Mohol povedať: Nech priestupník sám pyká za svoj hriech, ja sa vrátim k svojmu Otcovi. Vypije Syn Boží trpký kalich poníženia a smrteľných múk? Podstúpi Nevinný následky zlorečenstva hriechu, aby zachránil vinníka? Z bledých a rozochvených Ježišových pier počuť slová: „Otče môj, ak nie je možné, aby ma minul tento kalich a musím ho vypiť, nech sa stane tvoja vôľa!“ (Mat 26,42). Trikrát sa takto modlil. Trikrát sa jeho ľudská prirodzenosť zachvela pred poslednou, vrcholnou obeťou. Vykupiteľ však teraz hľadí na priebeh ľudských dejín. Vidí, ako priestupníci Božieho zákona, ponechaní sami na seba, budú musieť zahynúť. Pozoruje bezmocnosť človeka. Vidí presilu hriechu. Počuje vzdychy a náreky hynúceho sveta. Sleduje jeho neodvratný osud (692) a rozhoduje sa.

Zachráni človeka za každú cenu. Prijíma svoj krvavý krst, aby miliónom hynúcich umožnil získať večný život. Opustil nebeské príbytky, kde je len čistota, šťastie a sláva, aby zachránil jedinú stratenú ovcu – jediný svet, padlý do hriechu. Nezradí svoje poslanie. Stane sa zmiernou obeťou ľudstva, ktoré svojvoľne upadlo do hriechu. Z jeho záverečnej prosby cítiť bezvýhradnú odovzdanosť: „Ak nie je možné, aby ma minul tento kalich a musím ho vypiť, nech sa stane tvoja vôľa!“ (Mat 26,42). Po tomto rozhodnutí padol na zem ako mŕtvy a len pozvoľna vstával. Kde boli teraz jeho učeníci, aby súcitne pohladili hlavu svojho zomdleného Majstra a zvlažili čelo zmučené naozaj nad všetkých synov ľudských?

Spasiteľ môže povedať: „Sám som šliapal v lise a z národov žiaden nebol so mnou“ (Iz 63,3). Boh však trpel so svojím Synom. Anjeli hľadeli na Spasiteľove muky. Videli svojho Pána obklopeného zástupom satanských síl. Dušu mu tiesnila strašná, tajuplná hrôza. V nebesiach bolo ticho. Neozvala sa ani jediná harfa. Keby smrteľníci mohli vidieť údiv zástupu anjelov, keď v tichom žiali pozorovali, ako Otec svojmu (484) milovanému Synovi zatieňuje lúče svetla, lásky a slávy, lepšie by chápali, aký odporný je Bohu hriech. Nepadlé svety a nebeskí anjeli pozorne sledovali vyvrcholenie tohto boja. Satan so svojimi légiami odpadlých anjelov bedlivo sledoval túto kritickú chvíľu v diele vykúpenia. Mocnosti dobra a zla očakávali, akú odpoveď dostane Kristus na svoju trikrát opakovanú prosbu.

Anjeli túžili pomôcť božskému Trpiteľovi, no nebolo to možné. Pre Božieho Syna nebolo východiska. V tomto strašnom, kritickom okamžiku, keď šlo o všetko, keď sa tajomný kalich chvel v rukách Trpiteľa, otvorili sa nebesá, strašnú temnotu tejto kritickej hodiny zjasnilo svetlo a ku Kristovi pristúpil mocný anjel, ktorý stojí v Božej prítomnosti a zastáva bývalé miesto Lucifera-satana. Anjel neprišiel z Kristovej ruky vziať kalich, ale posilniť ho, aby jeho obsah vypil, a súčasne ho ubezpečil o Otcovej láske. Prišiel posilniť tohto božsko-ľudského prosebníka. Ukázal mu otvorené nebesá a pripomenul mu zástup vykúpených ako ovocie jeho utrpenia. Ubezpečil ho, že jeho Otec má väčšiu moc než satan, že jeho smrť bude úplnou porážkou odvekého nepriateľa a že kráľovstvo tohto sveta dostanú svätí Najvyššieho.

Povedal mu, že jeho úsilie (693) prinesie úžitok, ktorý ho uspokojí, pretože bude vidieť zástup zachránených, večne spasených ľudí. Kristov smrteľný zápas sa nekončil, ale opustila ho skľúčenosť a únava. Búrka sa nijako nestíšila, ale ten, proti ktorému sa rozpútala, bol posilnený a znášal jej prudkosť. Odchádzal pokojný a vyrovnaný. Na jeho skrvavenej tvári sa rozhostil nebeský mier. Znášal to, čo nikto z ľudí nikdy nemusel niesť, pretože znášal smrteľné útrapy za všetkých ľudí. Spiacich učeníkov náhle prebudilo svetlo, ktoré obklopovalo Spasiteľa. Zahliadli anjela, ktorý sa skláňal nad ich modliacim sa Majstrom. Videli, ako podopiera Spasiteľovu hlavu a ukazuje k nebu. Počuli jeho hlas ako ľúbeznú hudbu, keď ho utešoval a povzbudzoval. Učeníci si pripomenuli udalosť z Vrchu premenenia. Spomenuli si na Ježišov slávny zjav v chráme i na Boží hlas, ktorý prehovoril z oblaku.

Teraz sa znova prejavila tá istá sláva, takže sa už nebáli o svojho Majstra. Boh sa o neho staral, prišiel ho chrániť mocný anjel. Unavených učeníkov opäť premohla tá neobvyklá malátnosť a Ježiš ich zase našiel spať. Zarmútene sa na nich podíval a povedal: „Teraz už spite a odpočívajte! Hľa, prišla hodina, Syna človeka už vydávajú do rúk hriešnikov“ (Mat 26,45). (485) Ešte hovoril, keď počul kroky zástupu, ktorý ho hľadal. Preto vyzval svojich učeníkov: „Vstaňte, poďme! Pozrite, môj zradca sa priblížil“ (Mat 26,46). Na Ježišovej tvári nebolo už ani stopy po predchádzajúcom boji, keď sa blížil k svojmu zradcovi. Stál pred svojimi učeníkmi a pýtal sa: „Koho hľadáte?“ Odpovedali mu: „Ježiša Nazaretského!“ Ježiš odpovedal: „Ja som“ (Ján 18,4-6). Pri týchto slovách sa medzi zástup a Ježiša postavil anjel, ktorý mu pred chvíľou pomáhal.

Spasiteľovu tvár osvecovalo nebeské svetlo a zastieral ho akoby tieň podoby holubice. Vražedný zástup nemohol ani na chvíľu zniesť prítomnosť tejto nebeskej slávy. Prenasledovatelia zakolísali. Kňazi, starší, žoldnieri aj s Judášom padli na zem ako mŕtvi.