Názorný príklad

Výsadou všetkých je, že svojím životom doma, svojimi zvykmi, správaním a životosprávou môžu svetu poskytnúť svedectvo o tom, čo môže evanjelium urobiť pre tých, ktorí sa ním riadia. Kristus prišiel na tento svet, aby nám dal príklad, čím sa môžeme stať. Od svojich nasledovníkov očakáva, že sa v každej situácii budú správať príkladne. Želá si, aby bol Boží dotyk viditeľný navonok. Naše domovy a záhrady by mali byť príkladom a poučením o tom, aké zlepšenie môže nastať, keď usilovnosť, (135) čistota, vkus a jemnosť nahradí lenivosť, špinu, bezohľadnosť a neporiadok. Svojím životom a príkladom môžeme druhým pomôcť uvedomiť si, čo je v ich povahe a správaní zlé a s kresťanskou zdvorilosťou ich povzbudiť k náprave. Ak o nich prejavíme záujem, budeme mať i príležitosť učiť ich, ako silu využiť čo najlepšie.

Nádej a odvaha

Bez odvahy a vytrvalosti nič nedosiahneme. Povzbuďme chudobných a malomyseľnených, vráťme im nádej. Ak je to potrebné, dokážme svoj záujem o nich tým, že keď sa ocitnú v ťažkej situácii, pomôžeme im. Tí, ktorí majú mnoho dobrých vlastností, by nemali zabúdať, že ani oni nie sú dokonalí. Ak ich niekto upozorní na ich nedostatky a pripomenie im, ako by sa mali správať, je im to nepríjemné. Pamätajte, že láskavosťou sa dosiahne viac než napomínaním a výčitkami. Ak sa snažíte učiť druhých, musia cítiť, že chcete, aby dosiahli pokiaľ možno najvyššiu úroveň a ste ochotní im v tom pomáhať. Ak sa im niečo nepodarí, nezavrhujte ich hneď. Pre chudobných je veľmi dôležité osvojiť si jednoduchosť, sebazaprenie a hospodárnosť. Im sa to však zdá ťažké a nepríjemné. (196)

Príklad a duch sveta v nás ustavične prebúdza túžbu po honosnosti, pýche, nestriedmosti, pôžitkárstve a záhaľke. A práve to privádza tisíce ľudí do biedy a ďalším tisícom nedovolí dostať sa z poníženia a zúfalstva. Kresťania by mali povzbudzovať chudobných, aby týmto vplyvom odolávali. Ježiš prišiel na tento svet v pokore. Narodil sa v skromných podmienkach. On, Majestát nebies, Kráľ slávy, Veliteľ všetkých anjelských zástupov sa ponížil a prijal podobu človeka. Rozhodol sa pre život v chudobe a ponížení. Nemal také príležitosti, ktoré by neboli mali aj chudobní. Jeho každodenným údelom bola ťažká práca, tvrdý život a núdza. Povedal: „Líšky majú svoje brlohy (136) a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde skloniť hlavu.“ (Luk 9,58) Ježiš netúžil po obdive a potlesku ľudí. Nevelil žiadnej armáde. Nebol vládcom žiadneho pozemského kráľovstva. Neuchádzal sa o priazeň bohatých a mocných tohto sveta. Nesnažil sa získať postavenie medzi vodcami národa. Žil medzi chudobnými. Nevšímal si umelé rozdiely v spoločnosti. Neuznával urodzenosť získanú pôvodom, bohatstvom, vzdelaním, nadaním či povolaním.

Bol Kniežaťom nebies. Napriek tomu si nevybral učeníkov zo vzdelaných právnikov, zákonníkov, vládcov alebo farizejov. Ignoroval ich, pretože boli pyšní na svoje vzdelanie a postavenie. Zamerali sa na svoje tradície a povery. Ten, ktorý vidí do srdca každého človeka, si vyvolil skromných rybárov ochotných nechať sa poučiť. Jedol s publikánmi a hriešnikmi. Stretával sa s jednoduchými ľuďmi. Nie však preto, aby sa stal skazeným a pozemským ako oni, ale aby im svojím učením a príkladom predstavil správne zásady a pozdvihol ich zo svetskosti a poníženia. Ježiš sa snažil opraviť nesprávne meradlo, podľa ktorého určuje svet hodnotu človeka. Stal sa chudobným, (197) aby zbavil chudobu potupy, ktorú jej prisúdil svet. Tým, že požehnal chudobným – dedičom kráľovstva Božieho, navždy z nej odňal hanbu a opovrhnutie. Ukazuje nám cestu, ktorou kráčal, a hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba! Každý deň nech vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Luk 9,23)

Kresťanskí pracovníci sa majú stretávať s ľuďmi tam, kde sú a viesť ich k tomu, aby neboli pyšní, ale formovali svoj charakter. Učme ich, ako Kristus pracoval a zapieral sám seba. Pomáhajme im, aby sa od neho učili sebazapreniu a obetavosti. Vystríhajme ich pred nestriedmosťou a pôžitkárstvom, ktoré sú také moderné. Život, plný vážnych a vznešených povinností, je príliš vzácny, než aby sme ho (137) premárnili uspokojovaním samých seba.

