V súčasných cirkvách sa rozšíril zlozvyk dávať astrológiu jednostranne do súvislosti s pohanstvom a do protikladu s kresťanstvom. Akákoľvek zmienka o vzťahu medzi nebeskými telesami a človekom, v akomkoľvek zmysle, sa považuje za kacírstvo. Tento názor je založený na neznalosti dejín kresťanstva a kresťanskej filozofie a na zjednodušujúcom stotožňovaní astrológie s veštením budúcnosti a s fatalizmom. Zabraňuje veriacim pochopiť kozmické súvislosti kresťanstva; preto sme nútení sa k nemu v krátkosti vyjadriť.
Biblia a katechizmus (čl. 2116) hovoria o tom, že “je nevyhnutné odmietať akékoľvek spôsoby veštenia”, pretože pasívne spoliehanie sa na budúcnosť by bolo nesprávnym zbavovaním sa zodpovednosti za život v prospech mocností, ktoré sú mimo nás. Starý zákon a cirkevní otcovia varujú pred pokušením veštiť budúcnosť a pasívne sa odovzdávať alebo spoliehať na osud. Duchovnou pasivitou človek svoj osud len zhorší: „Nenájde sa u teba... veštec, ani planetár, ani zaklínač, ani čarodejník, ani bosorák, ani dopytujúci sa vešteckého ducha, ani... taký, ktorý by sa niečo pýtal mŕtvych“ (5M 18:10). To však neznamená, že do ľudského života a osudu nezasahujú žiadne nebeské vplyvy. Naopak: takéto vplyvy jestvujú, a to tak dobré, zhrňované niekedy pod názov Prozreteľnosť (Divina Providentia), ako aj zlé.
Keď Pavol hovorí o „slobode, ktorú máme v Kristovi... ktorou nás Kristus oslobodil“ (Gal 2:4, 5:1), predpokladá to, že tu predtým existovali a stále existujú mocnosti, ktoré nás robili (alebo chcú robiť) neslobodnými; ale cez Krista ich človek práve prekonáva. Kto sa stará o to, čo má byť v živote na prvom mieste, nemusí sa hviezdnych vplyvov báť: „Nedeste sa znamení nebies... pohania sa ich desia“ (Jer 10:2). A naopak, kto sa o to nestará, tomu ani dobrá konštelácia hviezd nepomôže: „Nože, nech ťa zachránia tí... ktorí hľadia na hviezdy... nech ťa zachránia od toho, čo príde na teba!“ (Iz 47:13).
„Zmŕtvychvstanie Krista oslobodzuje človeka od kozmickej úzkosti“, 38 od nevyhnutného vradenia do astrálneho determinizmu, ktorý však bol v prehistorickom prírodnom stave ľudstva faktickou skutočnosťou - tak, ako je doteraz skutočnosťou vo svete zvierat - ale stáva sa minulosťou do tej miery, do akej sa v srdci človeka rodí Kristus. Človek, ktorý sa znovunarodil v duchu, sa ocitá k duchovným bytostiam nebeských telies v slobodnom vzťahu.
Kresťanstvo stojí v protiklade k niekdajšej deterministickej koncepcii vzťahu človeka a kozmu. To však neznamená, že nemá svoju vlastnú náuku o súvzťažnosti človeka s kozmom. Najlepšou zbraňou proti oživovaniu veštectva v pohanskom duchu je ukázať, že kresťanstvo má svoju vlastnú kozmickú filozofiu a tá sa od pohanskej líši práve tým, že v nej človek stojí uprostred kozmických síl a vo vzťahu k nim ako slobodná, samostatná individualita. Ten, kto sa druhýkrát narodí, kto duchovne ožije, kto nájde spojenie ku Kristovi, sa stáva slobodným. Lebo Láska vládne aj hviezdam. Cirkev sa preto od príchodu Krista zákonite musela postaviť proti tomu, aby sa duchovné bytosti v nebeských telesách uctievali ako zvrchované božstvá, ktoré rozhodujú o našom osude, ako to ľudia prežívali v predkresťanských kultúrach.
