Getsemane

Spasiteľ šiel do Getsemanskej záhrady pozvoľna v sprievode svojich učeníkov. Bezmračnú oblohu osvecoval mesiac, ktorý na Veľkú noc bol práve v úplnku. Mesto plné pútnických stanov ticho odpočívalo. Ježiš sa úprimne zhováral so svojimi učeníkmi a dával im rôzne naučenia; keď sa však blížili ku Getsemanskej záhrade, neobvykle zmĺkol. Často sa sem uchyľoval k tichým úvahám a k modlitbe, ale nikdy so srdcom takým plným žiaľu, ako tejto noci svojho posledného zápasu. Po celý svoj pozemský život chodil vo svetle Božej prítomnosti. Keď sa ocitol v spore s ľuďmi, ktorých podnecoval satanský duch, mohol povedať: „Ten, ktorý ma poslal, je so mnou. Nenechal ma samého, lebo ja vždy robím, čo sa páči jemu“ (Ján 8,29).

Teraz sa však zdalo, akoby ho svetlo stálej Božej prítomnosti prestalo osvecovať. Teraz bol počítaný medzi priestupníkov (Iz 53,12). Rozhodol sa niesť hriechy padlého ľudstva. Na neho, ktorý nepoznal hriech, doľahla neprávosť všetkých nás. Hriech sa mu javil taký strašný a ťarcha viny, ktorú musí niesť, taká veľká, že bol v pokušení ľakať sa tohto bremena, ktoré by ho mohlo trvale odlúčiť od lásky jeho Otca. Uvedomuje si, ako strašne Boh nenávidí hriech. Volá: „Moja duša je veľmi smutná, až na smrť“ (Mat 26,38).

Keď sa priblížili k záhrade, učeníci postrehli u Majstra túto zmenu. Nikdy predtým ho nevideli tak (685) smutného a zamĺknutého. Cestou sa tento podivný smútok ešte prehlboval, no neodvažovali sa vyzvedať príčinu. Rozochvené telo akoby mu premáhala mdloba. Keď vošli do záhrady, učeníci vyhľadali obvyklé miesto, aby si ich Majster odpočinul. Každý ďalší krok ho zjavne len vyčerpával. Hlasito povzdychol, akoby padal pod ťarchou strašného bremena. Priatelia ho ešte dvakrát podopreli, aby nespadol. Okrem troch Ježiš nechal všetkých učeníkov pri vchode do záhrady a prosil ich, aby sa modlili za seba i za neho. S Petrom, Jakubom a Jánom vošiel na odľahlé miesto. Títo traja učeníci boli Kristovými najbližšími priateľmi. Hľadeli na jeho slávu na Vrchu premenenia, videli ho zhovárať sa s Mojžišom a Eliášom, počuli hlas z neba a Kristus ich teraz v tom strašnom boji chcel mať pri sebe. Neraz tu s ním strávili celú noc. Pri týchto príležitostiach obvykle chvíľu bdeli, modlili sa a potom nerušene zaspávali neďaleko od svojho Majstra.

(480) Ráno ich prebúdzal, aby šli do ďalšej práce. Teraz však túžil, aby túto noc strávili spolu s ním na modlitbách. Ľakal sa však pomyslenia, že by práve oni mali byť svedkami jeho smrteľného zápasu. Povedal: „Zostaňte tu a bdejte so mnou!“ (Mat 26,38). Trochu sa od nich vzdialil – len toľko, aby ho mohli vidieť a počuť – a padol na zem. Uvedomoval si, že hriech ho odlučuje od Otca. Priepasť bola tak široká, hlboká a temná, že jeho duch sa nad tým zhrozil. Z tohto smrteľného zápasu nemôže hľadať únik v použití svojej božskej moci. Následky ľudského hriechu musí vytrpieť ako človek. Ako človek musí znášať Boží hnev, ktorý stíha prestúpenie. Kristus sa teraz ocitol v situácii, v akej predtým nikdy nebol. Jeho utrpenie najlepšie vystihujú prorocké slová: „Prebuď sa, meč, proti môjmu pastierovi a proti mužovi mne blízkemu – znie výrok Hospodina mocností“ (Zach 13,7).

