Kristus videl, ako hlboko je hriech v ľudskom srdci zakorenený a ako málo bude tých, čo sú ochotní vymaniť sa z jeho moci. Vedel, že bez Božej pomoci ľudstvo musí zahynúť, a videl aj zástupy hynúcich napriek tomu, že hojná pomoc je na dosah. Na Krista ako nášho zástupcu boli vložené neprávosti všetkých nás. Bol rátaný medzi priestupníkov, aby nás mohol vykúpiť spod rozsudku, ktorý nám podľa zákona patril. Jeho srdce tiesnil hriech každého Adamovho potomka. Boží hnev namierený proti hriechu ako prejav Otcovho odporu k neprávosti desil jeho Syna. Kristus po celý svoj život zvestoval padlému svetu radostnú zvesť o Otcovom milosrdenstve a odpúšťajúcej láske. Podstatou jeho zvesti bola spása aj pre najväčších hriešnikov. Teraz však, pod strašným bremenom hriechov, nemôže zahliadnuť Otcovu zmierlivú tvár. Človek nikdy nepochopí, aký zármutok tiesnil jeho srdce v tejto chvíli vrcholnej úzkosti, keď sa od Spasiteľa odvrátila Božia tvár.

Táto mučivá trýzeň prevýšila všetko telesné utrpenie. Satan útočil na Ježiša prudkým pokušením. Spasiteľ nemohol dohliadnuť za brány hrobu. Nádej mu nezaručovala víťazstvo nad hrobom ani neprinášala svedectvo o tom, že Otec túto obeť prijme. Obával sa, že hriech je Bohu tak odporný, že ich odlúčenie môže byť večné. Kristus cítil úzkosť, ktorú pocíti hriešnik, keď sa milosť prestane za ľudí prihovárať. Toto vedomie, že hriech obrátil Otcov hnev na neho ako zástupcu človeka, mu nesmierne strpčovalo kalich, ktorý pil, a pod ťarchou tohto vedomia Božiemu Synovi puklo srdce. Nebeskí anjeli s údivom hľadeli na tento Spasiteľov zúfalý zápas. Zástupy nebešťanov si zakrývali tvár pred týmto desivým pohľadom. Mŕtva príroda vyjadrila súcit so svojím potupeným a zomierajúcim Stvoriteľom.

Slnko nechcelo hľadieť na tento strašný výjav. Jeho žiarivé lúče osvecujúce zem poludňajším svetlom akoby náhle strácali svoj jas. Zdalo sa, že tma zahaľuje kríž pohrebným závojom. „Nastala tma po celej zemi“ (Luk 23,44). Tmu nespôsobilo zatmenie či iný prírodný dôvod. Bola to polnočná tma bezmesačnej a bezhviezdnej noci. Bolo to Božie zázračné svedectvo, ktoré malo utvrdiť vieru ďalších pokolení. (528) Táto hustá tma zakrývala Božiu prítomnosť. „Tmu si urobil stanom vôkol seba“ (2 Sam 20,12) a skryl svoju slávu pred ľudským zrakom. (753) Boh a jeho svätí anjeli boli pri kríži. Otec bol so Synom. Keby jeho sláva poodhrnula mračnú clonu, všetci prítomní by boli zahynuli. Ani v tej strašnej hodine nemala Krista utešovať Otcova prítomnosť. „Sám som šliapal v lise a z národov žiaden nebol so mnou“ (Iz 63,3).

Touto hustou tmou Boh zastrel poslednú ľudskú trýzeň svojho Syna. Všetci, čo videli Krista trpieť, boli presvedčení o jeho božstve. Táto tvár, na ktorú ľudia hľadeli, nebola nikdy zabudnutá. Ako Kainova tvár prezrádzala vinu vraha, tak Kristova tvár zjavovala nevinnosť, úprimnosť, dobrotu – Boží obraz. Jeho žalobci však nedbali na toto nebeské znamenie. Posmievačný dav hľadel celé hodiny na Kristovo utrpenie. Teraz ho však Boh milostivo prikryl svojím plášťom. Na Golgote akoby zavládlo hrobové ticho. Zástupu zhromaždeného pod krížom sa zmocnila neobvyklá hrôza. Zlorečenie a tupenie zmĺklo na perách posmievačov.

Mužovia, ženy i deti padli na zem. Chvíľami temnotu pretínali blesky a osvecovali kríž i ukrižovaného Vykupiteľa. Kňazi, poprední muži, zákonníci, tí čo Krista ukrižovali, i dav si mysleli, že prišla hodina odplaty. Po chvíli niektorí šepkali, že Kristus teraz zostúpi z kríža. Iní sa vracali do mesta, bili sa do pŕs a v hrôze plakali. O deviatej hodine sa začalo vyjasňovať, tma však stále zahaľovala Spasiteľa. Táto temnota bola symbolom strašnej trýzne, ktorá Spasiteľovi zvierala srdce. Ľudské oko nemohlo preniknúť mrak, ktorý obklopoval kríž, a tobôž už nikto nemohol preniknúť mrak ešte hustejší, ktorý tiesnil Kristovo ubolené vnútro. Zdalo sa, že blesky Božieho hnevu mieria na Ukrižovaného. Potom Ježiš hlasito vykríkol: „Eloi, eloi, lama sabachtani.“ „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mar 15,34). Keď Spasiteľa obklopila temnota, mnohí volali: To je pomsta neba. Stíha ho Boží hnev, pretože sa vydával za Božieho Syna. Mnohí, čo v neho uverili, keď počuli zúfalé volanie, strácali nádej. Ak je Ježiš takto opustený, v čo môžu dúfať jeho nasledovníci?

Len čo temnota prestala tiesniť Kristovho ducha, znova sa ozvalo telesné utrpenie hlasitým: „Žíznim“ (Ján 19,29). (754) Jeden z rímskych vojakov mu súcitne priložil k ústam octom naplnenú hubku nastoknutú na yzopovej tyči. Kňazi sa však vysmievali jeho utrpeniu. Keď tma prikryla zem, zmocnila sa ich hrôza. Keď tá pominula, znova sa báli, že Ježiš im môže uniknúť. Nechápali jeho slová: „Eloi, eloi, lama sabachtani.“ Opovržlivo a posmešne vraveli: „Volá Eliáša“ (529) (Mar 15,35). Ani v poslednej chvíli mu nechceli zmierniť utrpenie. Povedali: „Nechajte ho, uvidíme, či príde Eliáš, aby ho sňal“ (Mar 15,36). Nevinný Boží Syn visel na kríži, celé jeho telo bolo zbičované; ruky, ktoré toľkokrát žehnali, boli pribité na drevo. Pribité boli aj nohy, čo sa toľkokrát v