Filozofia náboženstva

Filozofia náboženstva sa usiluje predstaviť náboženské princípy, preto neupriamuje pozornosť na konkrétne náboženstvo

Konfrontácia náboženského zážitku a oslabenie náboženského fenoménu.
Jednou z najhlbších a najvznešenejších ľudských vecí je náboženstvo ,ktoré vplýva na celého človeka . Isté hry rôzneho typu mali vždy svoje pevne miesto v usporiadaní života . O hrách môžeme povedať že súviseli s náboženským prejavom.

Analýza z hľadiska rozdielov ukázala na to, že väčšina mládeže sa odvracia od kresťanstva, pričom vzrastá odcudzenie mladých ľudí nad 22 rokov s vyšším vzdelaním, teda u osôb, z ktorých mnohý budú vedúcimi osobnosťami budúcej spoločnosti.

Značnú úlohu v spomenutej konfrontácii zohrali hrôzy vojen v 20soročí. Milióny nevine zabitých , vtlačili tým ktorý prežili na pery otázku : Kde bol Boh Prečo nezasiahol? Hlas filozofa Levinasa „A kde bol človek“ úplné zanikli v kladení spomenutých otázok . Hitlera niekto zvolil vo voľbách a boli to ľudia ktorý postavili koncentračné tábory. Boli to ľudia čo v nich zabíjali a nie Boh. Po II. Svetovej vojne sa otvárali iba dva možnosti – byť kresťanom alebo humanistom.

Intelektuálny postoj k náboženstvu bol ovplyvnený myslením takých ako bol Freuda ktorý sa pridržali princípu že z presvedčenie nemôže mať zmysel, ak ho nemožno potvrdiť skúsenosťou. Emigrácia ktorá nastala po zániku kolónii priťahovala do Európy ľudí z iných kontinentov, čím sa európske krajiny stali viac národne a zároveň aj viac náboženské. V multikultulárnom prostredí, už náboženstvo nie je zjednocujúcou silou.

Konzumný spôsob života podnecovaní médiami a módou bol tiež jednou z príčin oslabenia náboženského fenoménu. Stratila sa jednota medzi znakom a obsahom ktorá mala náboženský charakter. Napríklad krstia sa knihy a CD alebo nosenie krížika. Hranica medzi fikciou a skutočnosťou sa stratila . Denné mediálne dávky vystriedali a zaujali miesto modlitby a tak napomohli k novému mysleniu. Fikcia sa stala tak skutočná, že vyvrátila z ľudskej mysle vyslovené náboženské tajomstva viery a nahradila ich podľa včasných predstáv.

Vo východnej Európe sa trvalo udomácnilo že náboženský nemôže byť vedecký. Uvedené problémy sa netikajú iba kresťanov ale aj v krajinách južnej a východnej Ázie sa náboženstvo vytráca zo života. Je to neobvyklý jav v celej histórii ľudských dejín.

Obnovenie záujmu o náboženské hodnoty. Náboženstvo ako také ostáva predmetom bádania ako také. Sme tiež svedkami vzniku nových hnutí a ich promptného pôsobenia. Ľudia rozličných náboženstiev čakajú odpoveď na skryté záhady ľudskej existencie , ktoré nás znepokojujú. Sú to otázky bitia a smerovania ľudskej duše a otázky čo je cieľom nášho života. Náboženstvo môže pretrvávať v hodnotách. Morálne hodnoty vzrastajú alebo upadajú v každodenných vzťahoch. Náboženská hodnota je tak vtiahnutá do života človeka a nábožensky fenomén je obsiahnutý predovšetkým v tradíciách. Tradície sú tak náboženské hodnoty. Náboženstvo môžeme zachovať v súkromí či vo vlastných domoch a rodinných hodnotách. Náboženstvo môže pretrvávať ako osobná viera vo sfére individuálnej podmetovosti.

Pôvod náboženstva
Otázky o pôvode náboženstva nie sú vôbec zriedkavé. Jedným z najstarších náhľadov je názor Euhemera . Ktorý pôvod náboženstva vidí v tom že vo chvíli, keď predtým smrteľný ľudia vládcovia , boli vyhlásených za nesmrteľných bohov. Na ktorých počesť sa od tejto chvíle vykonávali náboženské obrady a úkony.