Kristus ako zástupca a útočište hriešnikov znášal Boží spravodlivý súd. Poznal, čo znamená Božia spravodlivosť. Až dosiaľ sa prihováral za iných, teraz túžil, aby sám mal príhovorcu. Keď Kristus pocítil, že jeho spojenie s Otcom je prerušené, zdesil sa, že v nastávajúcom boji s mocnosťami temna vo svojej ľudskej prirodzenosti nebude môcť obstáť. Na púšti pokušenia sa rozhodovalo o osude ľudstva. Kristus zvíťazil. (686) Teraz sa pokušiteľ dostavil k poslednému strašnému boju. Pripravoval sa naň po celé tri roky Kristovej služby. Tu mu šlo o všetko. Ak nezvíťazí, stratí nádej na panstvo, kráľovstvá tohto sveta stanú sa nakoniec Kristovým vlastníctvom, on sám bude premožený a zahynie.

Keby však bol premožený Kristus, zem sa stane satanovým kráľovstvom a ľudstvo bude naveky v jeho moci. Kristus si uvedomoval tento strašný boj a desil sa možného odlúčenia od Boha. Satan mu naznačoval, že toto odlúčenie bude večné, lebo sa zaručil za hriešny svet. Aj nad ním bude vládnuť satan a Kristus už nikdy nebude môcť byť jedno s Bohom. Čo sa malo touto obeťou získať? Akou beznádejnou sa javila ľudská vina a nevďačnosť! Satan opisoval Vykupiteľovi situáciu čo najstrašnejšie: Ľud, ktorý mal hmotné i duchovné prednosti ako nijaký iný národ, ťa zavrhol. Chcú ťa zničiť – teba, základ, stred a pečať zasľúbení, ktoré dostali ako zvláštny ľud. Jeden z tvojich učeníkov, ktorý počúval tvoje naučenia a v cirkvi mal významné postavenie, ťa zradí. Jeden z tvojich najhorlivejších nasledovníkov ťa zaprie. Všetci ťa opustia. Kristus sa zdesil tejto myšlienky. Mučilo ho vedomie, že tí, ktorých prišiel zachrániť, ktorých tak miloval, nakoniec sa spoja so satanom. Boj bol strašný. Jeho rozsah určovala vina jeho národa, jeho žalobcov a zradcu, vina celého bezbožného sveta. (481)

Hriechy ľudstva ťažko doliehali na Krista a vedomie Božieho hnevu proti hriechu bolo pre neho krajne skľučujúce. Hľaďme, ako uvažuje o cene, ktorú treba zaplatiť za človeka. Vo svojom smrteľnom zápase sa chytá chladnej zeme, akoby chcel zabrániť odlúčeniu od Boha. Ani nevníma, ako chladivá nočná rosa padá na jeho zohnuté telo. Z vyblednutých pier sa vydiera bolestný výkrik: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich.“A hneď dodáva: „No nie ako ja chcem, ale ako ty“ (Mat 26,39).Ľudské srdce v utrpení túži po súcite. Kristus precítil túto túžbu do posledných hlbín svojej bytosti. V krajnej duševnej tiesni prišiel k svojim učeníkom s dychtivým prianím počuť slová útechy od tých, ktorým tak často žehnal, ktorých v žiali a tiesni potešoval a chránil. Ten, ktorý vždy mal s nimi súcit, teraz znášal nadľudské muky a chcel mať istotu že sa modlia za neho i za seba.

(687) Aká desivá mu pripadala zákernosť hriechu! Strašné bolo pokušenie, aby ľudstvo samo znášalo následky svojej viny a on by zostal pred Bohom nevinný. Akou posilou by mu bolo samo vedomie, že učeníci to chápu a vážia si to! S námahou vstal, šiel sa podívať na miesto, kde zanechal učeníkov. Keď prišiel k nim, „našiel ich spať!“ (Mat 26,40). Akou útechou by mu bolo, keby ich bol našiel modliť sa. Keby boli hľadali útočište v Bohu, aby ich satanské sily nepremohli, bola by ho potešila ich neochvejná viera. Nedbali na opätovné napomenutie: „Bdejte a modlite sa“ (Mat 26,41). Spočiatku boli veľmi zarmútení, keď videli svojho Majstra, obvykle tak pokojného a dôstojného, ako premáha nevýslovnú bolesť. Modlili sa, keď počuli hlasné volanie Trpiteľa. Nehodlali opustiť svojho Pána, no ochromovala ich určitá otupenosť, ktorú mohli prekonať, keby boli aj ďalej vytrvalo prosili Boha.