Hodnoty života

Ľudia si sotva uvedomujú skutočný zmysel života. Láka ich lesk a honosnosť. Snažia sa získať svetskú slávu. Obetujú jej pravé životné ciele. Skutočné hodnoty života, ako sú jednoduchosť, čestnosť, pravdivosť, čistota a poctivosť, sa nedajú kúpiť ani predať. Sú zadarmo pre nevzdelaných i učených, pre skromného robotníka i pre váženého štátnika. Boh dáva radosť každému. Môžu sa z nej tešiť bohatí i chudobní. Je to radosť, ktorá pramení z čistoty myšlienok a nesebeckého správania. Je to radosť, ktorú zakúšame, keď vyjadrujeme súcit a robíme činy lásky. Kristovo svetlo vyžaruje z tých, čo takto slúžia a svieti tým, ktorých život je poznamenaný mnohými tieňmi.

Ak pomáhame napĺňať každodenné potreby chudobných, pamätajme aj na ich duchovné potreby. Svojím vlastným životom vydávajme svedectvo o Spasiteľovej veľkej zachraňujúcej moci. Nech náš charakter predstavuje vysokú úroveň, ktorú môžu dosiahnuť všetci. Zvestujme evanjelium jednoduchými príkladmi. (198) Všetko, čo robíme, nech je poučením vo formovaní charakteru.

I tí najslabší a najbezvýznamnejší sa môžu pri svojej skromnej práci stať Božími spolupracovníkmi a tešiť sa z jeho prítomnosti a životodarnej milosti. Nemajú byť vyčerpaní nekonečnými povinnosťami a trápiť sa zbytočnými starosťami. Nech každý deň pracujú a verne plnia svoje poslanie, ktorým ich poverila Božia prozreteľnosť a Boh sa o nich postará. Hovorí:„Pre nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo svojich modlitbách a prosbách. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristu Ježišovi.“ (Fil 4,6.7)

Pán sa stará o všetko svoje stvorenstvo. Miluje všetkých (138) a nerobí žiadne rozdiely. Až na to, že najviac súcitu prejavuje tým, ktorí nesú najťažšie životné bremená. Božie deti musia čeliť skúškam a ťažkostiam. Svoj údel však majú prijímať s radosťou a pamätať, že Boh sám obdarí svojou najväčšou priazňou všetkých, ktorých svet zabúda oceniť.

Práve keď sa dostávame do ťažkostí, Boh, ako odpoveď na pokornú modlitbu, zjavuje svoju moc a múdrosť. Dôverujme mu ako Bohu, ktorý počuje a vypočúva modlitby. Dá sa nám poznať ako ten, ktorý môže pomôcť v každej núdzi. Ten, ktorý stvoril človeka a dal mu obdivuhodné telesné, duševné a duchovné schopnosti, nezabudne na nič potrebné na zachovanie života, ktorý dal. Ten, ktorý nám dal svoje slovo – a to nás posilňuje ako lístie zo stromu života, určite nezatají, ako zaobstarať pokrm pre jeho deti v núdzi.

Ako môže získať múdrosť jednoduchý oráč? Tak, že ju bude usilovne hľadať ako striebro alebo skrytý poklad. „Tak ho učí, čo je správne, a poúča ho jeho Boh.“ (Iz 28,26) (199) „Aj to pochádza od Hospodina mocností, divný je jeho plán, veľká je jeho múdrosť.“ (Iz 28,29) Ten, ktorý učil Adama a Evu starať sa o záhradu, chce učiť ľudí aj dnes. U neho je múdrosť pre toho, kto orie i kto rozsieva. Boh otvára brány pokroku tým, ktorí mu dôverujú a poslúchajú ho. Nech len smelo postupujú vpred a dôverujú Bohu, že naplní ich potreby podľa bohatstva svojej dobroty.

Ten, ktorý piatimi bochníkmi chleba a dvoma rybkami nasýtil zástupy, je schopný aj nás dnes obdarovať plodmi našej práce. Ten, ktorý galilejským rybárom povedal: „...spusťte siete na lov,“ (Luk 5,4) naplnil ich tak, že sa až trhali. Kristus chce, aby jeho ľud v tom videl dôkaz toho, čo chce pre svoj ľud urobiť aj dnes. Boh, ktorý dal Izraelcom na púšti mannu z neba, ešte stále žije a vládne. Povedie svoj ľud a dá mu schopnosti i múdrosť k práci, ktorú je povolaný vykonať. Dá múdrosť tým, ktorí sa snažia plniť (139) svoje povinnosti svedomito a rozumne. Ten, ktorému patrí celý svet, je nesmierne bohatý. Požehná každému, kto sa usiluje o to, aby bol požehnaním pre iných.

Svoj zrak máme dvíhať k nebu s dôverou. Nesmieme sa nechať znechutiť, keď sa nám zdanlivo nedarí. Nemáme byť skľúčení, keď pomoc mešká. Máme pracovať s radostnou mysľou, s nádejou a vďačnosťou, s vierou, že v hlbinách zeme sú pre verných pracovníkov ukryté poklady, vzácnejšie než striebro a zlato. Pohoria a vrchy sa menia, zem chátra ako odev, no požehnanie, ktoré Boh dáva svojmu ľudu žijúcemu na púšti, nikdy neprestáva. (200) (140)