Ježiša uverili a s plačom šli za ním. Videl a čítal nápis nad Spasiteľovou hlavou. Počul, ako podaktorí z okoloidúcich tieto slová opakovali so zármutkom, no iní potupne a výsmešne. (525) Duch Svätý mu osvecuje myseľ a pozvoľna sa uzatvára reťaz dôkazov. V zmučenom, posmievanom a ukrižovanom Ježišovi poznáva Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta. V nádeji a v úzkosti bezmocným hlasom obracia sa tento trpiteľ k zomierajúcemu Spasiteľovi. Volá: „Ježišu, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Luk 23,42). Odpoveď prišla okamžite. Bolo počuť vľúdne a zvučné slová plné lásky, súcitu a moci: „Amen, hovorím ti dnes: Budeš so mnou v raji“ (Luk 23,43).

Po celé dlhé hodiny smrteľnej úzkosti Ježiš nepočul nič iné ako tupenie a výsmech. Aj na kríži počuje len posmech a zlorečenie. Tak rád by počul nejaký prejav viery svojich učeníkov. Miesto toho zneli len slová sklamania. „My sme dúfali, že on vykúpi Izrael“ (Luk 24,21). Aký vďačný bol potom Spasiteľ, keď z úst zomierajúceho zločinca počul slová viery a lásky! Zatiaľ čo ho poprední muži Izraelského národa zapierajú a učeníci pochybujú o jeho božstve, tento úbohý zločinec (750) na prahu večnosti nazýva Ježiša Pánom. Mnohí ho ochotne tak volali, keď robil divy a potom, keď vstal z mŕtvych. Nikto sa však k nemu nehlásil, keď zomieral na kríži, okrem kajúcneho lotra, ktorý bol zachránený v jedenástej hodine. Tí, čo stáli pod krížom, počuli, ako zomierajúci zločinec nazval Ježiša Pánom. Hlas tohto kajúcnika upútal ich pozornosť. Sluch zbystrili aj tí, čo sa pod krížom dohadovali o Kristovo rúcho a losovali oň. Prestali sa hádať. So zatajeným dychom hľadeli na Krista a z umierajúcich úst čakali odpoveď. Keď Ježiš vyriekol slová zasľúbenia, akoby jasné a živé svetlo preťalo zdanlivú temnotu okolo kríža. Kajúcny zločinec dosiahol dokonalý pokoj, lebo je zmierený s Bohom. Kristus bol oslávený vo svojom ponížení. Ten, ktorého všetci pokladali za porazeného, zvíťazil.

Dal sa poznať ako ten, ktorý berie na seba hriech. Ľudia sa môžu zmocniť jeho ľudského tela. Môžu raniť jeho sväté spánky tŕňovou korunou. Môžu z neho strhnúť rúcho a dohadovať sa oň. Nemôžu ho však zbaviť moci odpúšťať hriechy. Svojím zomieraním svedčí o svojom božstve a Otcovej sláve. Jeho ucho nie je preťažené, aby nemohlo počuť, a jeho rameno nie je prikrátke, aby nemohlo zachrániť. Má kráľovské právo zachraňovať do krajnosti všetkých, čo cez neho prichádzajú k Bohu.„Amen ti hovorím dnes: Budeš so mnou v raji.“ Kristus nesľúbil, že lotor s ním bude v raji ešte v ten deň. Veď sám v ten deň do raja nešiel. Odpočíval v hrobe a po zmŕtvychvstaní povedal: „Ešte som nevystúpil k Otcovi“ (Ján 20,17). (526) Zasľúbenie však vyslovil v deň ukrižovania, v deň zdanlivej porážky a temnoty. „Dnes,“ keď Kristus zomiera na kríži ako zločinec, ubezpečuje úbohého hriešnika: „Budeš so mnou v raji.“

Židia ukrižovali každého zločinca „z jednej i druhej strany, Ježiša v prostriedku“ (Ján 19,18). Bolo to podľa príkazu kňazov a popredných mužov. Tým sa malo zvýrazniť, že Kristus je zo všetkých troch ukrižovaných zločincom najväčším. Tak sa naplnilo Písmo: „Počítaný bol s priestupníkmi“ (Iz 53,12). Kňazi však nepostrehli plný význam svojho činu. Ako bol Kristus ukrižovaný „v prostriedku“ medzi lotrami, tak bol jeho kríž „v prostriedku“ hriešneho sveta. Slová odpustenia, ktoré povedal kajúcnemu zločincovi, zapálili svetlo, ktoré bude svietiť do najodľahlejších končín zeme. (751)Nebeskí anjeli v údive hľadeli na nekonečnú lásku Ježiša, ktorý aj v najväčších duševných a telesných mukách myslel len na iných a povzbudzoval dôveru kajúcneho človeka.
Vo svojom ponížení oslovil jeruzalemské dcéry; ako kňaz a zástanca príhovorne prosil Otca, aby odpustil jeho vrahom, ako láskavý Spasiteľ odpustil hriechy kajúcnemu lotrovi. V zástupe tých, čo stáli pod krížom, jeho pozornosť upútala jediná tvár. Pod krížom stála jeho matka, ktorú podopieral učeník Ján. Nemohla opustiť svojho Syna. Ján, ktorý vedel, že koniec je blízko, ju znova doviedol pod kríž. Kristus v hodine smrti nezabudol na svoju matku. Videl jej strápenú tvár a podíval sa aj na Jána. Matke povedal: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom oslovil Jána: „Hľa, tvoja matka!“ (Ján 19,26.27). Ján pochopil Kristove slová a prijal tento prejav dôvery. Odvtedy vzal Máriu k sebe a s láskou sa o ňu staral. Aký to súcitný a láskavý Spasiteľ! V celom svojom telesnom utrpení a duševnej úzkosti pamätal na svoju matku! Nemal peniaze, aby sa mohol o ňu postarať; videl však, že Ján ho miluje, a preto mu ako vzácny odkaz zveril svoju matku. Tým jej zabezpečil to najnutnejšie – láskavý súcit človeka, ktorý ju miloval, pretože ona milovala Ježiša.

Tým, že ju prijal ako posvätný poklad, Ján získal veľké požehnanie. Stále mu pripomínala jeho milovaného Majstra. Dokonalý príklad Kristovej synovskej lásky žiari neoslabene dodnes. Takmer tridsať rokov dennodenne pomáhal Ježiš niesť bremeno starostí domova. Aj teraz, vo svojom poslednom utrpení, myslí na svoju zarmútenú ovdovenú matku. Podobný duch sa prejaví v každom učeníkovi nášho Pána. Tí, čo nasledujú Krista, si uvedomia, že úcta a starostlivosť o rodičov patrí k ich náboženstvu. Srdce, ktoré ovláda Kristova láska, nikdy nezabudne súcitne a láskavo sa postarať o otca a matku. (527) A teraz Pán večnej slávy zomiera ako výkupné za spásu ľudstva. Keď Kristus prinášal svoj drahocenný život, neposilňovala ho víťazoslávna radosť. Všetko bolo pochmúrne a skľučujúce. Nedesil sa však hrôzy smrti. Nevýslovné muky mu na kríži nepôsobila telesná bolesť a potupenie. Kristus bol najväčším trpiteľom, ale najťažšie muky mu pôsobilo vedomie zhubnosti hriechu a presvedčenie, (752) že človek pre priateľstvo s hriechom nespoznáva jeho ohavnosť.