Neuvedomovali si, že pokušeniu môžu odolať len bdelou a vrúcnou modlitbou. Ešte pred odchodom do záhrady povedal Ježiš učeníkom: „Vy všetci sa na mne pohoršíte tejto noci“ (Mat 26,31). Vtedy ho rázne ubezpečovali, že s ním pôjdu do väzenia i na smrť. Úbohý, sebavedomý Peter dodal: „Aj keď sa všetci pohoršia, ja nie“ (Mar 14,29). (688) Nehľadali pomoc u Všemohúceho, ako im to radil Kristus. Preto spali, keď Spasiteľ najviac potreboval ich súcit a modlitby. Aj Peter spal. No spal aj milovaný učeník Ján, ktorý často spočíval na Ježišovej hrudi. Láska k Majstrovi mu naozaj nemala dovoliť zaspať. Svoje horlivé prosby mal pripojiť k modlitbe svojho milovaného Spasiteľa vo chvíli jeho vrcholného utrpenia. Vykupiteľ celé noci prebdel a (482) prosil za svojich učeníkov, aby ich viera nezhynula.

Keby sa bol Ježiš teraz, ako kedysi, spýtal Jakuba a Jána: „Môžete piť z kalicha, z ktorého ja pijem, alebo byť pokrstení krstom, ktorým som ja pokrstený?“, iste by si netrúfali odpovedať: „Môžeme“ (Mar 10,38). Ježišov hlas učeníkov prebudil; smrteľná úzkosť mu tak pozmenila výzor, že Majstra sotva poznávali. Petrovi povedal: „Šimon, spíš? Ani len jednu hodinu si nevládal bdieť? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. Duch je síce ochotný, ale telo slabé“ (Mar 14,37.38). Ježiš chápal únavu svojich učeníkov a cítil s nimi. Len sa obával, že neobstoja v skúške, ktorá na nich doľahne, keď bude zradený a zomrie.

Nekarhal ich, ale povedal: „Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia.“ Aj v najväčšom svojom utrpení snažil sa ospravedlniť ich slabosť. Povedal: „Duch je síce ochotný, ale telo slabé. “Vlna nadľudskej tiesne opäť zovrela Božieho Syna a on, zomdlený a vyčerpaný, šiel späť na odľahlé miesto, kde pred chvíľou zápasil. Utrpenie bolo teraz ešte väčšie. V krajnej duševnej úzkosti „vystúpil na neho pot ako kvapky krvi, ktoré stekajú na zem“ (Luk 22,44). Cyprusy a palmy boli tichými svedkami jeho úzkosti. Z ich vetiev kvapkala na jeho zomdlené telo rosa, akoby aj príroda plakala nad svojím Stvoriteľom, ktorý osamelo bojuje proti mocnostiam temna.

Ešte pred nedávnom bol Ježiš ako mohutný céder, ktorý vzdoruje búrke protivenstiev, čo na neho dorážali svojou zlobou. Ľstivé zámery, zlomyseľné a zákerné srdcia sa ho márne snažili zmiasť a premôcť. Tomu všetkému odolával velebným majestátom Božieho Syna. Teraz sa podobal trstine, ktorou lomcuje zúrivá búrka. Svoje dielo dokonával ako víťaz, ktorý na každom kroku porážal mocnosti temna. (689) (690) (691) Odvolával sa na jednotu s Otcom ako ten, ktorý je už oslávený. Z jeho pier zaznievali mohutné chválospevy. Svojich učeníkov vždy len povzbudzoval a potešoval. Teraz prišla chvíľa moci temna. Tichý nočný vánok nešíril víťaznú melódiu, ale oznamoval vrcholnú ľudskú úzkosť. Ospalí učeníci počuli Spasiteľove slová: „Otče môj, ak nie je možné, aby ma minul tento kalich a musím ho vypiť, nech sa stane tvoja vôľa!“ (Mat 26,42).

