V minulosti i súčasnosti bol džihád spojený s predstavou „svätej vojny“. Džihád v zmysle vojny – či už útočnej alebo obrannej – je z právneho hľadiska výhradne vojnou náboženskou, vojnou za Boha, za šírenie jeho zjavenia a získavanie území, na ktorých má byť nastolená Božia vláda. Vtedy je útočný džihád spravodlivý. Vojna s inými zámermi je bezbožným a trestuhodným činom.

Podľa islamu musí moslim všetky svoje činy konať len v záujme šírenia alebo upevňovania Božej zvesti. Činnosť motivovaná akýmikoľvek inými zámermi je považovaná za bezbožnosť, doslova to znamená širk (neschopnosť žiť v súlade so zjavenou Pravdou) a osoba je muširk – polyteista. Naopak človek, ktorý svojím životom zjavenú pravdu napĺňa je mudžáhid – vykonávateľ džihádu. Moslim musí byť teda zároveň mudžáhid. Ak je džihád výhradne bojom za Boha, musí byť prísne dodržovaný a jeho podmienky musia byť jasne vymedzené Božím zákonom. Džihád môže mať akúkoľvek podobu, pokiaľ bude k prospechu upevňovania a šírenia viery.

Podľa koránu je ten, kto sa aktívne účastní džihádu nadriadený tomu, kto sa zdráha. Verše teda nenabádajú moslimov aby bojovali pre vlastné obohatenie, motiváciou pre mudžáhidov je odmena prichádzajúca od Boha. Ak je mudžáhid zabitý pri boji, jeho odmena je vyššia a jeho zásluhy vyššie. Osoba, ktorá zahynie v ozbrojenom džiháde sa nazýva šahíd – mučeník. Má prednostne zaistené miesto v raji, kde prebýva blízko Božieho trónu v šatách, ktoré mal vo chvíli svojej mučeníckej smrti. Ďalším aspektom motivujúcim moslimov k boji je prísľub Božej pomoci, pokiaľ budú ich úmysly a pohnútky k džihádu čisté.

Niekedy sa však moslim nechcel stať aj mudžáhidom – najčastejším dôvodom bol strach o život, prípadne rodinu a majetok. Účasť v džiháde bola povolená aj ženám, ale bral sa ohľad na ich fyzické danosti. Behom bojov nosili moslimky bojovníkom mechy s vodou, starali sa o zranených a zbožnými výkrikmi či modlitbami dodávali mudžáhidom odvahu. Muhamad udeľoval výnimky čo sa týkalo džihádu: mudžáhid sa ho nemusel zúčastniť ak jeho manželka plánovala hadžidži – púť k svätyni v Ka´be. Ospravedlnený bol aj muž, ktorý sa nedávno oženil a potrebova si zariadiť rodinné záležitosti, alebo syn, starajúci sa o starých rodičov. Ďalej to boli aj muži, ktorí mali vážne choré dieťa alebo sa chceli postarať o siroty po padlých mudžáhidoch či inak zosnulých členoch obce.

Džihád je v zmysle snaženia sa o rozvoj viery kolektívnou povinnosťou celej spoločnosti, hoci teoreticky nie je možné nikoho nútiť k účasti na ňom. Džihád je ale základným predpokladom toho, že človek je dobrý moslim, preto ak sa doň nezapojí dostatočný počet bojovníkov, je vinná celá spoločnosť. Ďalej je chvályhodné ak aspoň raz do roka ide chalif a ďalší predstavitelia výkonnej a zákonodarnej moci príkladom a osobne vedú mudžáhidov na územnie nepriateľa. Zvlášť vysoko sa hodnotí, ak sa výprava vedie do mimoriadne nebezpečných a pre islam dôležitých oblastí. Ak ale existujú nejaké objektívne prekážky, ako dočasná slabosť moslimskej armády alebo zlý stav ciest vedúcich dovnútra nepriateľského územia, chalif môže výpravu odložiť.

Pri téze o kolektívnej zodpovednosti za džihád existujú aj umiernenejšie názory a džihád je len odporúčaným činom. Ako individuálna povinnosť sa džihád berie pokiaľ imám menuje určité osoby, aby vykonali konkrétnu úlohu alebo ak sa k tomu niekto zaviaže aj keď to nie je pre ummu nevyhnutne nutné. Kolektívnom povinnosťou sa stáva ak nepriateľ zaútočí na ummu, vtedy sa ho musia zúčastniť všetci, ktorí majú byť terčom útoku – vrátane žien a otrokov. Šarí´a však stanovuje niekoľko kategórií ľudí, ktorí sa džihádu nemusia zúčastniť ani keď ide o kolektívnu povinnosť, no pokiaľ nepriateľ zaútočí na územie islamu, bojovať musia všetci bez rozdielu. Patria k nim tieto kategórie: neplnoletí, chorí, otroci, ženy, chudobní, mladiství, fakíh – najschopnejšia právna autorita v meste a dlžníci. Na každú skupinu sa ešte vzťahujú samostatné ustanovenia a výnimky.

