Ľudské srdce v utrpení túži po súcite. Kristus precítil túto túžbu do posledných hlbín svojej bytosti. V krajnej duševnej tiesni prišiel k svojim učeníkom s dychtivým prianím počuť slová útechy od tých, ktorým tak často žehnal, ktorých v žiali a tiesni potešoval a chránil. Ten, ktorý vždy mal s nimi súcit, teraz znášal nadľudské muky a chcel mať istotu že sa modlia za neho i za seba.

(687) Aká desivá mu pripadala zákernosť hriechu! Strašné bolo pokušenie, aby ľudstvo samo znášalo následky svojej viny a on by zostal pred Bohom nevinný. Akou posilou by mu bolo samo vedomie, že učeníci to chápu a vážia si to! S námahou vstal, šiel sa podívať na miesto, kde zanechal učeníkov. Keď prišiel k nim, „našiel ich spať!“ (Mat 26,40). Akou útechou by mu bolo, keby ich bol našiel modliť sa. Keby boli hľadali útočište v Bohu, aby ich satanské sily nepremohli, bola by ho potešila ich neochvejná viera. Nedbali na opätovné napomenutie: „Bdejte a modlite sa“ (Mat 26,41). Spočiatku boli veľmi zarmútení, keď videli svojho Majstra, obvykle tak pokojného a dôstojného, ako premáha nevýslovnú bolesť. Modlili sa, keď počuli hlasné volanie Trpiteľa. Nehodlali opustiť svojho Pána, no ochromovala ich určitá otupenosť, ktorú mohli prekonať, keby boli aj ďalej vytrvalo prosili Boha.

Neuvedomovali si, že pokušeniu môžu odolať len bdelou a vrúcnou modlitbou. Ešte pred odchodom do záhrady povedal Ježiš učeníkom: „Vy všetci sa na mne pohoršíte tejto noci“ (Mat 26,31). Vtedy ho rázne ubezpečovali, že s ním pôjdu do väzenia i na smrť. Úbohý, sebavedomý Peter dodal: „Aj keď sa všetci pohoršia, ja nie“ (Mar 14,29). (688) Nehľadali pomoc u Všemohúceho, ako im to radil Kristus. Preto spali, keď Spasiteľ najviac potreboval ich súcit a modlitby. Aj Peter spal. No spal aj milovaný učeník Ján, ktorý často spočíval na Ježišovej hrudi. Láska k Majstrovi mu naozaj nemala dovoliť zaspať. Svoje horlivé prosby mal pripojiť k modlitbe svojho milovaného Spasiteľa vo chvíli jeho vrcholného utrpenia. Vykupiteľ celé noci prebdel a (482) prosil za svojich učeníkov, aby ich viera nezhynula.

Keby sa bol Ježiš teraz, ako kedysi, spýtal Jakuba a Jána: „Môžete piť z kalicha, z ktorého ja pijem, alebo byť pokrstení krstom, ktorým som ja pokrstený?“, iste by si netrúfali odpovedať: „Môžeme“ (Mar 10,38). Ježišov hlas učeníkov prebudil; smrteľná úzkosť mu tak pozmenila výzor, že Majstra sotva poznávali. Petrovi povedal: „Šimon, spíš? Ani len jednu hodinu si nevládal bdieť? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. Duch je síce ochotný, ale telo slabé“ (Mar 14,37.38). Ježiš chápal únavu svojich učeníkov a cítil s nimi. Len sa obával, že neobstoja v skúške, ktorá na nich doľahne, keď bude zradený a zomrie.

Nekarhal ich, ale povedal: „Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia.“ Aj v najväčšom svojom utrpení snažil sa ospravedlniť ich slabosť. Povedal: „Duch je síce ochotný, ale telo slabé. “Vlna nadľudskej tiesne opäť zovrela Božieho Syna a on, zomdlený a vyčerpaný, šiel späť na odľahlé miesto, kde pred chvíľou zápasil. Utrpenie bolo teraz ešte väčšie. V krajnej duševnej úzkosti „vystúpil na neho pot ako kvapky krvi, ktoré stekajú na zem“ (Luk 22,44). Cyprusy a palmy boli tichými svedkami jeho úzkosti. Z ich vetiev kvapkala na jeho zomdlené telo rosa, akoby aj príroda plakala nad svojím Stvoriteľom, ktorý osamelo bojuje proti mocnostiam temna.

Ešte pred nedávnom bol Ježiš ako mohutný céder, ktorý vzdoruje búrke protivenstiev, čo na neho dorážali svojou zlobou. Ľstivé zámery, zlomyseľné a zákerné srdcia sa ho márne snažili zmiasť a premôcť. Tomu všetkému odolával velebným majestátom Božieho Syna. Teraz sa podobal trstine, ktorou lomcuje zúrivá búrka. Svoje dielo dokonával ako víťaz, ktorý na každom kroku porážal mocnosti temna. (689) (690) (691) Odvolával sa na jednotu s Otcom ako ten, ktorý je už oslávený. Z jeho pier zaznievali mohutné chválospevy. Svojich učeníkov vždy len povzbudzoval a potešoval. Teraz prišla chvíľa moci temna. Tichý nočný vánok nešíril víťaznú melódiu, ale oznamoval vrcholnú ľudskú úzkosť. Ospalí učeníci počuli Spasiteľove slová: „Otče môj, ak nie je možné, aby ma minul tento kalich a musím ho vypiť, nech sa stane tvoja vôľa!“ (Mat 26,42).

Prvou myšlienkou učeníkov bolo ísť k nemu, no on im kázal, aby zostali tam, aby bdeli a modlili sa. Keď sa potom k nim vrátil, našiel ich opäť spať. Znova pocítil túžbu po spoločenstve, po niekoľkých slovách svojich učeníkov, ktoré by ho boli potešili a presvietili tiesnivú temnotu. Únava im však zatvárala oči, takže „nevedeli, čo mu odpovedať“ (Mar 14,40). Jeho prítomnosť ich prebudila. Videli tvár poznačenú krvavým potom utrpenia a preľakli sa. Nevedeli pochopiť (483) jeho duševnú úzkosť. „Neľudsky bol znetvorený jeho výzor a jeho postava človeku nepodobná“ (Iz 52,14). Ježiš znova od nich poodišiel, padol na zem premožený hrôzou veľkej temnoty a modlil sa. Ľudská prirodzenosť Božieho Syna sa chvela v tejto strašnej hodine skúšky. Teraz neprosil za svojich učeníkov, aby ich viera nezhynula, ale za seba, aby mohol zniesť pokušenie a duševnú trýzeň. Nadišiel strašný okamžik – chvíľa, keď sa malo rozhodnúť o osude sveta. Osud ľudstva bol na váhach. Ešte teraz mohol Kristus odmietnuť kalich určený hriešnemu človekovi. Ešte nebolo príliš neskoro. Mohol zotrieť z čela krvavý pot a človeka nechať zahynúť v jeho neprávosti.