Prvou myšlienkou učeníkov bolo ísť k nemu, no on im kázal, aby zostali tam, aby bdeli a modlili sa. Keď sa potom k nim vrátil, našiel ich opäť spať. Znova pocítil túžbu po spoločenstve, po niekoľkých slovách svojich učeníkov, ktoré by ho boli potešili a presvietili tiesnivú temnotu. Únava im však zatvárala oči, takže „nevedeli, čo mu odpovedať“ (Mar 14,40). Jeho prítomnosť ich prebudila. Videli tvár poznačenú krvavým potom utrpenia a preľakli sa. Nevedeli pochopiť (483) jeho duševnú úzkosť. „Neľudsky bol znetvorený jeho výzor a jeho postava človeku nepodobná“ (Iz 52,14). Ježiš znova od nich poodišiel, padol na zem premožený hrôzou veľkej temnoty a modlil sa. Ľudská prirodzenosť Božieho Syna sa chvela v tejto strašnej hodine skúšky. Teraz neprosil za svojich učeníkov, aby ich viera nezhynula, ale za seba, aby mohol zniesť pokušenie a duševnú trýzeň. Nadišiel strašný okamžik – chvíľa, keď sa malo rozhodnúť o osude sveta. Osud ľudstva bol na váhach. Ešte teraz mohol Kristus odmietnuť kalich určený hriešnemu človekovi. Ešte nebolo príliš neskoro. Mohol zotrieť z čela krvavý pot a človeka nechať zahynúť v jeho neprávosti.
Mohol povedať: Nech priestupník sám pyká za svoj hriech, ja sa vrátim k svojmu Otcovi. Vypije Syn Boží trpký kalich poníženia a smrteľných múk? Podstúpi Nevinný následky zlorečenstva hriechu, aby zachránil vinníka? Z bledých a rozochvených Ježišových pier počuť slová: „Otče môj, ak nie je možné, aby ma minul tento kalich a musím ho vypiť, nech sa stane tvoja vôľa!“ (Mat 26,42). Trikrát sa takto modlil. Trikrát sa jeho ľudská prirodzenosť zachvela pred poslednou, vrcholnou obeťou. Vykupiteľ však teraz hľadí na priebeh ľudských dejín. Vidí, ako priestupníci Božieho zákona, ponechaní sami na seba, budú musieť zahynúť. Pozoruje bezmocnosť človeka. Vidí presilu hriechu. Počuje vzdychy a náreky hynúceho sveta. Sleduje jeho neodvratný osud (692) a rozhoduje sa.

Zachráni človeka za každú cenu. Prijíma svoj krvavý krst, aby miliónom hynúcich umožnil získať večný život. Opustil nebeské príbytky, kde je len čistota, šťastie a sláva, aby zachránil jedinú stratenú ovcu – jediný svet, padlý do hriechu. Nezradí svoje poslanie. Stane sa zmiernou obeťou ľudstva, ktoré svojvoľne upadlo do hriechu. Z jeho záverečnej prosby cítiť bezvýhradnú odovzdanosť: „Ak nie je možné, aby ma minul tento kalich a musím ho vypiť, nech sa stane tvoja vôľa!“ (Mat 26,42). Po tomto rozhodnutí padol na zem ako mŕtvy a len pozvoľna vstával. Kde boli teraz jeho učeníci, aby súcitne pohladili hlavu svojho zomdleného Majstra a zvlažili čelo zmučené naozaj nad všetkých synov ľudských?

Spasiteľ môže povedať: „Sám som šliapal v lise a z národov žiaden nebol so mnou“ (Iz 63,3). Boh však trpel so svojím Synom. Anjeli hľadeli na Spasiteľove muky. Videli svojho Pána obklopeného zástupom satanských síl. Dušu mu tiesnila strašná, tajuplná hrôza. V nebesiach bolo ticho. Neozvala sa ani jediná harfa. Keby smrteľníci mohli vidieť údiv zástupu anjelov, keď v tichom žiali pozorovali, ako Otec svojmu (484) milovanému Synovi zatieňuje lúče svetla, lásky a slávy, lepšie by chápali, aký odporný je Bohu hriech. Nepadlé svety a nebeskí anjeli pozorne sledovali vyvrcholenie tohto boja. Satan so svojimi légiami odpadlých anjelov bedlivo sledoval túto kritickú chvíľu v diele vykúpenia. Mocnosti dobra a zla očakávali, akú odpoveď dostane Kristus na svoju trikrát opakovanú prosbu.

Anjeli túžili pomôcť božskému Trpiteľovi, no nebolo to možné. Pre Božieho Syna nebolo východiska. V tomto strašnom, kritickom okamžiku, keď šlo o všetko, keď sa tajomný kalich chvel v rukách Trpiteľa, otvorili sa nebesá, strašnú temnotu tejto kritickej hodiny zjasnilo svetlo a ku Kristovi pristúpil mocný anjel, ktorý stojí v Božej prítomnosti a zastáva bývalé miesto Lucifera-satana. Anjel neprišiel z Kristovej ruky vziať kalich, ale posilniť ho, aby jeho obsah vypil, a súčasne ho ubezpečil o Otcovej láske. Prišiel posilniť tohto božsko-ľudského prosebníka. Ukázal mu otvorené nebesá a pripomenul mu zástup vykúpených ako ovocie jeho utrpenia. Ubezpečil ho, že jeho Otec má väčšiu moc než satan, že jeho smrť bude úplnou porážkou odvekého nepriateľa a že kráľovstvo tohto sveta dostanú svätí Najvyššieho.

