Filozofia náboženstva predstavuje fragment niektorého filozofického systému , v rámci ktorého sa objasňuje celá skutočnosť. Všeobecne sa o filozofiách náboženstva hovorí ako o autonómnych a neautonómnych , racionalistických a mimo racionalistických , a tiež pred kritických , skeptických, a kritických.
Realistická filozofia
Metóda realistickej filozofie je trojstupňová
1)Najskôr sa potvrdzujú fakty vonkajšie i vnútorne skúsenosti ako z individuálneho, tak aj zo spoločenského hľadiska.
2)Následne dochádza k „univerzálizácii a transcendentalizácii“ prvkov skúsenosti, nie induktívnym spôsobom ale skrze intelektuálnu intuíciu .
3)V jednotlivých prvkoch skúsenosti sa „ vychytáva to čo je v nich nutné i pre nich podstatné
Predmet genézy
Filozofia náboženstva už zo svojej povahy nerieši otázky genézy akéhokoľvek náboženstva . Otázka počiatku náboženstva patrí do dejín náboženstva .
Ak sa pri genéze náboženstva zohľadňujú dva prvky, rozumná a prvotného zjavenia, to ešte nemusí byť dôvod pre ktorý by mala byť otázka genézy presunutá do filozofie náboženstva.
Čo je podstatou náboženstva
Etymológia slova „náboženstvo“
Latinské slovo „religio“ možno odvodzovať od troch slov
1)relegere – znamená hlbšie poznať boha ako pôvodcu života
2) re-eligere- znamená ak človek poznal Boha ako svojho tvorcu potom sa ešte musí rozhodnúť či ho bude uctievať ako svojho pána.
3)Religare – znamená obojstranné prepojenie vzťahu človeka a boha.
Empirická metóda vysvetlenia podstaty náboženstva
Za podstatne rozhodujúce k pochopeniu náboženstva by mali byť tie prvky, ktoré sa ukázali ako spoločné pre všetky náboženstva .
Oproti veľkému počtu rôznorodých náboženstiev , existuje ešte väčší počet ich empirických prejavov , od ktorých je treba odlíšiť zdanlivé , nepravdivé náboženské prejavy.
Deduktívna metóda
Deduktívna metóda sa zvykne nazývať aj špekulatívna. Táto metóda sa usiluje dopracovať k podstate náboženstva deduktívnou cestou podľa filozofického systému. Náboženstvo je považované za časť skutočnosti, ktorú sa ten ktorý filozofický smer usiluje vysvetliť spolu s náboženstvom. Týmto spôsobom vykonštruované náboženstvo bude závisieť od charakteru danej filozofie , a predovšetkým nebude vyjadrovať to čím náboženstvo je ale aká je jeho hodnota.
Fenomenologická metóda
Východzím bodom tejto metódy je stretnutie s náboženským fenoménom. Podstatu náboženstva možno spoznať predovšetkým, azda výlučne, v náboženských zážitkoch. bádanie náboženských zážitkov je ľahšie keď sa koná vo svetle vlastnej náboženskej viery.
Dôvody mnohých definícii náboženstva
Náboženstvo je skúsenosť neprístupná voči jednoznačnému poznaniu . Príčina rôznorodosti tkvie v mnohých okolnostiach. Náboženstvo je popri morálke, umení, vedy prvkom kultúry. Pravde podobne neexistuje taká oblasť, ľudského života , o ktorej by náboženstvo nemalo čo povedať.
V úsilí definovať náboženstvo treba konštatovať že ľudia sú spätý s náboženstvom skôr emotívne, ako v teoretickom poznaní alebo v praktickom spojení. ( futbalista žehnajúci sa pred zápasom.)
Koľko existuje vysvetlení o človeku toľko existuje pojmov o náboženstve
Náboženská skutočnosť sa dotýka mnohých vied.
Vlastná definícia náboženstva je:
Životný postoj človeka k nadzemskej skutočnosti
Obsahuje všetky tri základne elementy
1) podmet je človek
2) predmet je nadzemská skutočnosť
3) vyjadrenie vzájomného postoja predmetu k podnetu je životný postoj
Náboženstvo a filozofia
V priebehu dejín sa vzťah náboženstva a filozofie vyvíjal podľa jednotlivých období. V staroveku sa hľadali spojitosti medzi týmito dvoma oblasťami. Všeobecne sa prijal názor že filozofia má svoj pôvod v náboženstve. S príchodom kresťanstva sa prijal iný názor . Predstavitelia obdobia staroveku uznávali že filozofiu do toho času vlastne tvorili pohanský mislitelia.Za pravú filozofiu bola totiž prijatá Kristova náuka. Rovnako mylný bol už v staroveku názor mnohých gnostikov že náboženstvo je v porovnaní z filozofiou , nižšou formou poznania. V novoveku pretrval názor že filozofia a náboženstvo sú dve celkom odlišné oblasti. V 19 storočí predstavitelia tradicionalizmu boli presvedčený, že poznanie pravdy je možné len skrze zjavenie Filozofiu preto považovali za závislú na náboženstve.
Predmet oboch oblastí sa reálne stotožňuje, každá oblasť ich chápe pod iným zorným uhlom. Náboženského človeka menej zaujíma samotné teoretické poznanie, viac sa zaujíma o spásu a život v Bohu. Hoci medzi filozofiou a náboženstvom existujú rozdiely predsa tieto dva oblasti nie sú od seba tak oddelené.
Náboženstvo a etika
V populárnom vyjadrení sa náboženstvo a etika často stotožňuje v presvedčení že rozdielu tu niet. Dnes je moderne že nie je dôležite kto v čo verí, alebo či vôbec verí, dôležité je ako žije, ako sa chová. No je v tom odlišnosť tkvie v tom, že nábožensky človek, ako motív správania, uzná poslušnosť božiemu zákonu, nebude to teda len pocit zadosť učinenia vnútornému pocitu povinnosti, ktoré diktuje vlastné svedomie, čím sa riadi človek nie náboženský. Kant stotožňoval náboženstvo s etikou keď hlásal, že boh , ktorého existenciu treba prijať , bude v konečnom dôsledku odmeňovať každé morálne dobro a trestať zlo.
