Aj keď v predreformačnom období existovalo len málo rukopisných Biblií, Boh nedopustil, aby jeho Slovo bolo celkom umlčané. Pravdy tohto Slova nemali zostať navždy skryté. Boh mohol spútané slová života práve tak ľahko uvoľniť, ako vedel otvoriť dvere a železné brány žalára a vyslobodiť svojich služobníkov. Ľudia v rôznych krajinách Európy pod vplyvom Božieho Ducha hľadali pravdu ako skrytý poklad. Božia prozreteľnosť ich doviedla k Písmu a oni ho čítali s veľkým záujmom. Ochotne prijímali pravdu bez ohľadu na následky. Všetko im jasné síce nebolo, ale odkryli nejednu z dávno pozabudnutých právd. Ako poslovia neba šli strhávať putá bludov a povier a vyzývali dlho zotročených ľudí, aby povstali a obhájili si svoju slobodu.

Božie slovo bolo po stáročia zamknuté v jazykoch zrozumiteľných len pomerne malej skupine vzdelancov. Výnimkou boli valdenskí kresťania. Nadišiel čas prekladania Písma svätého do materinských jazykov rôznych národov. Svet prekročil svoju polnoc. Hodiny temna sa pozvoľna míňali a v mnohých krajinách boli zjavné príznaky nezadržateľného úsvitu. (79) „Zora reformácie“ vyšla v 14. storočí v Anglicku. Ján Viklef sa stal síce šíriteľom reformačných myšlienok v tejto krajine, ale s významom pre celý kresťanský svet. Jeho rozhodný nesúhlas s Rímom sa už nikdy nedal celkom umlčať. Viklefovým protestom sa začal boj, ktorý viedol k slobode jednotlivcov, cirkevných zborov, ba celých národov.

Viklef získal humanitné vzdelanie, ale počiatkom múdrosti mu bola bázeň pred Hospodinom. Už ako študent sa vyznačoval zbožnosťou, pozoruhodným nadaním a mimoriadnymi vedomosťami. Pri svojej túžbe po vzdelaní chcel mierou svojich možností spoznať všetky odvetvia vedy. Študoval scholastickú filozofiu, cirkevné i občianske právo a osobitne právny poriadok svojej vlasti. Neskôr sa v jeho činnosti prejavil význam vzdelania z mladosti. Na základe dôkladného poznania vtedajšej špekulatívnej filozofie mohol odhaľovať jej bludy a štúdium národného cirkevného práva ho pripravilo na veľký zápas za občiansku a náboženskú slobodu. V tomto boji sa mohol síce brániť zbraňou Božieho slova, v školách sa však naučil dôsledne myslieť a pohotovo diskutovať s učencami. Sila jeho génia, (59) ako aj rozsah a hĺbka jeho poznania vzbudzovali úctu jeho priateľov i odporcov. Kým jeho stúpencov hrialo vedomie, že Viklef patrí medzi predných mysliteľov národa, jeho nepriatelia nemohli tupiť reformáciu tým, že by odhaľovali jeho nevedomosť alebo slabosť jej obhajcu.

Viklef začal čítať Písmo sväté už ako študent. Vtedy existovalo len v starých jazykoch. Cestu k zdroju pravdy nachádzali len ľudia vzdelaní; obyčajní smrteľníci túto možnosť nemali. Takto sa Viklef pripravoval na to, čo ho čaká ako reformátora. (80) Učení ľudia pri skúmaní Božieho slova spoznali veľkú pravdu o Božom dare milosti. Toto poznanie šírili svojimi prednáškami a tým pomohli, aby aj iní skúmali Božie výroky.

Keď Viklef začal čítať Písmo sväté, skúmal ho rovnako dôkladne, ako keď nadobúdal školské vzdelanie. Dovtedy cítil, že mu niečo chýba a túto prázdnotu nemohli vyplniť ani školské vedomosti, ani cirkevné učenie. Len v Božom slove našiel to, čo predtým márne hľadal. Poznal Boží plán spasenia a pochopil, že jediným obhajcom človeka pred Bohom je Kristus. Bezvýhradne sa mu teda oddal a poznanú pravdu začal hlásať.