Príchodom Krista sa mení vzťah človeka a kozmu. To však neznamená, že by akýkoľvek vzťah človeka a kozmu prestal existovať. Vo sférach nebeských telies prebývajú anjeli - a anjeli nielenže môžu, ale majú práve za úlohu na ľudskú dušu vplývať. Už súčasník sv. Pavla, Dionýzios Areopagita, sfor.muloval základy kresťanskej angelológie, ktoré boli bezmála dvetisíc rokov - až donedávna - brané vážne: tzv. sedem nebies je sedem planetárnych sfér a jednotlivé anjelské hierarchie pôsobia každá z príslušnej sféry: anjeli zo sféry Mesiaca, archanjeli zo sféry Merkúra... tróny zo sféry Saturna, cherubovia zo sféry stálic atď. Zmienku o zverokruhu nachádzame už v starozákonnej knihe Job (38:32). Ezechiel (1:4-26) a Apokalypsa (4:2-8) hovoria o štyroch pevných znameniach zvieratníka - Levovi, Býkovi, Orlovi a Anjelovi/Vodnárovi - ako o štyroch cheruboch, ktorí podopierajú rohy Božieho trónu. Títo štyria cherubíni v podobe okrídlených zvierat sa tradične priraďujú štyrom evanjelistom ako ich inšpirujúce bytosti. Zeno z Verony takto spojil aj dvanásť apoštolov s dvanástimi znameniami. A Kristus-vševládca sa zobrazuje uprostred týchto štyroch okrídlených zvierat alebo všetkých dvanástich znamení ako stredobod a vládca celého zodiaku.
Štyria cherubovia - Býk, Lev, Orol a Vodnár - inšpirujú evanjelistov. Gréckokatolícka ikona.
Táto kresťanská kozmológia sa azda najčistejšie sformovala v chartreskej škole; bola samozrejmou súčasťou náhľadu na svet za scholastiky a za renesancie. Bernardus Silvestris podal vo svojej „Cosmographii“ v skratke súhrn kresťanského svetonázoru v 12. storočí.383 Ľudská duša sa tu odvádza zo sféry planét a ľudský duch zo sféry stálic. Opisuje napríklad, ako ľudské duše prechádzajú zverokruhom a tie, ktoré sa majú narodiť, čakajú v znamení Raka. Ľudská duša nielenže prechádza sférami všetkých planét pred narodením, ale zostáva s nimi aj počas života vnútorne spojená a po smrti musí nimi prejsť zase v opačnom poradí naspäť až k sfére hviezd. Po smrti stúpa človek naspäť ku svojej hviezde. Túto cestu nachádzame opísanú umelecky a podrobne v Danteho Božskej komédii. Kresťania prevzali aj náuku, ktorá priraďuje každému znameniu určitú časť tela a tento názor bol v roku 563 dokonca legitimovaný na koncile v Brage. 390
Starozákonní proroci a raná cirkev sa vyslovujú proti uctievaniu ne.beských telies a anjelov ako zvrchovaných božstiev namiesto najvyššieho Boha: „Aby si sa neklaňal slnku, mesiacu a hviezdam...“ (5M 4:19). To však vonkoncom neznamená, že by v nebeských telesách neboli duchovné bytosti, ktoré sa v staroveku nazývali bohmi a ktoré sa v kresťanstve nazývajú anjelmi. Práve naopak: Biblia hovorí o hviezdach ako o živých bytostiach, ktoré slúžia Bohu, poslúchajú ho a klaňajú sa mu (1M 37:9, Ž 148:3, Jób 38:7, Iz 24:23) a ktoré zasahujú do ľudských osudov: „Z neba bojovali, hviezdy zo svojich vysokých ciest silných bojovali so Sizerom“ (Sud 5:20). Nad každou hviezdou bdie anjel (1 Henoch 72:3). V Starom a Novom zákone sa medzi anjelmi a hviezdami ani nerozlišovalo (Ž 148:2, 3) a o padlých anjeloch sa hovorilo ako o padlých hviezdach (Iz 14:12, Zj 12:4).
Biblia nepopiera, naopak potvrdzuje moc hviezd, avšak podriaďuje ju moci Najvyššieho: „A keď už ich moc (nebeských svetiel) a pôsobivosť budila v nich úžas, mali poznať, o koľko mocnejší je ich Tvorca... o čo nádhernejší je ich Pán... Oni však svetlá nebies pokladali za (najvyšších) bohov, čo riadia svet“ (Múd 13:1-5).