Islamské právo delí ľudí iných vyznaní na dve skupiny: zimmí (osoba, ktorá trvale obýva príbytok islamu) a musta´min (osoba, ktorá má počas dočasného pobytu na území islamu zaručenú bezpečnosť). Tí, ktorí sa natrvalo stali obyvateľmi islamského územia (zimmí, ahl-az-zimma) sú chránencami a nemusia si vyberať len medzi dvomi možnosťami: islamom alebo smrťou. Mohli si nechať vlastnú vieru, boli uvoľnení z vojenskej služby, mali zaistenú osobnú bezpečnosť a ochranu majetku, no museli platiť daň z hlavy a nesmeli verejne napádať islam a Proroka. Zároveň mohli kedykoľvek konvertovať. Tým, ktorí prišli na územie islamu s úmyslom dočasného pobytu, patrí záruka bezpečnosti (amán) – hlavne počas vojny, i keď by išlo o vojnu s krajinou, odkiaľ návštevník prichádza. Amán sa vzťahuje na neho, jeho majetok a má tiež právo vykonávať vlastné náboženské obrady. V dobe vojenského konfliktu im môže byť vyčlenená buď mestská štvrť či iná bezpečná časť alebo im môže byť zaistený bezpečný prechod cez územie islamu. Moslimská moc je povinná chrániť osobu, ktorá získala amán pred nepriateľskými prejavmi iných moslimov a ak sa tak stane, musí previnilec platiť pokutu za preliatu krv alebo poškodenému zaplatiť škody v plnom rozsahu. Ak sa však preukáže, že sú spojencami nepriateľa , proti ktorému moslimská armáda bojuje, nemá im byť amán poskytnutý, mali by sa stať otrokmi a ich majetok by sa mal použiť v prospech obce. Amán sa má udeliť aj po víťaznom džiháde – celým mestám, pevnostiam, dedinám i vojsku, a právo udeliť ho má len chalif, prípadne miestodržiteľ či veliteľ dotyčnej oblasti. Amán sa takto pokladá za velkorysé gesto dobrej vôle a zbožnosti voči porazenému nepriateľovi a zároveň ako prvá výzva k prijatiu islamu – da´wa. Poskytnúť sa môže hlasným výrokom v akomkoľvek jazyku alebo výrečným právne stanoveným posunkom, ak však nie sú posunky alebo slová dostatočne jasné, rozhodujúca je miera preukázateľnosti. Udeliť ho môže aj radový moslim, no nemá takú váhu ako chalifov alebo veliteľa mudžáhidov, ktorý ho udeľuje na základe odporučenia právneho znalca. Obyčajný moslim zaväzuje k plneniu amánu len seba, aj keď ostatní moslimovia by konali inak, a jeho skutok je považovaný za bohumilí. Dôležité je podotknúť, že amán má obmedzenú platnosť – väčšinou nie viac ako jeden rok. Môže sa skončiť aj predčasným návratom chránenca na nepriateľské územie alebo prehlásením vládcu, ktorý cudzinca označí za nežiaducu osobu.

Dnešné islamské myslenie je pomerne spletitý a neprehľadný konglomerát názorov a postojov, je to ideový projekt trvalého a rovnako spletitého spoločensko-politického konfliktu. Tento konflikt má niekoľko frontových línií a nezmieriteľných táborov, ktoré sa takmer všetky tou či onou mierou identifikujú pomocou náboženských komunikačných znakov a symbolov, akými sú napríklad pojmy islamskej politickej teórie. Nedá sa jednoznačne povedať, že islamská politika a svet je temný priestor, v ktorom sa len rodia snahy skoncovať s demokratickým Západom. V každom prípade zostáva džihád v islamskom svete jednou z najaktuálnejších nábožensko-ideologických tém. I dnes je to tak mnohoznačný pojem, že sa ním zaoberajú nie len súčasní majstri islamskej exegetiky, ale príležitostne takmer všetky ideologické prúdy.