Podobne ako neskorší reformátori, ani Viklef spočiatku netušil, kam ho toto dielo dovedie. Proti Rímu sa nepostavil svojvoľne. Oddanosť pravde ho však nevyhnutne doviedla do sporu s bludným učením. Čím jasnejšie poznával omyly pápežstva, tým naliehavejšie hlásal posolstvo Písma. Poznal, že Rím namiesto Božiemu slovu dal prednosť ľudskej tradícii. Odvážne obvinil kňazov, že zavrhli Písmo a žiadal, aby ľudu bola vrátená Biblia a aby v cirkvi bola obnovená autorita Božieho slova. Viklef bol schopný učiteľ a výrečný kazateľ. Pravdu, ktorú hlásal, zjavoval v každodennom živote. Poznaním Písma, silou dôkazov, čistotou svojho života, nezlomnou odvahou a bezúhonnosťou si získal všeobecnú úctu a dôveru. Mnohí, čo neboli spokojní so svojím pôvodným náboženstvom, najmä keď poznali, aké neprávosti vládnu v rímskej cirkvi, so zjavnou radosťou prijímali pravdy, na ktoré Viklef upozorňoval. Predstavitelia cirkvi však zúrili, keď zistili, že tento reformátor vie ľudí lepšie ovplyvniť než oni. (81)

Viklef dôsledne odhaľoval bludy a odvážne útočil na neporiadky, ktoré Rím schvaľoval. Ako kaplán sa smelo postavil proti odvádzaniu poplatku, ktorý od anglického panovníka žiadal pápež. Tvrdil, že pápežova snaha vládnuť nad svetskými panovníkmi odporuje rozumu i zjaveniu. Kým pápežove požiadavky vyvolali veľké pobúrenie, Viklefovo učenie mocne ovplyvnilo predstaviteľov národa. (60) Kráľ i šľachta neuznali pápežove nároky na svetskú moc a žiadaný poplatok odmietli odviesť. Pápežská zvrchovanosť zaznamenala v Anglicku veľkú trhlinu.

Reformátor musel dlho a odvážne bojovať proti ďalšiemu zlu, ktorým boli rehole žobravých mníchov. Ich počet v Anglicku ohrozoval rozvoj a blahobyt národa. Svojím zhubným vplyvom poškodzovali remeslá, výchovu a mravnosť. Svojím záhaľčivým a žobravým spôsobom života nielenže ľuďom odčerpávali hmotné prostriedky, ale aj ochromovali záujem ľudí o poctivú a prospešnú prácu. Medzi mládežou nastal úpadok mravov. Pod vplyvom týchto mníchov sa mnohí mladí ľudia rozhodli vstúpiť do kláštora a žiť mníšskym životom bez súhlasu rodičov, často aj bez ich vedomia, ba aj napriek ich zákazu. Istý katolícky kňaz, ktorý uprednostňoval požiadavky mníšstva pred povinnosťami detí voči rodičom, vyhlásil: „Aj keby ti otec ležal predo dverami, plakal a nariekal, a keby ti tvoja matka ukázala telo, ktoré ťa zrodilo, a prsia, ktoré ťa živili, nesmieš sa k nim skloniť, ale musíš ísť vpred priamo ku Kristovi.“ Táto „hrozná neľudskosť“, o ktorej Luther neskôr povedal, že „pripomína skôr vlka a tyrana, než kresťana a človeka“, zatvrdzovala srdcia detí proti rodičom (Barnas Sears, Life of Luther, str. 70.69). (82) Predstavitelia rímskej cirkvi svojimi výmyslami znehodnocovali Božie príkazy podobne, ako kedysi farizeji. Takto sa vyprázdňovali domovy a rodičia strácali svojich synov a dcéry.