Hviezdy a planéty sú mocnými, nie však jedinými a už vôbec nie zvrchovanými silami vo vesmíre. Ani sv. Augustín vo svojom Božom meste (5,1) netvrdil, že hviezdy nemajú na človeka žiaden vplyv - majú, no on upozorňoval na to, že tento vplyv je podriadený Božej vôli: „Nech sú vzdialení od nás tí, čo pripisujú hviezdam moc rozhodovať bez Božej vôle... Pokiaľ ide... o vplyv hviezd, tento vplyv je v každom prípade podriadený Božej vôli... Nie je azda povera, že hviezdy majú zvrchovanú moc, s ktorou môžu ľubovoľne narábať, najtrápnejšou urážkou Boha?... a napokon, ak sa hviezdam priznáva nevyhnutný vplyv, aká možnosť sa ponecháva Bohu, aby posudzoval ľudské činy?“ Takisto Tertullián v Liber de Idolatria 9 (1:673) sa k astrológii stavia záporne, ale neodmieta zverokruh a pripúšťa vplyv hviezd na človeka. Nabáda však veriacich, aby z hviezd neveštili budúcnosť. 390
Kresťanstvo sa teda postavilo proti tomu, že v predkresťanských náboženstvách sa duchovné bytosti v nebeských telesách uctievali ako zvrchované božstvá. Nie proti tomu, že tieto bytosti existujú! Tomáš Akvinský v prvej a druhej kapitole svojej rozpravy „O podstate anjelov“ vysvetľuje, že tie bytosti, ktoré sa v staroveku nazývali „bohovia“, sa v kresťanstve nazývajú anjelmi. Pridáva sa k Augustínovi a spoločne vykladajú Platóna a Aristotela: „Všetky tieto (štyri) prostredné rády bohov... musíme po našom označiť ako »anjelov«... Aj samotné duše nebeských telies - pokiaľ sú oduševnené - musíme počítať k anjelom, ako to vykladá Augustín vo svojom »Enchiridione«“.217
Ďalej Tomáš uvažuje spolu s Aristotelom a dopĺňa ho ohľadne počtu bytostí v nebeských telesách: „Podľa toho máme nebeské bytosti, ktoré vôbec nie sú spojené s tel(es)ami. Je však aj veľa duchovných bytostí, ktoré sú spojené s nebeskými telesami. Ich počet sa Aristoteles pokúsil preskúmať na základe počtu rozličných pohybov nebeských telies“.217
V ôsmej kapitole tej istej knihy sa Tomáš vracia k vysvetleniu, čo znamená, keď hovoríme, že „anjeli sú v nebeských telesách“. Nesmieme si to predstavovať tak, že sú tam v rovnakom zmysle, ako sa naše fyzické telá nachádzajú na niektorom mieste trojrozmerného priestoru: „Miesto prislúchajúce anjelom je duchovné... sú tam prítomní svojou silou, pôsobením...“. A cituje Gregora z Nyssy: „Keď je teda duchovné vo vzťahu k nejakému miestu alebo veci, ktorá sa nachádza v priestore... tak hovoríme, že je na tomto mieste. Kde by sme vlastne museli povedať »pôsobí tam«, hovoríme »je tam«“. Čo skratkovite zhŕňa Ján Damascénsky: „Kde anjel pôsobí, tam je“.217
Planéty vo zverokruhu. Miniatúra z 15. stor
Keď teda napríklad hovoríme o tom, že archanjel Michael je na Slnku (Zj 19:17, 20:2, 12:7), znamená to, že fyzické teleso slnka je na nebi viditeľ.ným prejavom a znamením tých istých slnečných mocností, ktorým vládne Michael a ktoré sa aj inde v prírode prejavujú svojím špecifickým pôsobením, napríklad u rastlín alebo u človeka v jeho srdci. Ľudské srdce bije a udržuje pri živote celý organizmus milosťou tých istých síl, vďaka ktorým na oblohe svieti Slnko a dáva život celej prírode.
V rovnakom zmysle hovoríme, že Gabriel je archanjelom Mesiaca... atď., a musíme pri tom hneď myslieť na dĺžku ženského cyklu, ktorá sa zhoduje so synodickým mesiacom (alebo na koordináciu rozmnožovacích aktivít s fázami Mesiaca u zvierat) a na to, ako v evanjeliu archanjel Gabriel prináša Márii aj Alžbete zvesť o počatí ich detí: Ježiša a Jána.
V Akvinského „Sume teológie“ sa všade berie za samozrejmosť, že duchovné podstaty nebeských telies sú príčinou pozemských, hmotných tvarov minerálov, zvierat a rastlín a sú zdrojom pohybu v prírode: „Nebeské telesá činia tvary v týchto nižších (telesách), prečo sa hovorí, že sú príčinou rodenia a hynutia... tvary, ktoré sú v hmote, plynú z duchovných podstát... pohyby týchto nižších telies, ktoré sú rozličné a mnohotvárne, uvádzajú sa na pohyb nebeského telesa ako na príčinu... anjeli majú bezprostredné predstavenstvo nielen nad nebeskými telesami, ale aj nad nižšími telesami“ (I 65:4, 115:3, 110:1). V tom istom duchu hovorí Augustín: „Každá viditeľná vec na tomto svete má svoju predstavenú anjelskú moc“. A Origenes: „Svet potrebuje anjelov, ktorí vládnu zvieratám, a vládnu rodeniu živočíchov, a vzrastom kerov, a rastlinstva a ostatných vecí“.266
Avšak „treba povedať, že činnosti nebeských telies sa rozlične prijímajú v nižších telesách podľa rozličného uspôsobenia hmoty“, prečo podľa Akvinského Augustín odmietol veštectvo (I 110:3). Iba príroda plne podlieha vplyvom nebeských telies, ale človek má v sebe nehmotný, duchovný prvok, ktorý ho povznáša nad prírodu. Je nemožné, aby nebeské telesá pôsobili priamo na ľudskú vôľu; no pôsobia na nižšiu, zmyslovú prirodzenosť človeka, a na jeho vôľu iba nepriamo, pokiaľ sa táto nechá touto nižšou žiadostivosťou zviesť: „Väčšinou potom ľudia idú za vášňami a len múdri im odolávajú. A preto i u väčšiny sa overuje to, čo býva predpovedané o ľudských činoch podľa pozorovania nebeských telies. Ale predsa, ako hovorí Ptolemaios, »mudrc vládne aj hviezdam«; totiž tým, že odolávajúc vášňam, zabráni svojou slobodnou vôľou, nijako nebeským telesám nepodriadenou, takým účinkom nebeských telies“ (II 9:5).