Náboženstvo sa vyjadruje dvoma základnými možnosťami.
1) Prirodzený vývoj – evolúcia . Evolučné teórie nabrali na svojej intenzite roku 1859 keď Darwin , publikoval svoje dielo o Vzniku druhov na základe prirodzeného výberu. Neskôr do svojej teórie zahrnul aj človeka. Darwin vo svojej vývojovej teórii však predpokladá, že pra-organizmus stvoril boh. V 20 storočí sa evolučná teória stala nástrojom proti náboženského boja. Predpokladá sa že vývin náboženstva bol po osi , fetišizmus, animizmus, manizmus , totemizmus a mágia . Polyteizmus je často považovaný za prvú skutočnú formu náboženstva. Následný Henoteizmus vláda najvyššieho boha je považovaný za vyšší stupeň náboženských predstáv. Na vrchole vývoje je monoteizmus – uctievanie jedného boha. Prívrženci evolučnej teórie však tvrdia že ani monoteizmus nie je konečným bodom vo vývoji. Tvrdia že Monoteizmus vystrieda veda a nastúpi obdobie monizmu.
2) Náboženstvo je nadprirodzene dané z hora (zjavením , osvietením)

Nábožensky Kult
Človek je zo svojej prirodzenosti otvorený a orientovaný na transcendenciu, a nie , že je zo svojej podstaty náboženskou bytosťou. Človek nie je pôvodcom náboženstva, človek sa otvára Bohu, je k nemu orientovaný. V jednotlivých náboženstvách sa však prelínajú jednotlivé spoločenské vonkajšie znaky , často vyjadrujúce rovnakú vnútornú spätosť. V priestore v ktorom sa tak deje – je náboženský kult. Kult je súhrn viacerých rôznorodých znakov, pomocou ktorých dochádza ku komunikácii medzi náboženskom človekom a sférou sakrum. Kult môže mať charakter osobný alebo aj spoločenský. Každé náboženstvo má svoje osobné znaky a symboly , niektoré sú však spoločné. Všetky náboženstva majú modlitbu. Je to jeden z najtypickejších prejavov kultu ktorý chápeme ako dialóg veriaceho zo svojim bohom. Modlitby delíme na: chválu, vďaky vzdávanie, odprosovanie a prosbu. Modlitba môže byť osobná alebo verejná. Verejná modlitba sa v kresťanstve nazýva Liturgia .
Obeta je ďalší z významných náboženských kutou. Obeta má vždy spoločenský charakter . Podstatným prvkom obety je odprosovanie boha.

Obety sa delia na :
Vzhľadom na charakter ako krvavé(obetovanie živého tvora) a nekrvavé (obetovanie plodov)
Vzhľadom na čas na periodické( opakujúce sa pravidelne) a príležitostné ( úmrtie , narodenie)
V kresťanstve je centrálnou obetou utrpenie a smrť Ježiša Krista na kríži.
Vyjadrením náboženského kultu sú rovnako svätyne, miesta zvlášť sväté , považované za pútnické miesta .

Religionistika a Religiológia
Každé náboženstvo býva skúmane z trojakého hľadiska
- Teologického keď sa odvoláva na zjavené pravdy
- Filozofického keď sa odvoláva na racionálne uvažovanie
- z aspektu bádania - t.j. ako bude prebiehať samotné bádanie

Teológia náboženstva je vedou o nej samej, často je angažovaná, pretože teológ, ktorý je znalcom konkrétneho náboženstva , je aj jeho vyznávačom, a vyznávane náboženstvo považuje za jediné pravdivé. Zo zaangažovaním to môže biť podobne aj vo filozofii náboženstva. Filozof má tiež svoje filozofické presvedčenie. Jednotlivé religionistické disciplíny sa snažia pri badaní maž neutrálny postoj.

Za priekopníka je považovaný Max Mueller ktorí založil v Oxforde vedecké stredisko dejín náboženstiev, čim položil základy vedeckej religionistiky. Vznikali nové vedecké disciplíny a vedy o náboženstve ako napr: sociológia náboženstva , etnológia náboženstva , fenomenológia náboženstva , geografia náboženstva a mnoho iných.

Religionistika v užšom význame označuje celok humanistických empirických vied o náboženstve a zaoberá sa opisovaním, usporiadaním, vysvetľovaním a interpretáciou náboženských javov.

Potreba religionistiky
Veda o náboženstve mala vždy v minulosti oporu ako u ľudí veriacich tak aj u ateistov.
Veriaci očakávali , že tieto bádania budú apológiou nimi vyznávanej viery alebo viery všeobecne.
Neveriaci sa zas nazdávali, že religionistika v mene „osvietenstva“ ponúkne vecnú a zdrvujúcu kritiku náboženstva.
Jedny aj druhý chápali religionistiku mylne. Cieľom religionistických vied , nie je poukázať na pravdivosť alebo nepravdivosť konkrétneho náboženstva .