Mnísi vábnymi rečami zvádzali aj univerzitných študentov, aby šli medzi nich. Mnohí neskôr tento krok oľutovali, pretože poznali, že si skazili život a že zarmútili rodičov. Len čo sa však ocitli v putách, stratenú slobodu už nevedeli získať. Mnohí rodičia nechceli posielať svojich synov na univerzity, pretože sa obávali vplyvu mníchov. Počet študentov veľkých vzdelanostných centier citeľne poklesol. Školstvo upadalo a rozmáhala sa nevzdelanosť.

Pápež udelil týmto mníchom právo spovedať a dávať rozhrešenie. To bolo príčinou mnohého zla. Ziskuchtiví mnísi ochotne dávali rozhrešenie, a preto ich vyhľadávali najrôznejší zločinci. Následkom toho pribudlo zločinnosti a rozmohli sa neresti. Chorí a chudobní ľudia zostali bez pomoci, pretože dary, ktoré im mohli zmierniť utrpenie a biedu, dostali mnísi. Tí od ľudí vymáhali almužny aj hrozbami a za bezbožných označovali všetkých, čo reholiam odmietli dávať dary. Napriek tomu, že mnísi hlásali chudobu, boli čoraz bohatší; ich nádherné budovy a hojnosť jedla mali za následok rastúcu chudobu národa. Mnísi trávili radostný život v prepychu. K ľuďom posielali nevzdelaných mužov, ktorí ich (61) utešovali rozprávkami, legendami a zábavnými príbehmi, aby ich pobavili a ešte viac ohlupovali. Takto udržiavali ľahkoverných, poverčivých ľudí v presvedčení, že miesto v nebi si najlepšie zabezpečia tým, že uznajú zvrchovanosť pápeža, že budú uctievať svätých a mníchom neodmietnu dať milodary. (83)

Vzdelaní a zbožní muži sa márne snažili urobiť v mníšskych rádoch určitú nápravu. Rozhľadenejší Viklef zasiahol koreň zla vyhlásením, že sama podstata systému je nesprávna, a preto mníšstvo treba zrušiť. Tým vzbudil diskusie a otázky. Keď potom mnísi chodili krajinou a predávali odpustky, mnohí začali pochybovať o možnosti získať odpustenie hriechov za peniaze a kládli si otázku, či by odpustenie nemali hľadať skôr u Boha než u pápeža. Mnohých znepokojovala chamtivosť žobravých mníchov; ich hrabivosť akoby bola bezodná. Vraveli: „Rímski mnísi a kňazi nás vyžierajú ako rakovina. Boh nám musí pomôcť, inak ľud zahynie“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 17, kap. 7). Žobraví mnísi v snahe zakryť svoju chamtivosť tvrdili, že sa riadia príkladom Spasiteľa, keďže Ježiš i jeho učeníci žili tiež z milodarov ľudí. Týmto tvrdením však nakoniec uškodili sebe, pretože mnohí práve preto začali skúmať Písmo, aby sa dozvedeli, či je to tak; a to si Rím prial zo všetkého najmenej. Takto sa ľudia upriamili na zdroj pravdy, ku ktorému ich Rím nechcel pripustiť.

Viklef začal písať a uverejňovať krátke úvahy proti mníchom. Pritom mu nešlo o to, aby s nimi viedol spor, ale aby ľudí upozornil na učenie Písma a na jeho Pôvodcu. Vyhlásil, že pápež nemá o nič väčšiu moc odpúšťať ľuďom hriechy či vylučovať ich z cirkvi než ktorýkoľvek kňaz, pretože z cirkvi nemožno nikoho vylúčiť, iba ak si človek predtým sám na seba privolal odsúdenie. Nijako účinnejšie už nemohol podvracať rozsiahly systém duchovnej a svetskej nadvlády, ktorý pápež postavil a ktorým duševne i telesne ovládal milióny svojich poddaných.