Spasiteľ šiel do Getsemanskej záhrady pozvoľna v sprievode svojich učeníkov. Bezmračnú oblohu osvecoval mesiac, ktorý na Veľkú noc bol práve v úplnku. Mesto plné pútnických stanov ticho odpočívalo. Ježiš sa úprimne zhováral so svojimi učeníkmi a dával im rôzne naučenia; keď sa však blížili ku Getsemanskej záhrade, neobvykle zmĺkol. Často sa sem uchyľoval k tichým úvahám a k modlitbe, ale nikdy so srdcom takým plným žiaľu, ako tejto noci svojho posledného zápasu. Po celý svoj pozemský život chodil vo svetle Božej prítomnosti. Keď sa ocitol v spore s ľuďmi, ktorých podnecoval satanský duch, mohol povedať: „Ten, ktorý ma poslal, je so mnou. Nenechal ma samého, lebo ja vždy robím, čo sa páči jemu“ (Ján 8,29).

Teraz sa však zdalo, akoby ho svetlo stálej Božej prítomnosti prestalo osvecovať. Teraz bol počítaný medzi priestupníkov (Iz 53,12). Rozhodol sa niesť hriechy padlého ľudstva. Na neho, ktorý nepoznal hriech, doľahla neprávosť všetkých nás. Hriech sa mu javil taký strašný a ťarcha viny, ktorú musí niesť, taká veľká, že bol v pokušení ľakať sa tohto bremena, ktoré by ho mohlo trvale odlúčiť od lásky jeho Otca. Uvedomuje si, ako strašne Boh nenávidí hriech. Volá: „Moja duša je veľmi smutná, až na smrť“ (Mat 26,38).

Keď sa priblížili k záhrade, učeníci postrehli u Majstra túto zmenu. Nikdy predtým ho nevideli tak (685) smutného a zamĺknutého. Cestou sa tento podivný smútok ešte prehlboval, no neodvažovali sa vyzvedať príčinu. Rozochvené telo akoby mu premáhala mdloba. Keď vošli do záhrady, učeníci vyhľadali obvyklé miesto, aby si ich Majster odpočinul. Každý ďalší krok ho zjavne len vyčerpával. Hlasito povzdychol, akoby padal pod ťarchou strašného bremena. Priatelia ho ešte dvakrát podopreli, aby nespadol. Okrem troch Ježiš nechal všetkých učeníkov pri vchode do záhrady a prosil ich, aby sa modlili za seba i za neho. S Petrom, Jakubom a Jánom vošiel na odľahlé miesto. Títo traja učeníci boli Kristovými najbližšími priateľmi. Hľadeli na jeho slávu na Vrchu premenenia, videli ho zhovárať sa s Mojžišom a Eliášom, počuli hlas z neba a Kristus ich teraz v tom strašnom boji chcel mať pri sebe. Neraz tu s ním strávili celú noc. Pri týchto príležitostiach obvykle chvíľu bdeli, modlili sa a potom nerušene zaspávali neďaleko od svojho Majstra.

(480) Ráno ich prebúdzal, aby šli do ďalšej práce. Teraz však túžil, aby túto noc strávili spolu s ním na modlitbách. Ľakal sa však pomyslenia, že by práve oni mali byť svedkami jeho smrteľného zápasu. Povedal: „Zostaňte tu a bdejte so mnou!“ (Mat 26,38). Trochu sa od nich vzdialil – len toľko, aby ho mohli vidieť a počuť – a padol na zem. Uvedomoval si, že hriech ho odlučuje od Otca. Priepasť bola tak široká, hlboká a temná, že jeho duch sa nad tým zhrozil. Z tohto smrteľného zápasu nemôže hľadať únik v použití svojej božskej moci. Následky ľudského hriechu musí vytrpieť ako človek. Ako človek musí znášať Boží hnev, ktorý stíha prestúpenie. Kristus sa teraz ocitol v situácii, v akej predtým nikdy nebol. Jeho utrpenie najlepšie vystihujú prorocké slová: „Prebuď sa, meč, proti môjmu pastierovi a proti mužovi mne blízkemu – znie výrok Hospodina mocností“ (Zach 13,7).

Kristus ako zástupca a útočište hriešnikov znášal Boží spravodlivý súd. Poznal, čo znamená Božia spravodlivosť. Až dosiaľ sa prihováral za iných, teraz túžil, aby sám mal príhovorcu. Keď Kristus pocítil, že jeho spojenie s Otcom je prerušené, zdesil sa, že v nastávajúcom boji s mocnosťami temna vo svojej ľudskej prirodzenosti nebude môcť obstáť. Na púšti pokušenia sa rozhodovalo o osude ľudstva. Kristus zvíťazil. (686) Teraz sa pokušiteľ dostavil k poslednému strašnému boju. Pripravoval sa naň po celé tri roky Kristovej služby. Tu mu šlo o všetko. Ak nezvíťazí, stratí nádej na panstvo, kráľovstvá tohto sveta stanú sa nakoniec Kristovým vlastníctvom, on sám bude premožený a zahynie.

Keby však bol premožený Kristus, zem sa stane satanovým kráľovstvom a ľudstvo bude naveky v jeho moci. Kristus si uvedomoval tento strašný boj a desil sa možného odlúčenia od Boha. Satan mu naznačoval, že toto odlúčenie bude večné, lebo sa zaručil za hriešny svet. Aj nad ním bude vládnuť satan a Kristus už nikdy nebude môcť byť jedno s Bohom. Čo sa malo touto obeťou získať? Akou beznádejnou sa javila ľudská vina a nevďačnosť! Satan opisoval Vykupiteľovi situáciu čo najstrašnejšie: Ľud, ktorý mal hmotné i duchovné prednosti ako nijaký iný národ, ťa zavrhol. Chcú ťa zničiť – teba, základ, stred a pečať zasľúbení, ktoré dostali ako zvláštny ľud. Jeden z tvojich učeníkov, ktorý počúval tvoje naučenia a v cirkvi mal významné postavenie, ťa zradí. Jeden z tvojich najhorlivejších nasledovníkov ťa zaprie. Všetci ťa opustia. Kristus sa zdesil tejto myšlienky. Mučilo ho vedomie, že tí, ktorých prišiel zachrániť, ktorých tak miloval, nakoniec sa spoja so satanom. Boj bol strašný. Jeho rozsah určovala vina jeho národa, jeho žalobcov a zradcu, vina celého bezbožného sveta. (481)

Hriechy ľudstva ťažko doliehali na Krista a vedomie Božieho hnevu proti hriechu bolo pre neho krajne skľučujúce. Hľaďme, ako uvažuje o cene, ktorú treba zaplatiť za človeka. Vo svojom smrteľnom zápase sa chytá chladnej zeme, akoby chcel zabrániť odlúčeniu od Boha. Ani nevníma, ako chladivá nočná rosa padá na jeho zohnuté telo. Z vyblednutých pier sa vydiera bolestný výkrik: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich.“A hneď dodáva: „No nie ako ja chcem, ale ako ty“ (Mat 26,39).