História vývoja filozofie náboženstva
Filozofia náboženstva pojednáva o náboženstve , zvyčajne nie o konkrétnom náboženstve ale o náboženstve vo všeobecnosti, teda o náboženstve ako takom. Správnejším pojmom by malo byť skúmanie náboženského človeka .
Filozofia náboženstva je to veda, ktorá na základe vonkajších a vnútorných náboženských faktov, ich interpretuje vo filozofických kategóriách v úsilí dať odpoveď na otázky, čím je náboženstvo vo svojej podstate akú funkciu plní v živote ľudskej osoby.

Samotný termín Filozofia náboženstva sa používa od 18 storočia kedy pod vplyvom osvietenstva sa začal analyzovať jav náboženstva . V skutočnosti však filozofia o náboženstve siaha až do najdávnejších čias. Už v staroveku sa stretávame z myslením analyzovať náboženstvo. Najskôr sa objavuje vo forme mytológie aby sa neskôr pretransformovala na úvahy filozofického charakteru. V stredoveku zasluhujú pozornosť snahy sv.Tomaša Akvinského ktorý rozlišoval v náboženských otázkach , prirodzené – rozumové poznanie od nadprirodzeného, opierajúceho sa o zjavenie.

Typy filozofie náboženstva
Filozofia náboženstva predstavuje fragment niektorého filozofického systému , v rámci ktorého sa objasňuje celá skutočnosť. Všeobecne sa o filozofiách náboženstva hovorí ako o autonómnych a neautonómnych , racionalistických a mimo racionalistických , a tiež pred kritických , skeptických, a kritických.
Realistická filozofia
Metóda realistickej filozofie je trojstupňová
1)Najskôr sa potvrdzujú fakty vonkajšie i vnútorne skúsenosti ako z individuálneho, tak aj zo spoločenského hľadiska.
2)Následne dochádza k „univerzálizácii a transcendentalizácii“ prvkov skúsenosti, nie induktívnym spôsobom ale skrze intelektuálnu intuíciu .
3)V jednotlivých prvkoch skúsenosti sa „ vychytáva to čo je v nich nutné i pre nich podstatné
Predmet genézy
Filozofia náboženstva už zo svojej povahy nerieši otázky genézy akéhokoľvek náboženstva . Otázka počiatku náboženstva patrí do dejín náboženstva .
Ak sa pri genéze náboženstva zohľadňujú dva prvky, rozumná a prvotného zjavenia, to ešte nemusí byť dôvod pre ktorý by mala byť otázka genézy presunutá do filozofie náboženstva.

Čo je podstatou náboženstva
Etymológia slova „náboženstvo“
Latinské slovo „religio“ možno odvodzovať od troch slov
1)relegere – znamená hlbšie poznať boha ako pôvodcu života
2) re-eligere- znamená ak človek poznal Boha ako svojho tvorcu potom sa ešte musí rozhodnúť či ho bude uctievať ako svojho pána.
3)Religare – znamená obojstranné prepojenie vzťahu človeka a boha.

Empirická metóda vysvetlenia podstaty náboženstva
Za podstatne rozhodujúce k pochopeniu náboženstva by mali byť tie prvky, ktoré sa ukázali ako spoločné pre všetky náboženstva .
Oproti veľkému počtu rôznorodých náboženstiev , existuje ešte väčší počet ich empirických prejavov , od ktorých je treba odlíšiť zdanlivé , nepravdivé náboženské prejavy.

Deduktívna metóda
Deduktívna metóda sa zvykne nazývať aj špekulatívna. Táto metóda sa usiluje dopracovať k podstate náboženstva deduktívnou cestou podľa filozofického systému. Náboženstvo je považované za časť skutočnosti, ktorú sa ten ktorý filozofický smer usiluje vysvetliť spolu s náboženstvom. Týmto spôsobom vykonštruované náboženstvo bude závisieť od charakteru danej filozofie , a predovšetkým nebude vyjadrovať to čím náboženstvo je ale aká je jeho hodnota.

Fenomenologická metóda
Východzím bodom tejto metódy je stretnutie s náboženským fenoménom. Podstatu náboženstva možno spoznať predovšetkým, azda výlučne, v náboženských zážitkoch. bádanie náboženských zážitkov je ľahšie keď sa koná vo svetle vlastnej náboženskej viery.

Dôvody mnohých definícii náboženstva
Náboženstvo je skúsenosť neprístupná voči jednoznačnému poznaniu . Príčina rôznorodosti tkvie v mnohých okolnostiach. Náboženstvo je popri morálke, umení, vedy prvkom kultúry. Pravde podobne neexistuje taká oblasť, ľudského života , o ktorej by náboženstvo nemalo čo povedať.
V úsilí definovať náboženstvo treba konštatovať že ľudia sú spätý s náboženstvom skôr emotívne, ako v teoretickom poznaní alebo v praktickom spojení. ( futbalista žehnajúci sa pred zápasom.)

