V inom proroctve Spasiteľ oznámil: „Pohana mi zlomila srdce, som z toho celkom chorý. Očakával som súcit, ale márne; tých, čo by potešili, no nebolo ich. Do jedla mi pridávali jed. Smäd mi uhášali octom“ (Ž 69,21.22). Ukrižovaným bolo dovolené podávať utišujúci nápoj, aby necítili bolesť. Ponúkli ho aj Ježišovi; keď však ochutnal, odmietol ho. Nechcel prijať nič, čo by mu otupilo myseľ. Vierou sa musel pevne držať Boha. To bola jeho jediná posila. Otupenie zmyslov by mohlo byť satanovi zámienkou.

Ježišovi nepriatelia si vylievali na ňom zlosť, aj keď už visel na kríži. Kňazi, poprední muži a zákonníci sa pripojili k davu a posmievali sa zomierajúcemu Spasiteľovi. Pri krste i na Vrchu premenenia bolo počuť Boží hlas, ktorý oznamoval, že Ježiš je Boží Syn. Skôr ako bol Kristus zradený, sám Otec opätovne potvrdil jeho božstvo. Teraz však tento nebeský hlas mlčal. Nebolo počuť nijaké svedectvo o Kristovi. Sám znášal potupu a výsmech zo strany bezbožných ľudí.„Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“ „Nech zachráni aj seba, ak je Kristus – Pomazaný, ten Vyvolený!“ (Mat 27,40; Luk 23,35). Na púšti pokušenia satan vyhlásil: „Ak si Boží Syn, rozkáž, aby sa z týchto kameňov stali chleby!“ „Ak si Boží Syn, vrhni sa dolu“ zo strechy chrámu (Mat 4,3.6). A satan bol so svojimi anjelmi prítomný v ľudskej podobe aj pri kríži. (746) (747) (748) Arcinepriateľ a jeho zástupy spolupracovali s kňazmi a poprednými mužmi. Učitelia tu podnecovali nevedomý dav k nenávisti voči tomu, ktorého mnohí z nich nikdy nevideli, a nútili ich svedčiť proti nemu.

Satanské šialenstvo spájalo kňazov, popredných mužov, farizejov a zatvrdnutý dav. Náboženskí vodcovia sa spojili so satanom a jeho anjelmi. Vykonávali jeho príkazy.Trpiaci a zomierajúci Ježiš počul každé slovo kňazov, keď vraveli: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť! Je kráľom Izraela. Nech zostúpi z kríža a uveríme v neho!“ (Mat 27,42). Kristus mohol zostúpiť z kríža. Vlastnú záchranu však odmietol preto, aby hriešnik mohol mať nádej na odpustenie a Božiu priazeň. Títo vykladači proroctiev svojím utŕhačským výsmechom opakovali tie isté slová, ktoré Písmo vkladá do úst posmievačom Spasiteľovho utrpenia. Vo svojej slepote však nezbadali, že napĺňajú (524) prorockú reč. Tí, čo výsmešne volali: „Dúfal v Boha, nech ho teraz vyslobodí, ak ho má rád! Veď povedal: Som Boží Syn!“ (Mat 27,43) ani nepomysleli, že ich svedectvo bude znieť po celé veky. No aj tieto výsmešné slová prebúdzali v ľuďoch nebývalý záujem o štúdium Písma.

Múdri ľudia ich počuli, skúmali, zvažovali a modlili sa. Vytrvalým porovnávaním výrokov Písma poznávali význam Kristovho poslania. Nikdy predtým nebol Ježiš tak všeobecne známy, ako keď visel na kríži. Srdce mnohých pozorovateľov ukrižovania a svedkov Kristových slov osvietilo svetlo pravdy. Záblesk útechy postrehol aj Ježiš vo svojom smrteľnom zápase na kríži. Bola to modlitba kajúcneho lotra. Obaja zločinci ukrižovaní s Ježišom sa mu spočiatku vysmievali. Kým jedného z nich utrpenie ešte viac zatvrdzovalo a poburovalo, druhý sa správal celkom inak. Tento muž nebol zatvrdnutý zločinec. Zviedli ho zlí spoločníci a jeho vina bola menšia než previnenie mnohých z tých, čo stáli pod krížom a posmievali sa Spasiteľovi. Vídaval predtým Ježiša a počul ho; jeho učenie ho presvedčilo, ale kňazi a poprední muži ho od Ježiša odradili. Chcel prehlušiť svoje presvedčenie, a preto sa stále viac utápal v hriechu, až ho chytili, vypočúvali ako zločinca a odsúdili na kríž. Bol Ježišovým spoločníkom v súdnej sieni i cestou na kríž. Počul Pilátove slová: „Ja na ňom nijakú vinu nenachádzam“ (Ján 19,4). (749) Všimol si jeho božské správanie i slová súcitného odpustenia mučiteľom. Z kríža spoznal mnohých významných náboženských činiteľov, ako sa Ježišovi posmievajú. Vidí, ako sa vystatujú. Počuje vyzývavé reči, ktoré ozvenou opakuje aj jeho spoluvinník: „Či ty nie si Kristus? Zachráň seba i nás!“ (Luk 23,39).

Počuje, ako mnohí z okoloidúcich Ježiša obhajujú. Počuje, ako opakujú jeho slová a svedčia o jeho činoch. Znova je presvedčený, že je to Kristus. Svojmu zločinnému druhovi vraví: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si takisto odsúdený?“ (Luk 23,40). Zomierajúci zločinci sa už nemusia báť človeka. Jedného však tiesni presvedčenie, že existuje Boh, ktorého sa treba báť, a budúcnosť, o ktorú sa treba chvieť. A teraz sa jeho celý hriechom poškvrnený život zakrátko skončí. Dodáva: „Lenže my spravodlivo dostávame zaslúžený trest. Ale tento nič zlého neurobil“ (Luk 23,41). Už nemá nijaké otázky. Nemá pochybnosti ani námietky. Tento lotor po odsúdení za zločin stratil nádej a zmocňovalo sa ho zúfalstvo; no napodiv, napadli ho aj nové myšlienky. Pripomínal si všetko, čo od Ježiša počul, ako uzdravoval chorých a odpúšťal hriechy. Počul aj svedectvo tých, čo v