Povedal mu, že jeho úsilie (693) prinesie úžitok, ktorý ho uspokojí, pretože bude vidieť zástup zachránených, večne spasených ľudí. Kristov smrteľný zápas sa nekončil, ale opustila ho skľúčenosť a únava. Búrka sa nijako nestíšila, ale ten, proti ktorému sa rozpútala, bol posilnený a znášal jej prudkosť. Odchádzal pokojný a vyrovnaný. Na jeho skrvavenej tvári sa rozhostil nebeský mier. Znášal to, čo nikto z ľudí nikdy nemusel niesť, pretože znášal smrteľné útrapy za všetkých ľudí. Spiacich učeníkov náhle prebudilo svetlo, ktoré obklopovalo Spasiteľa. Zahliadli anjela, ktorý sa skláňal nad ich modliacim sa Majstrom. Videli, ako podopiera Spasiteľovu hlavu a ukazuje k nebu. Počuli jeho hlas ako ľúbeznú hudbu, keď ho utešoval a povzbudzoval. Učeníci si pripomenuli udalosť z Vrchu premenenia. Spomenuli si na Ježišov slávny zjav v chráme i na Boží hlas, ktorý prehovoril z oblaku.

Teraz sa znova prejavila tá istá sláva, takže sa už nebáli o svojho Majstra. Boh sa o neho staral, prišiel ho chrániť mocný anjel. Unavených učeníkov opäť premohla tá neobvyklá malátnosť a Ježiš ich zase našiel spať. Zarmútene sa na nich podíval a povedal: „Teraz už spite a odpočívajte! Hľa, prišla hodina, Syna človeka už vydávajú do rúk hriešnikov“ (Mat 26,45). (485) Ešte hovoril, keď počul kroky zástupu, ktorý ho hľadal. Preto vyzval svojich učeníkov: „Vstaňte, poďme! Pozrite, môj zradca sa priblížil“ (Mat 26,46). Na Ježišovej tvári nebolo už ani stopy po predchádzajúcom boji, keď sa blížil k svojmu zradcovi. Stál pred svojimi učeníkmi a pýtal sa: „Koho hľadáte?“ Odpovedali mu: „Ježiša Nazaretského!“ Ježiš odpovedal: „Ja som“ (Ján 18,4-6). Pri týchto slovách sa medzi zástup a Ježiša postavil anjel, ktorý mu pred chvíľou pomáhal.

Spasiteľovu tvár osvecovalo nebeské svetlo a zastieral ho akoby tieň podoby holubice. Vražedný zástup nemohol ani na chvíľu zniesť prítomnosť tejto nebeskej slávy. Prenasledovatelia zakolísali. Kňazi, starší, žoldnieri aj s Judášom padli na zem ako mŕtvi.Anjel odišiel a svetlo pohaslo. Ježiš mohol uniknúť, no zostal na mieste pokojný a rozvážny. Ako oslávený tu stál uprostred zatvrdilého davu, ktorý mu teraz bezmocne ležal pri nohách. Učeníci na to hľadeli v tichom údive a úľaku. (694)Náhle sa všetko zmenilo. Zástup vstal. Rímski žoldnieri, kňazi i Judáš pristúpili ku Kristovi. Akoby sa hanbili za svoju slabosť, no aj obávali, že im unikne. Spasiteľ sa ich znova spýtal: „Koho hľadáte?“ Mali dôkaz, že ten, ktorý stojí pred nimi, je Boží Syn, no neboli presvedčení.

