„Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali ho“ (Luk 23,33).„Ježiš, aby posvätil ľud svojou krvou, trpel za bránou“ (Žid 13,12). Adam a Eva boli vyhnaní z raja pre prestúpenie Božieho zákona. Kristus, náš Zástupca, mal trpieť za ohradou Jeruzalema. Slová „Kristus nás vykúpil spod kliatby zákona tým, že sa za nás stal kliatbou,“ majú hlboký význam (Gal 3,13). Zo súdnej siene na Golgotu sprevádzal Ježiša mohutný zástup. Zvesť o jeho odsúdení sa rozniesla po celom Jeruzaleme a ľudia všetkých vrstiev a postavenia sa náhlili na miesto ukrižovania. Kňazi a poprední muži sľúbili, že ak im bude Kristus vydaný, nebudú trápiť jeho nasledovníkov, a preto sa učeníci i veriaci z mesta a okolia pridali k zástupu za Spasiteľom.

Keď Ježiš prešiel bránou Pilátovho nádvoria, položili na jeho zranený a krvácajúci chrbát kríž pôvodne pripravený pre Barabbáša. Dvaja Barabbášovi spoločníci mali byť popravení spolu s Ježišom a každý z nich mal tiež niesť svoj kríž. Spasiteľovo bremeno bolo (741) príliš ťažké, než aby ho taký zoslabnutý mohol uniesť. Od veľkonočnej večere, pri ktorej bol so svojimi učeníkmi, nejedol ani nepil. V Getsemanskej záhrade prežíval nadľudský zápas so satanskými mocnosťami. Vytrpel úzkosť zrady a videl, ako ho učeníci opustili a utiekli. Odviedli ho k Annášovi, potom ku Kaifášovi a k Pilátovi. Od Piláta šiel k Herodesovi a znova k Pilátovi. Vytrpel jednu urážku za druhou, výsmech za výsmechom, dvakrát ho bičovali – cez celú noc znášal príkorie na príkorie do krajnosti ľudských síl. Kristus vydržal. Prehovoril len preto, aby oslávil Boha. Po celý čas potupného výsluchu, ktorý mal byť súdom, zostal neoblomný a dôstojne pokojný.

Keď však po druhom zbičovaní položili naňho kríž, jeho ľudská prirodzenosť to nevydržala. Vysilený pod týmto bremenom padol. Zástup, ktorý sprevádzal Spasiteľa, videl jeho unavené a vrávoravé kroky, ale nikto z prítomných neprejavil súcit. Keď už ďalej preťažký kríž nemohol niesť, posmievali sa mu a tupili ho. Znova mu ho položili na chrbát a on opäť od vysilenia padol. Jeho nepriatelia videli, že toto bremeno už ďalej neunesie. Hľadali teda niekoho, kto by tento potupný náklad odniesol. Židia sa k tomu nemohli prepožičať; (520) takto poškvrnení by totiž nemohli sláviť veľkonočné sviatky. Ani v zástupe sa nenašiel nikto, kto by kríž odniesol. Práve stretli vidiečana, Šimona z Cyrény. Počul urážky, surové nadávky a posmešné volanie: Ustúpte z cesty kráľovi Židov! Keď v údive nad týmto výjavom prejavil súcit, chytili ho a položili naňho kríž. Šimon už počul o Ježišovi. Jeho synovia uverili v Spasiteľa, ale on sám nebol jeho učeníkom. Pre Šimona bolo toto bremeno kríža požehnaním a zostal tejto okolnosti navždy vďačný. Pod dojmom týchto udalostí sa rozhodol niesť Kristov kríž dobrovoľne a vždy ochotne znášal jeho bremeno.

V zástupe, ktorý šiel za Nevinným na popravisko, boli aj viaceré ženy. Pozorovali Ježiša. Niektoré z nich ho videli už predtým. Iné k nemu priviedli svojich chorých a trpiacich. Aj z nich niektoré uzdravil. Písmo o tom hovorí. Ženy žasnú nad nenávisťou davu voči Kristovi; nad jeho utrpením im takmer puká srdce. (742) Tieto ženy prejavili svoj súcit nebojácne a bez ohľadu na rozzúrený dav i zlostné slová kňazov a starších. Keď Ježiš vysilením pod krížom padal, nahlas plakali. To jediné upútalo Kristovu pozornosť. Aj keď pod bremenom hriechov sveta nesmierne trpel, nebol ľahostajný k žiaľu. Súcitne sa na tieto ženy podíval. Neboli to ženy, ktoré v neho verili a on vedel, že neplačú nad ním ako nad Božím Poslom, ale kvília len z ľudskej sútrpnosti. Nepohrdol ich účasťou, tá však v jeho srdci prebudila hlbší súcit nad nimi. Povedal: „Dcéry jeruzalemské, nenariekajte nado mnou, ale radšej plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi“ (Luk 23,28).

Kristus hľadel do budúcna a myslel na zničenie Jeruzalema. V onej strašnej dobe nejedna z tých, ktoré teraz nad ním plakali, zahynú aj so svojimi deťmi. Od pádu Jeruzalema prešiel Ježiš v myšlienkach k oveľa závažnejšiemu súdu. V záhube nekajúcneho mesta videl symbol konečného zničenia celého sveta. Povedal: „Vtedy začnú hovoriť vrchom: Padnite na nás! A kopcom: Prikryte nás! Lebo, keď toto robia so zeleným stromom, čo sa bude diať so suchým?“ (Luk 23,30.31). Zeleným stromom bol mienený sám Ježiš, nevinný Vykupiteľ. Boh dovolil, aby jeho hnev namierený proti prestúpeniu, dopadol na jeho milovaného Syna. Ježiš bol ukrižovaný za hriechy ľudstva. Aké utrpenie bude musieť znášať hriešnik, ak zotrvá v hriechu? Každý nekajúcny a neveriaci človek bude musieť okúsiť žiaľ a zúfalstvo, ktoré ľudský jazyk nevie vyjadriť. (521)

Mnohí zo zástupu, ktorý Spasiteľa sprevádzal na Golgotu, volali radostné „Hosanna“ a mávali palmovými vetvami, keď víťazoslávne vchádzal do Jeruzalema. Niektorí z tých, čo mu prevolávali na slávu, lebo to vtedy robili mnohí, teraz kričali: