Otvorenosť vo vzťahu k pacientovi v ňom vzbudzuje dôveru, ktorá sa v nemalej miere podieľa na uzdravení. Sú lekári, čo si myslia, že je dobré nepovedať pacientovi pravdu o jeho chorobe. Obávajú sa, že by ho to rozrušilo a zmalomyseľnilo. Preto mu stále dávajú falošnú nádej na uzdravenie. Pacient ešte aj zomiera bez toho, aby ho upozornili na hroziace nebezpečenstvo. Nie je to múdre správanie. Nemusí byť vždy najlepšie vysvetliť pacientovi všetko, čo mu hrozí. Mohlo by ho to znepokojiť a spomaliť, možno aj prekaziť liečebný proces. Úplnú pravdu nemôžeme povedať ani tým, ktorí si ťažkosti privolali sami svojou predstavivosťou. Mnohí z nich sú totiž nerozumní a nedokážu sa ovládať. O sebe i o druhých majú svoje vlastné predstavy nezodpovedajúce pravde. Pre nich sú však skutočnosťou. Ich opatrovatelia im preto majú prejavovať stálu láskavosť, vytrvalú trpezlivosť a ohľaduplnosť. Keby týmto pacientom povedali pravdu, niektorých by sa to dotklo a iných by to zmalomyseľnelo.

Kristus povedal svojim učeníkom: „Ešte vám mám toho veľa povedať, ale teraz to nemôžete zniesť.“ (Ján 16,12) Aj keď pravdu nemusíme povedať vždy a v každom (175) prípade, nikdy nie je nutné ani ospravedlniteľné klamať. Lekár alebo zdravotná sestra by nikdy nemali hľadať zámienky ako nepovedať pravdu. S tým, kto tak robí, Boh nemôže spolupracovať. Ak lekár stratil dôveru svojich pacientov, premrhal jeden z najúčinnejších prostriedkov na ich uzdravenie. (245)


Sila vôle

Sila vôle nie je ocenená tak, ako by mala. Ak vôľu rozvíjame a správne usmerňujeme, dodáva energiu celej bytosti a je úžasnou pomocou pri zachovaní zdravia. Je tiež mocným činiteľom pri liečbe chorôb. Ak je správne zacielená, bude kontrolovať predstavivosť a stane sa mocným faktorom pri prevencii i liečbe chorôb telesných i duševných. Ak pacienti použijú silu na získanie správneho vzťahu k životu, môžu byť lekárovi veľkou pomocou. Tisícky ľudí by sa mohli uzdraviť, keby chceli. Pán nechce, aby boli chorí. Túži po tom, aby boli zdraví a šťastní. Preto by sa mali rozhodnúť, že budú zdraví. Zdravotne postihnutí sa môžu ubrániť chorobe jednoducho tým, že nepodľahnú bolesti a nečinnosti. Mali by sa snažiť povzniesť nad bolesť a zamestnať nejakou užitočnou prácou, primeranou ich sile. Pri takej práci a pobyte na čerstvom vzduchu a slnku môže nejeden zoslabnutý človek opäť získať zdravie a silu.


Biblické zásady liečby

Tým, ktorí si chcú zdravie uchovať alebo ho znovu získať, Písmo radí: „A neopíjajte sa vínom, lebo v ňom je rozpustilosť, ale dajte sa naplniť Duchom.“ (Ef 5,18) Skutočné zdravie a osvieženie tela či duše sa nedá nájsť vo vzrušení alebo zabudnutí vyvolanom neprirodzenými a nezdravými podnetmi, ani v holdovaní chúťkam a vášňam. Mnohí chorí nepoznajú Boha a nemajú nádej. Trápia ich nesplnené túžby, zhubné vášne a výčitky svedomia. Tento život im začína unikať a na (176) večný život nemajú nádej. Ošetrovatelia by sa nemali domnievať, že pacientom pomôžu, (246) ak im doprajú uspokojiť ich ľahkovážne a vzrušujúce pôžitky, veď ony sa stali kliatbou ich života. Hladná a smädná duša bude cítiť hlad a smäd tak dlho, kým bude túžiť uspokojiť ich takýmto spôsobom.

Tí, ktorí pijú zo studne sebeckých rozkoší, sú oklamaní. Rozpustilosť omylom považujú za silu. Keď vzrušenie pominie a nadšenie vyprchá, sú opäť nespokojní a zúfalí. Trvalý pokoj a skutočný odpočinok ducha vyviera z jediného Zdroja. Kristus ho mal na mysli, keď povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, ja vám dám odpočinutie.“ (Mat 11,28) „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, ale ja vám ho dávam nie ako svet dáva.“ (Ján 14,27) Tento pokoj nie je niečo, čo Kristus dáva mimo seba. Je v ňom a získať ho môžeme jedine vtedy, ak prijmeme Krista. Ježiš je prameňom života. Mnohí ho potrebujú lepšie poznať. Potrebujú byť trpezlivo, láskavo, a pritom pravdivo poučení o tom, ako sa celá bytosť môže otvoriť vplyvu uzdravujúcich síl neba. Ak slnko Božej lásky osvieti tmavé kúty srdca človeka, nepokoj, únavu a nespokojnosť vystrieda radosť a pokoj, ktoré dajú mysli nový elán a telu zdravie a energiu.


Pomoc v každom utrpení

Žijeme vo svete plnom utrpenia. Na ceste do nebeského domova sa stretávame s ťažkosťami, skúškami a žiaľom. Sú však ľudia, ktorí si bremeno života dvojnásobne sťažujú tým, že neustále očakávajú rôzne ťažkosti. Ak ich postihne sklamanie alebo (247) protivenstvo, myslia si, že sa už všetko rúti, že oni majú život najťažší a určite prídu o všetko. Tak sa sami ženú do zúfalstva a vrhajú tiene na všetkých vôkol seba. Život sa im stáva bremenom. Nemusí to tak byť. Zmena spôsobu myslenia si vyžaduje odhodlané (177) úsilie. Ale dá sa to urobiť. Ich prítomné i budúce šťastie závisí od toho, ako dokážu svoju myseľ upriamiť na radostné veci. Nech sa prestanú zaoberať temnými myšlienkami a všímajú si dobrodenia, ktorými ich Boh obdarováva na ceste životom a tiež tie, ktoré sú neviditeľné a večné.

Boh pomáha v každej skúške. Keď Izrael putoval púšťou a prišiel do Máry, kde boli horké vody, Mojžiš sa modlil k Hospodinovi. Boh mu nedal žiadny zvláštny prostriedok, ale upozornil ho na to, čo bolo po ruke. Drevo, ktoré stvoril, mal hodiť do prameňa, aby sa voda očistila a bola sladká. Keď tak urobil, ľudia mohli túto vodu piť a občerstviť sa. Kristus nám pomôže v každej skúške,