Na otázku: „Koho hľadáte?“ znova odpovedali: „Ježiša Nazaretského.“ Spasiteľ potom povedal: „Povedal som vám: Ja som. Keď teda mňa hľadáte, týchto nechajte odísť“ – a ukázal na učeníkov. Vedel, akú slabú vieru majú, a chcel ich ochrániť pred pokušením a skúškou. Bol pripravený za nich obetovať život. Zradca Judáš nezabudol na svoju úlohu. Dav, ktorý vtrhol do záhrady, viedol on, a hneď za ním šiel najvyšší kňaz. Judáš dal Ježišovým prenasledovateľom znamenie: „Koho pobozkám, to je on. Toho chyťte!“ (Mat 26,48). Teraz však predstiera, že s ním nemá nič spoločné. Pristupuje (695) k Ježišovi, podáva mu ruku ako dôverný priateľ. Hovorí: „Buď pozdravený, rabbi!“ a pobozkal ho, akoby s ním hlboko spolucítil v jeho nebezpečenstve.

Ježiš mu povedal: „Priateľu, načo si prišiel?“ Hlas sa mu chvel od žiaľu, keď povedal: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“ Toto oslovenie malo otriasť svedomím zradcu a zasiahnuť jeho tvrdošijné srdce, ale česť, vernosť a neha boli Judášovi už cudzie. Tupo a vyzývavo tu stál bez najmenšieho náznaku, že by sa ho to bolo dotklo. Oddal sa satanovi a nemal silu odolávať mu. Ježiš neodmietol zradcov bozk. Dav bol povzbudený, keď videl, ako sa Judáš dotýka toho, ktorý ešte pred chvíľou stál pred nimi v nebeskej sláve. Teraz uchopili (486) Ježiša a chceli mu zviazať tie vzácne ruky, ktoré vždy pohotovo konali len dobro. Učeníci sa nazdávali, že ich Majster sa nenechá odviesť. Veď tá istá moc, ktorá tento zástup ochromila, mohla znemožniť jeho zámery, kým by mu Ježiš a jeho priatelia neunikli. Boli sklamaní a roztrpčení, keď videli povrazy, ktorými nepriatelia chceli zviazať ruky toho, ktorého učeníci milovali.

Peter v návale hnevu vytasil meč a chcel brániť svojho Majstra; no uťal len ucho služobníka najvyššieho kňaza. Keď Ježiš videl, čo sa stalo, uvoľnil si ruky, ktoré mu rímski žoldnieri pevne držali, a povedal: „Prestaňte!“ Dotkol sa raneného ucha a okamžite ho uzdravil. Potom povedal Petrovi: „Vráť svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú. Alebo si myslíš, že nemôžem požiadať svojho Otca a on by mi hneď poslal viacej ako dvanásť plukov anjelov?“ (Mat 26,52.53) – jeden pluk pre každého učeníka. Učeníci nechápali, prečo nezachraňuje seba aj ich? Na nevyslovenú myšlienku im pohotovo poznamenal: „Ale ako by sa potom splnili Písma, že sa to tak musí stať?“ (Mat 26,54). „Azda nemám piť kalich, ktorý mi dal Otec?“ (Ján 18,11).

Úradná dôstojnosť nebránila židovským vodcom prenasledovať Ježiša. Jeho uväznenie bolo príliš významné, než aby ho prenechali podriadeným; úskoční kňazi a starší sa pridali k chrámovej stráži a k zberbe, čo sa hnala za Judášom do Getsemane. K takejto spoločnosti sa pridali títo hodnostári! – senzáciechtivá háveď vyzbrojená kadečím, akoby prenasledovala divú zver. (696) Kristus sa uprene a prenikavo podíval na kňazov a starších. Iste do smrti nezabudli na slová Všemohúceho, ostré ako šípy. Celkom dôstojne im povedal: Ako na lotra ste vyšli na mňa s mečmi a palicami, aby ste ma zajali. Denne som sedával v chráme a učil. Mali ste príležitosť vystrieť na mňa ruku, a nezmocnili ste sa ma. Noc vám na to lepšie vyhovuje. „Ale toto je vaša hodina a moc tmy“ (Luk 22,53). Učeníci boli zdesení, keď videli, že Ježiš sa nechal spútať. Urážalo ich, že znáša takú potupu, a tým ponižuje aj ich. Nevedeli pochopiť jeho správanie a v duchu mu vytýkali, že sa týmto ľuďom poddal. Vo svojom rozhorčení a strachu Peter navrhol, aby sa aspoň sami zachránili. Na jeho návrh Krista „všetci učeníci opustili a zutekali“ (Mat 26,56). Kristus však predpovedal aj tento útek. Povedal: „Hľa, prichádza hodina, ba už prišla, keď sa rozpŕchnete, každý svojou stranou, a mňa necháte samotného. Ale nie som sám, lebo Otec je so mnou“ (Ján 16,32). (487) (697)