebolo v tom nič urážlivé, pretože nápis vyjadroval len to, že Ježiš je kráľom Židov. Nápis bol vlastne vyznaním vernosti Židov rímskej moci. Oznamoval, že každého, ktokoľvek sa bude vydávať za izraelského kráľa, odsúdia na smrť. Kňazi sa opäť prenáhlili.

Keď uvažovali o Kristovej smrti, Kaifáš vyhlásil, že je dobré, aby jeden človek zomrel za národ. Ich pokrytectvo sa teraz odhalilo. V snahe zabiť Krista boli ochotní obetovať aj existenciu svojho národa. Keď kňazi videli, čo urobili, žiadali Piláta, aby nápis zmenil. Povedali: „Nepíš: Kráľ židovský, ale že on povedal: Kráľ židovský som“ (Ján 19,21). Sám na seba nahnevaný Pilát pre svoju predošlú bezmocnosť opovrhol radou žiarlivých, ľstivých kňazov a popredných mužov. Nedbalo im odpovedal: „Čo som napísal, napísal som“ (Ján 19,22). Umiestnenie nápisu nad Ježišovu hlavu zrejme riadila vyššia moc, než bol Pilát alebo Židia. Z Božej prozreteľnosti mali ľudia uvažovať a skúmať Písmo. Popravisko, kde bol Kristus ukrižovaný, bolo blízko mesta. Tisíce ľudí zo všetkých krajín sa vtedy zišli v Jeruzaleme a mali si všimnúť nápis, ktorý oznamoval, že Ježiš (745) Nazaretský je Mesiáš. Bola to živá pravda napísaná rukou, ktorú viedol sám Boh.

Kristovým utrpením na kríži sa splnila prorocká reč. Bol to vlastne Kristus sám, kto ústami prorokov stáročia pred ukrižovaním svoje utrpenie predpovedal. Čítame: „Psi ma obkľúčili, zovrela ma tlupa (523) zlosynov, prebodli mi ruky a nohy. Môžem si spočítať všetky kosti. Oni sa prizerajú, zrak si pasú na mne. Delia si moje rúcho, o môj odev losujú“ (Ž 22,17-19). Proroctvo o jeho rúchu sa splnilo bez pokynu či rady priateľov alebo nepriateľov Ukrižovaného. Jeho rúcho dostali žoldnieri, ktorí ho ukrižovali. Kristus počul, ako sa o toto rúcho hádali. Jeho odev bol utkaný bez švíka, a preto si povedali: „Netrhajme ho, ale losujme oň, čí bude!“ (Ján 19,24).