Anjel odišiel a svetlo pohaslo. Ježiš mohol uniknúť, no zostal na mieste pokojný a rozvážny. Ako oslávený tu stál uprostred zatvrdilého davu, ktorý mu teraz bezmocne ležal pri nohách. Učeníci na to hľadeli v tichom údive a úľaku. (694)Náhle sa všetko zmenilo. Zástup vstal. Rímski žoldnieri, kňazi i Judáš pristúpili ku Kristovi. Akoby sa hanbili za svoju slabosť, no aj obávali, že im unikne. Spasiteľ sa ich znova spýtal: „Koho hľadáte?“ Mali dôkaz, že ten, ktorý stojí pred nimi, je Boží Syn, no neboli presvedčení.

Na otázku: „Koho hľadáte?“ znova odpovedali: „Ježiša Nazaretského.“ Spasiteľ potom povedal: „Povedal som vám: Ja som. Keď teda mňa hľadáte, týchto nechajte odísť“ – a ukázal na učeníkov. Vedel, akú slabú vieru majú, a chcel ich ochrániť pred pokušením a skúškou. Bol pripravený za nich obetovať život. Zradca Judáš nezabudol na svoju úlohu. Dav, ktorý vtrhol do záhrady, viedol on, a hneď za ním šiel najvyšší kňaz. Judáš dal Ježišovým prenasledovateľom znamenie: „Koho pobozkám, to je on. Toho chyťte!“ (Mat 26,48). Teraz však predstiera, že s ním nemá nič spoločné. Pristupuje (695) k Ježišovi, podáva mu ruku ako dôverný priateľ. Hovorí: „Buď pozdravený, rabbi!“ a pobozkal ho, akoby s ním hlboko spolucítil v jeho nebezpečenstve.

Ježiš mu povedal: „Priateľu, načo si prišiel?“ Hlas sa mu chvel od žiaľu, keď povedal: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“ Toto oslovenie malo otriasť svedomím zradcu a zasiahnuť jeho tvrdošijné srdce, ale česť, vernosť a neha boli Judášovi už cudzie. Tupo a vyzývavo tu stál bez najmenšieho náznaku, že by sa ho to bolo dotklo. Oddal sa satanovi a nemal silu odolávať mu. Ježiš neodmietol zradcov bozk. Dav bol povzbudený, keď videl, ako sa Judáš dotýka toho, ktorý ešte pred chvíľou stál pred nimi v nebeskej sláve. Teraz uchopili (486) Ježiša a chceli mu zviazať tie vzácne ruky, ktoré vždy pohotovo konali len dobro. Učeníci sa nazdávali, že ich Majster sa nenechá odviesť. Veď tá istá moc, ktorá tento zástup ochromila, mohla znemožniť jeho zámery, kým by mu Ježiš a jeho priatelia neunikli. Boli sklamaní a roztrpčení, keď videli povrazy, ktorými nepriatelia chceli zviazať ruky toho, ktorého učeníci milovali.

Peter v návale hnevu vytasil meč a chcel brániť svojho Majstra; no uťal len ucho služobníka najvyššieho kňaza. Keď Ježiš videl, čo sa stalo, uvoľnil si ruky, ktoré mu rímski žoldnieri pevne držali, a povedal: „Prestaňte!“ Dotkol sa raneného ucha a okamžite ho uzdravil. Potom povedal Petrovi: „Vráť svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú. Alebo si myslíš, že nemôžem požiadať svojho Otca a on by mi hneď poslal viacej ako dvanásť plukov anjelov?“ (Mat 26,52.53) – jeden pluk pre každého učeníka. Učeníci nechápali, prečo nezachraňuje seba aj ich? Na nevyslovenú myšlienku im pohotovo poznamenal: „Ale ako by sa potom splnili Písma, že sa to tak musí stať?“ (Mat 26,54). „Azda nemám piť kalich, ktorý mi dal Otec?“ (Ján 18,11).

Úradná dôstojnosť nebránila židovským vodcom prenasledovať Ježiša. Jeho uväznenie bolo príliš významné, než aby ho prenechali podriadeným; úskoční kňazi a starší sa pridali k chrámovej stráži a k zberbe, čo sa hnala za Judášom do Getsemane. K takejto spoločnosti sa pridali títo hodnostári! – senzáciechtivá háveď vyzbrojená kadečím, akoby prenasledovala divú zver. (696) Kristus sa uprene a prenikavo podíval na kňazov a starších. Iste do smrti nezabudli na slová Všemohúceho, ostré ako šípy. Celkom dôstojne im povedal: Ako na lotra ste vyšli na mňa s mečmi a palicami, aby ste ma zajali. Denne som sedával v chráme a učil. Mali ste príležitosť vystrieť na mňa ruku, a nezmocnili ste sa ma. Noc vám na to lepšie vyhovuje. „Ale toto je vaša hodina a moc tmy“ (Luk 22,53). Učeníci boli zdesení, keď videli, že Ježiš sa nechal spútať. Urážalo ich, že znáša takú potupu, a tým ponižuje aj ich. Nevedeli pochopiť jeho správanie a v duchu mu vytýkali, že sa týmto ľuďom poddal. Vo svojom rozhorčení a strachu Peter navrhol, aby sa aspoň sami zachránili. Na jeho návrh Krista „všetci učeníci opustili a zutekali“ (Mat 26,56). Kristus však predpovedal aj tento útek. Povedal: „Hľa, prichádza hodina, ba už prišla, keď sa rozpŕchnete, každý svojou stranou, a mňa necháte samotného. Ale nie som sám, lebo Otec je so mnou“ (Ján 16,32). (487) (697)