V súčasných cirkvách sa rozšíril zlozvyk dávať astrológiu jednostranne do súvislosti s pohanstvom a do protikladu s kresťanstvom. Akákoľvek zmienka o vzťahu medzi nebeskými telesami a človekom, v akomkoľvek zmysle, sa považuje za kacírstvo. Tento názor je založený na neznalosti dejín kresťanstva a kresťanskej filozofie a na zjednodušujúcom stotožňovaní astrológie s veštením budúcnosti a s fatalizmom. Zabraňuje veriacim pochopiť kozmické súvislosti kresťanstva; preto sme nútení sa k nemu v krátkosti vyjadriť.
Biblia a katechizmus (čl. 2116) hovoria o tom, že “je nevyhnutné odmietať akékoľvek spôsoby veštenia”, pretože pasívne spoliehanie sa na budúcnosť by bolo nesprávnym zbavovaním sa zodpovednosti za život v prospech mocností, ktoré sú mimo nás. Starý zákon a cirkevní otcovia varujú pred pokušením veštiť budúcnosť a pasívne sa odovzdávať alebo spoliehať na osud. Duchovnou pasivitou človek svoj osud len zhorší: „Nenájde sa u teba... veštec, ani planetár, ani zaklínač, ani čarodejník, ani bosorák, ani dopytujúci sa vešteckého ducha, ani... taký, ktorý by sa niečo pýtal mŕtvych“ (5M 18:10). To však neznamená, že do ľudského života a osudu nezasahujú žiadne nebeské vplyvy. Naopak: takéto vplyvy jestvujú, a to tak dobré, zhrňované niekedy pod názov Prozreteľnosť (Divina Providentia), ako aj zlé.
Keď Pavol hovorí o „slobode, ktorú máme v Kristovi... ktorou nás Kristus oslobodil“ (Gal 2:4, 5:1), predpokladá to, že tu predtým existovali a stále existujú mocnosti, ktoré nás robili (alebo chcú robiť) neslobodnými; ale cez Krista ich človek práve prekonáva. Kto sa stará o to, čo má byť v živote na prvom mieste, nemusí sa hviezdnych vplyvov báť: „Nedeste sa znamení nebies... pohania sa ich desia“ (Jer 10:2). A naopak, kto sa o to nestará, tomu ani dobrá konštelácia hviezd nepomôže: „Nože, nech ťa zachránia tí... ktorí hľadia na hviezdy... nech ťa zachránia od toho, čo príde na teba!“ (Iz 47:13).
„Zmŕtvychvstanie Krista oslobodzuje človeka od kozmickej úzkosti“, 38 od nevyhnutného vradenia do astrálneho determinizmu, ktorý však bol v prehistorickom prírodnom stave ľudstva faktickou skutočnosťou - tak, ako je doteraz skutočnosťou vo svete zvierat - ale stáva sa minulosťou do tej miery, do akej sa v srdci človeka rodí Kristus. Človek, ktorý sa znovunarodil v duchu, sa ocitá k duchovným bytostiam nebeských telies v slobodnom vzťahu.
Kresťanstvo stojí v protiklade k niekdajšej deterministickej koncepcii vzťahu človeka a kozmu. To však neznamená, že nemá svoju vlastnú náuku o súvzťažnosti človeka s kozmom. Najlepšou zbraňou proti oživovaniu veštectva v pohanskom duchu je ukázať, že kresťanstvo má svoju vlastnú kozmickú filozofiu a tá sa od pohanskej líši práve tým, že v nej človek stojí uprostred kozmických síl a vo vzťahu k nim ako slobodná, samostatná individualita. Ten, kto sa druhýkrát narodí, kto duchovne ožije, kto nájde spojenie ku Kristovi, sa stáva slobodným. Lebo Láska vládne aj hviezdam. Cirkev sa preto od príchodu Krista zákonite musela postaviť proti tomu, aby sa duchovné bytosti v nebeských telesách uctievali ako zvrchované božstvá, ktoré rozhodujú o našom osude, ako to ľudia prežívali v predkresťanských kultúrach.