Pripomíname veriacim, že učenie Tomáša Akvinského je encyklikou pápeža Leva XIII. Aeternis Patris výslovne prehlásené za „jedinú pravú filozofiu katolicizmu“. Niektorí menej vzdelaní kňazi a laici totiž zachádzajú vo svojom horlení proti astrológii tak ďaleko, že vylievajú s vaničkou aj dieťa (celú kresťanskú filozofiu). Vysmievajú sa pohanským bohom a vôbec im neprichodí, že sa tým rúhajú archanjelom a sv. Duchu; že napríklad tá hromovládna bytosť, ktorú starovekí Gréci a Rimania uctievali ako Dia/Jupitera - aj keď zaodetú do rôznych ľudských predstáv - Slovania ako Perúna a Germáni ako Thora/Donara, je archanjel Zachariel. Pôvod znamení vidia v tom, že „bujná ľudská predstavivosť zoskupila hviezdy do útvarov pripomínajúcich rôzne bytosti a zvieratá podľa vlastného želania“.218 Tvrdia vlastne o cherubínoch, že sú výplodom bujnej ľudskej fantázie a že „viera v nich je smiešna“. Telesá slnečnej sústavy sú vraj len rovnorodé zhluky látky a „z toho hľadiska je vylúčené, že by nejaká planéta mohla mať odlišný vplyv ako iná planéta“.218 Vôbec im neschádza na um, že tým vyvracajú Augustínovo učenie, že „každá viditeľná vec na tomto svete má svoju predstavenú anjelskú moc“, a že tým vyškrtávajú z kresťanskej angelológie piaty anjelský chór - duchov pohybu, ktorí sú okrem iného vládnucimi inteligenciami planét.
Pedro Berruget: Sv. Ján Evanjelista s Orlom, 15. stor.
Ak si niekto myslí, že hviezdna múdrosť nesmie mať nič spoločné s kresťanstvom, nech začne u pápeža a odporučí mu, aby dal dvanásť znamení zverokruhu odstrániť z dlažby na námestí sv. Petra vo Vatikáne. Bude potrebné povytrhávať aj dlažbu z množstva ranokresťanských kostolov, ktoré sú dláždené mozaikami s vyobrazením dvanástich znamení, demontovať gotické vitráže a stropné fresky so zverokruhmi.
Cirkev dnes, žiaľ, dáva oficiálne „imprimátur“ a „nihil obstat“ na knihy, podľa ktorých hviezdy a planéty nie sú nič viac než mŕtve gule plynu a prachu.218 Anjeli akoby nemali vo stvorení čo robiť a nemali k stvoreným veciam okolo nás žiaden vzťah. Z kresťanstva zostal len abstraktný Boh-Stvoriteľ niekde za stvorením - ako nepredstaviteľný Prvotný hýbateľ - a medzi ním a človekom nie je nič, len nekonečné, pusté diaľky vesmíru vyplnené samopohybom mŕtvej hmoty. Tento bezprecedentný materializmus je v kresťanstve niečím novým a cirkev nám všetkým dlhuje vysvetlenie, akým právom sa ešte ďalej chce nazývať kresťanskou, keď je s tisícročnou tradíciou kresťanstva v takom príkrom rozpore.
Už to je nesprávne, keď si príslušníci cirkvi alebo cirkev chcú uzurpovať kresťanstvo len sami pre seba - a hovoria o všetkom mimocirkevnom rovno ako o protikresťanskom - lebo kresťanstvo je fenomén oveľa širší a hlbší než samotná Petrova cirkev. Avšak tvrdiť, že medzi nebeskými telesami a človekom nie je žiadna súvzťažnosť, že z nebeských sfér nepôsobia v rytmoch kozmických telies do ľudskej duše anjeli - to je vážna deformácia a splošťovanie nielen celej kresťanskej filozofie, ale aj tradičnej cirkevnej náuky.
