službe lásky unavili. Kráľovská hlava bola poranená tŕňovou korunou a rozochvelé pery chceli od bolesti kričať. Všetko, čo vytrpel – krvavé kvapky, čo mu stekali z hlavy, zmučené ruky a nohy, telo ubolené smrteľným zápasom a nevýslovná duševná trýzeň, keď Otec skryl svoju tvár – dodnes oslovujú každého človeka: Pre teba Syn Boží ochotne nesie toto bremeno vín; pre teba víťazí nad smrťou a otvára ti brány raja. Ten, ktorý stíšil rozzúrené vlny a kráčal po spenených vodách jazera; ten, pred ktorým sa chveli diabli a ustupovali choroby, ktorý otváral slepým oči a mŕtvym vracal život – zomiera ako dobrovoľná obeť na kríži z lásky k tebe. (755) On, ktorý sníma hriech sveta, znáša hnev Božej spravodlivosti a pre teba sa stáva hriechom.

Tí, čo stáli pod krížom, ticho očakávali koniec tohto strašného výjavu. Slnko opäť zasvietilo, ale kríž stále zahaľovala tma. Kňazi a poprední muži hľadeli na Jeruzalem; temný mrak pokryl mesto i judské pláne. Slnko spravodlivosti, Svetlo sveta, prestávalo osvecovať milované mesto Jeruzalem. Ohnivé šípy Božieho hnevu mierili teraz proti tomuto hynúcemu mestu. Tma náhle ustúpila a Ježiš jasne a zvučne zvolal, akoby zaznel hlas trúby s ozvenou celého stvorenstva: „Dokonané je!“ „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Ján 19,30; Luk 23,46). Zvláštne svetlo osvietilo kríž a Spasiteľova tvár žiarila slávou slnečného jasu. Sklonil hlavu na hruď a zomrel. V strašnej temnote, zdanlivo Bohom opustený, Kristus vypil do dna kalich ľudskej biedy. V tých strašných hodinách sa spoliehal na dôkazy doterajšej Otcovej lásky. Poznal povahu svojho Otca; chápal jeho spravodlivosť, milosrdenstvo i nesmiernu lásku. Neochvejne veril v toho, ktorého vždy rád poslúchal. Keď sa tak odovzdane zveril Bohu, pominul sa aj pocit straty Otcovej priazne. Kristus zvíťazil vierou.

Nikdy predtým nebola zem svedkom podobnej udalosti. Ohromený zástup so zatajeným dychom hľadel na Spasiteľa. Temnota opäť zahalila zem a ozvalo sa hromové dunenie. Nastalo prudké zemetrasenie. Ľudia sa klátili a padali jeden cez druhého. Nastal divoký zmätok a zdesenie. Z okolitých hôr s rachotom padali skaly do údolia. Hroby sa otvárali a vydali svojich mŕtvych. Akoby sa celé stvorenstvo (530) trieštilo na atómy. Kňazi, poprední muži, žoldnieri, kati i ľud onemeli hrôzou a popadali na zem. Keď z Kristových úst zaznel mocný výkrik: „Dokonané je!“, kňazi v chráme vykonávali obetný obrad. Bol práve čas večernej obete. Mal byť zabitý baránok predstavujúci Krista. Kňaz oblečený v symbolicky zdobenom rúchu stál s nožom v ruke, ako keď mal Abrahám obetovať svojho syna. Ľud na to hľadel s napätím. Zem sa však chveje a otriasa, (756) lebo prichádza sám Pán. Neviditeľná ruka celkom počuteľne trhá vnútornú chrámovú oponu zhora nadol a dovoľuje zástupu vidieť miesto, kde sa v minulosti zjavovala Božia prítomnosť. Tu trónil Boží Majestát (Šekina).

Boh tu nad zľutovnicou zjavoval svoju slávu. Len veľkňaz mohol odhrnúť oponu, ktorá oddeľovala toto miesto od ostatného chrámu. Vstupoval sem raz v roku, aby vykonal obrad zmierenia za hriechy ľudu. Táto opona sa teraz roztrhla na dvoje. Svätyňa svätých v pozemskom svätostánku prestala byť posvätným miestom. Všade nastáva údes a zmätok. Kňaz hodlá zabiť obeť, ale nôž mu padá z rozochvenej ruky a baránok beží preč. Pri smrti Božieho Syna sa stretáva symbol so skutočnosťou. Tá najväčšia Obeť bola prinesená. Cesta do svätyne svätých je otvorená. Pre všetkých je pripravená nová a živá cesta. Hriešne, kajúcne ľudstvo už nemusí čakať na príchod veľkňaza. Odvtedy mal Spasiteľ slúžiť ako Kňaz a Obhajca v nebesiach nebies. Zhromaždených akoby oslovil živý hlas: Teraz sa skončili všetky obete za hriech. Boží Syn prišiel podľa svojho slova: „Hľa, prichádzam – vo zvitku knihy je napísané o mne – aby som plnil tvoju vôľu, Bože“ (Žid 10,7). „Raz navždy vošiel do svätyne... so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie“ (Žid 9,12). (531) (757)