Príchodom Krista sa mení vzťah človeka a kozmu. To však neznamená, že by akýkoľvek vzťah človeka a kozmu prestal existovať. Vo sférach nebeských telies prebývajú anjeli - a anjeli nielenže môžu, ale majú práve za úlohu na ľudskú dušu vplývať. Už súčasník sv. Pavla, Dionýzios Areopagita, sfor.muloval základy kresťanskej angelológie, ktoré boli bezmála dvetisíc rokov - až donedávna - brané vážne: tzv. sedem nebies je sedem planetárnych sfér a jednotlivé anjelské hierarchie pôsobia každá z príslušnej sféry: anjeli zo sféry Mesiaca, archanjeli zo sféry Merkúra... tróny zo sféry Saturna, cherubovia zo sféry stálic atď. Zmienku o zverokruhu nachádzame už v starozákonnej knihe Job (38:32). Ezechiel (1:4-26) a Apokalypsa (4:2-8) hovoria o štyroch pevných znameniach zvieratníka - Levovi, Býkovi, Orlovi a Anjelovi/Vodnárovi - ako o štyroch cheruboch, ktorí podopierajú rohy Božieho trónu. Títo štyria cherubíni v podobe okrídlených zvierat sa tradične priraďujú štyrom evanjelistom ako ich inšpirujúce bytosti. Zeno z Verony takto spojil aj dvanásť apoštolov s dvanástimi znameniami. A Kristus-vševládca sa zobrazuje uprostred týchto štyroch okrídlených zvierat alebo všetkých dvanástich znamení ako stredobod a vládca celého zodiaku.
Štyria cherubovia - Býk, Lev, Orol a Vodnár - inšpirujú evanjelistov. Gréckokatolícka ikona.
Táto kresťanská kozmológia sa azda najčistejšie sformovala v chartreskej škole; bola samozrejmou súčasťou náhľadu na svet za scholastiky a za renesancie. Bernardus Silvestris podal vo svojej „Cosmographii“ v skratke súhrn kresťanského svetonázoru v 12. storočí.383 Ľudská duša sa tu odvádza zo sféry planét a ľudský duch zo sféry stálic. Opisuje napríklad, ako ľudské duše prechádzajú zverokruhom a tie, ktoré sa majú narodiť, čakajú v znamení Raka. Ľudská duša nielenže prechádza sférami všetkých planét pred narodením, ale zostáva s nimi aj počas života vnútorne spojená a po smrti musí nimi prejsť zase v opačnom poradí naspäť až k sfére hviezd. Po smrti stúpa človek naspäť ku svojej hviezde. Túto cestu nachádzame opísanú umelecky a podrobne v Danteho Božskej komédii. Kresťania prevzali aj náuku, ktorá priraďuje každému znameniu určitú časť tela a tento názor bol v roku 563 dokonca legitimovaný na koncile v Brage. 390
Starozákonní proroci a raná cirkev sa vyslovujú proti uctievaniu ne.beských telies a anjelov ako zvrchovaných božstiev namiesto najvyššieho Boha: „Aby si sa neklaňal slnku, mesiacu a hviezdam...“ (5M 4:19). To však vonkoncom neznamená, že by v nebeských telesách neboli duchovné bytosti, ktoré sa v staroveku nazývali bohmi a ktoré sa v kresťanstve nazývajú anjelmi. Práve naopak: Biblia hovorí o hviezdach ako o živých bytostiach, ktoré slúžia Bohu, poslúchajú ho a klaňajú sa mu (1M 37:9, Ž 148:3, Jób 38:7, Iz 24:23) a ktoré zasahujú do ľudských osudov: „Z neba bojovali, hviezdy zo svojich vysokých ciest silných bojovali so Sizerom“ (Sud 5:20). Nad každou hviezdou bdie anjel (1 Henoch 72:3). V Starom a Novom zákone sa medzi anjelmi a hviezdami ani nerozlišovalo (Ž 148:2, 3) a o padlých anjeloch sa hovorilo ako o padlých hviezdach (Iz 14:12, Zj 12:4).