Mestské štvrte chudobných

Vo veľkých mestách žije mnoho ľudí, ktorým sa venuje menej starostlivosti než nemým zvieratám. Myslime na rodiny, ktoré živoria v biednych bytoch, častokrát v tmavých pivničných miestnostiach, zapáchajúcich plesňou a špinou. (189) Na týchto hrozných miestach sa rodia, vyrastajú a zomierajú deti. Boh stvoril prírodu, aby potešil zmysly a povzniesol ducha, ony však jej krásu vôbec nevidia. Otrhané a hladné žijú uprostred skazenosti a nemravnosti. Ich charakter sa buduje pod vplyvom biedy a hriechov, ktoré ich obklopujú. Tieto deti počujú Božie meno len v nadávkach. Uši majú plné oplzlých rečí, (130) preklínania a nadávok. Výpary alkoholu, tabakový dym, odporný zápach a mravná skazenosť ničia ich zmysly. Mnohé deti sú týmto vedené, aby sa z nich stali zločinci a nepriatelia spoločnosti, ktorá ich nechala napospas biede a úpadku.

No nie všetci, čo žijú v špinavých a chudobných štvrtiach veľkomiest, sú takí. I bohabojní ľudia sa ocitli v biede pre chorobu, nešťastie a často i v dôsledku nečestných úkladov tých, ktorí žijú z toho, o čo okradli svojich blížnych. Mnohí čestní ľudia s dobrými úmyslami sa stávajú chudobnými, pretože sa nevyučili žiadnemu remeslu. To ich robí neschopnými zápasiť s ťažkosťami života. Často sa stáva, že po príchode do miest si nemôžu nájsť zamestnanie. Všade vôkol vidia nemravnosť, počujú o nej a sú vystavení strašnému pokušeniu. Pokladajú ich za skazených a mizerných, neraz ich medzi takých i zahŕňajú. Len nadľudským zápasom, ktorý si vyžaduje väčšiu silu, než je sila smrteľníka, sa môžu udržať a neklesnúť do tých istých hĺbok. Mnohí sa všetkými silami bránia, aby nestratili svoju bezúhonnosť a radšej trpia, než by sa dopustili hriechu. Táto skupina ľudí si zvlášť zasluhuje pomoc, súcit a povzbudenie.

Domov na vidieku

Keby si chudobní, ktorí žijú v preľudnených mestách, našli domov na vidieku, mohli by tak získať prostriedky na obživu, zdravie a šťastie, aké doteraz ešte nezakúsili. Ich údelom býva tvrdá práca, nízka mzda, život v chudobe, často nedostatok a utrpenie. Odchod z mesta, plného zvodov, zmätkov, zločinov, biedy a skazenosti, by bol pre nich požehnaním. (190) Na vidieku by našli pokoj a čistotu. Mnohí ľudia žijú v mestách, kde niet kúsok zeleného trávnika, (191) kde sa deň čo deň pozerajú len na špinavé dvory, úzke uličky, kamenné múry, chodníky a na oblohu zatiahnutú prachom a smogom. (131) Keby sa títo ľudia dostali na nejakú samotu so záhradou, ktorá je obklopená zelenými poliami a lesmi, kopcami a potokmi, čistou oblohou a sviežim, čistým vzduchom, pripadali by si takmer ako v raji. Oslobodení od styku s ľuďmi a závislosti od nich, odlúčení od sveta, kde prevládajú úplatky a podvody, od jeho zvykov a zábav, priblížili by sa viac k prírode a lepšie by si uvedomovali Božiu prítomnosť. Mnohí by sa naučili byť závislí od Boha. Prostredníctvom prírody by počuli Boží hlas, ktorý sa k ich srdcu prihovára svojou láskou a pokojom, a myseľ, srdce i telo by na túto hojivú, životodarnú silu odpovedalo.

Potreba vyučiť sa remeslu

Ak niekto z týchto ľudí dostane prácu a osamostatní sa, bude potrebovať pomoc, povzbudenie a radu. Pre mnohé chudobné rodiny je najlepšou misijnou službou to, že im pomôžeme usadiť sa na kúsku pôdy a naučíme ich využiť ju tak, aby im poskytla živobytie.

Takáto pomoc a rada nie je potrebná len v mestách. I na vidieku, kde sú všetky predpoklady pre lepší život, žije veľa chudobných vo veľkej biede. Ľudia nie sú dostatočne poučení o správnych pracovných postupoch a zásadách hygieny. Rodiny žijú v nedostatočne zariadených domácnostiach, bez náradia, bez akéhokoľvek pohodlia a technických vymožeností. Nemajú knihy ani žiadne príležitosti naplniť svoje kultúrne potreby. Ich duševný a fyzický stav odhaľuje následky zdedených zlých vlastností a vypestovaných zlozvykov. Títo ľudia musia byť od základu prevychovaní. Žijú záhaľčivým a skazeným životom a nič ich nezaujíma. Preto je potrebné, aby si osvojili správne návyky. (192)

Ako v nich vyvolať pocit, že zmena je nevyhnutná? Ako ich viesť k vyšším životným ideálom? Ako im môžeme pomôcť vstať a začať? Čo sa dá urobiť tam, kde (132) vládne chudoba, s ktorou musia na každom kroku zápasiť? Práca je tam určite ťažká. Potrebná zmena nenastane, ak týmto ľuďom nebude poskytnutá pomoc zvonku. Božím zámerom je, aby medzi bohatými a chudobnými vládol súcit a ochota pomôcť. Tí, ktorí sú obdarovaní finančnými prostriedkami, nadaním a schopnosťami, majú tieto dary použiť na požehnanie svojich blížnych. Kresťanskí farmári môžu vykonať skutočnú misijnú prácu tým, že pomôžu chudobným nájsť domov na vidieku a naučia ich, ako obrábať pôdu, aby sa stala úrodnou. Učte ich, ako používať poľnohospodárske náradie, ako pestovať rôzne plodiny a ako zakladať a ošetrovať ovocné sady.

Mnohí poľnohospodári nedosahujú primerané výnosy, pretože svoju prácu vykonávajú nedbalo. Ich sady nie sú riadne ošetrené, plodiny nie sú včas zasiate a pôda je obrábaná ledabolo. Pri neúspechoch sa vyhovárajú na neúrodnosť pôdy. Obviňujú ju však neprávom. Keby bola spracovaná dôkladne, poskytla by bohaté výnosy.

Nízke ciele, málo vynaloženého úsilia, nezáujem o progresívne metódy – to všetko kričí a žiada zmenu. Všetkých, ktorí sú ochotní získavať nové poznatky, učte, ako pracovať čo najlepšie. Ak niektorí nechcú počuť o nových spôsoboch, učme ich bez slov – vlastným príkladom. Zvyšujme výnosy na svojom poli. Kedykoľvek sa nám naskytne príležitosť, rozprávajme o tom so svojimi susedmi. Úroda bude presvedčivým dôkazom správnosti metód. Ukážte, čo sa dá s pôdou urobiť, ak je riadne obrábaná. (193) Je potrebné rozmýšľať o založení rôznych priemyselných podnikov, kde by chudobné rodiny mohli nájsť zamestnanie. Tesári, kováči a vôbec každý, kto sa vyzná v nejakom užitočnom remesle, by mal cítiť zodpovednosť a tých, ktorí neovládajú žiadne remeslo, a sú bez práce, vyučiť svojmu remeslu. Muži i ženy majú veľa príležitostí slúžiť chudobným. Pomáhať môžu všetci – dobré (133) kuchárky, gazdinky, krajčírky i ošetrovateľky. Nech naučia členov chudobných domácností variť, šiť a opraviť odev, ošetrovať chorých a náležite sa starať o domácnosť. Nech sa chlapci a dievčatá dôkladne vyučia nejakému užitočnému remeslu alebo povolaniu.

Rodiny misionárov

Na „bielych“ miestach by sa mali usadiť misionárske rodiny. Poľnohospodári (farmári), odborníci vo finančných záležitostiach, murári a všetci, ktorí dobre ovládajú svoje remeslo a povolanie, nech odídu do zaostalých krajov, aby tam zúrodnili zanedbané pozemky, založili priemysel, postavili si skromné domčeky a pomáhali svojim blížnym. Drsný a divoký kraj urobí Boh atraktívnym tak, že medzi veci, ktoré naše oči nepriťahujú, umiestni veci pôvabné. A práve k takejto práci sme povolaní. Dokonca i púšte, ktoré nie sú pre nás vôbec príťažlivé, sa môžu zmeniť na Božiu záhradu. „V ten deň začujú hluchí slová knihy, z mrákavy a tmy rozhliadnu sa oči slepých. Zúbožení budú mať viac radosti v Hospodinu a chudobní ľudia budú jasať nad Svätým Izraela.“ (Iz 29,18.19)

Chudobným neraz veľmi pomôžeme praktickou radou a usmernením. Tí, čo sa nevyučili žiadnej profesii, nie sú spravidla dosť usilovní, vytrvalí, hospodárni (194) a nedokážu sa zaprieť. Nevedia, ako si správne počínať. Preto často premrhajú to, čo by ich rodinám poskytlo slušné živobytie, keby to použili rozumne a hospodárne. „Mnoho pokrmu skytá prieloh chudobných, ale i to býva uchvátené nespravodlivosťou.“ (Prísl 13,23)

Môžeme podporovať chudobných a pritom im škodiť, ak ich tým vedieme k závislosti. Takéto dávanie podporuje v ľuďoch sebectvo a bezmocnosť. Často vedie k nečinnosti, výstrednostiam a nestriedmosti. Nikto, kto je schopný zarobiť si na živobytie, nemá (134) právo žiť v závislosti od druhých. Tvrdenie, že svet sa o mňa musí postarať, skrýva v sebe klam, podvod a krádež. Svet sa nemusí starať o nikoho, kto je schopný pracovať a zarobiť si na živobytie. Skutočná dobročinnosť pomáha ľuďom, aby si vedeli pomôcť sami.

Ak niekto príde k našim dverám a poprosí o trochu jedla, nemali by sme ho poslať preč hladného. Príčinou jeho chudoby mohlo byť náhle nešťastie. Pravá dobročinnosť je však viac než len dary. Je to úprimný záujem o blaho druhých. Mali by sme sa snažiť pochopiť potreby chudobných a nešťastných a poskytnúť im pomoc, ktorá im bude najviac prospešná. Myslieť na nich, venovať im čas a svoje sily je viac, než venovať im peniaze. To je skutočná dobročinnosť. Tí, ktorých sme naučili vážiť si to, čo dostávajú, sa ľahšie naučia čo najlepšie to využiť. Ak sa budú spoliehať sami na seba, stanú sa sebestační. A nielen to. Budú tiež schopní pomáhať druhým. Tých, ktorí nevyužívajú svoje príležitosti, máme upozorniť, aby si plnili svoje povinnosti a ukázať im, že biblické náboženstvo nerobí z ľudí leňochov. Kristus stále nabáda k usilovnosti: „Čo tu stojíte celý deň a zaháľate?“ (Mat 20,6) Leňochovi povedal: „My musíme konať..., dokiaľ je deň, prichádza noc, keď nik nemôže pracovať.“ (Ján 9,4) (195)