Koľko existuje vysvetlení o človeku toľko existuje pojmov o náboženstve
Náboženská skutočnosť sa dotýka mnohých vied.
Vlastná definícia náboženstva je:
Životný postoj človeka k nadzemskej skutočnosti

Obsahuje všetky tri základne elementy
1) podmet je človek
2) predmet je nadzemská skutočnosť
3) vyjadrenie vzájomného postoja predmetu k podnetu je životný postoj

Náboženstvo a filozofia
V priebehu dejín sa vzťah náboženstva a filozofie vyvíjal podľa jednotlivých období. V staroveku sa hľadali spojitosti medzi týmito dvoma oblasťami. Všeobecne sa prijal názor že filozofia má svoj pôvod v náboženstve. S príchodom kresťanstva sa prijal iný názor . Predstavitelia obdobia staroveku uznávali že filozofiu do toho času vlastne tvorili pohanský mislitelia.Za pravú filozofiu bola totiž prijatá Kristova náuka. Rovnako mylný bol už v staroveku názor mnohých gnostikov že náboženstvo je v porovnaní z filozofiou , nižšou formou poznania. V novoveku pretrval názor že filozofia a náboženstvo sú dve celkom odlišné oblasti. V 19 storočí predstavitelia tradicionalizmu boli presvedčený, že poznanie pravdy je možné len skrze zjavenie Filozofiu preto považovali za závislú na náboženstve.

Predmet oboch oblastí sa reálne stotožňuje, každá oblasť ich chápe pod iným zorným uhlom. Náboženského človeka menej zaujíma samotné teoretické poznanie, viac sa zaujíma o spásu a život v Bohu. Hoci medzi filozofiou a náboženstvom existujú rozdiely predsa tieto dva oblasti nie sú od seba tak oddelené.

Náboženstvo a etika
V populárnom vyjadrení sa náboženstvo a etika často stotožňuje v presvedčení že rozdielu tu niet. Dnes je moderne že nie je dôležite kto v čo verí, alebo či vôbec verí, dôležité je ako žije, ako sa chová. No je v tom odlišnosť tkvie v tom, že nábožensky človek, ako motív správania, uzná poslušnosť božiemu zákonu, nebude to teda len pocit zadosť učinenia vnútornému pocitu povinnosti, ktoré diktuje vlastné svedomie, čím sa riadi človek nie náboženský. Kant stotožňoval náboženstvo s etikou keď hlásal, že boh , ktorého existenciu treba prijať , bude v konečnom dôsledku odmeňovať každé morálne dobro a trestať zlo.

Náboženstvo a estetika
Pre mnohých ľudí je dominantným prvkom v náboženstve nespochybniteľná prítomnosť pekná. Týka sa to najme ľudí citlivých na pekne takých ktorý sa nechávajú uniesť krásou kostolov a chrámov či maľbami alebo liturgickým chórom . Podstatnou črtou predmetu náboženstva j predsa jeho reálna , faktická existencia. Naproti tomu estetike nie je dôležité či umelecké dielo , odraz existujúceho predmetu, alebo je výplodom fantázie umelca. Hodnotí sa predovšetkým umelecká hodnota , jeho krása. Umelecké diela nemusia byť vernou kópiu skutočnosti.

V náboženstve zohráva prvotnú úlohu obsah nie forma. Vnáboženstve pristupuje človek k tomu čo je neviditeľné skrze viditeľné veci . K tomu aby chápal nadpozemské potrebuje znaky, ktoré však rozumie nie ako samotné sakrum ale tieto znaky mu sakrum približujú.( Modlenia sa pred krížom neznamená modlenie sa k dvom prekríženým brvnám ale ku symbolu čo znázorňujú a tým je ukrižovanie Krista.) Umelecké diela predstavujú a približujú isté náboženské pravdy. Preto majú stopy ľudskej kultúry nábožensky charakter. Ak diela umelcov vyplývajú z hlbokej viery a náboženských zážitkov, vtedy vznikajú vele-diela potrebné tak pre náboženstvo ako aj pre kultúru.

Náboženstvo a svetonázor
Dá sa povedať že svetonázor je súhrn názorov objasňujúcich človeka voči sebe a životu. Svetonázore otázky sú predovšetkým otázkami o zmysle „ zmysle ľudského života a zmysel celého kozmu“ Poznanie ktoré tvorí základ svetonázoru má za svoj predmet problémy ktoré právom možné označiť ako – všeľudské.

Náboženstvo a kultúra
Definícia kultúry je Kultúra, oproti prírode , zahŕňa všetko to čo bolo vytvorené človekom, čo pochádza od človeka , meniac podľa vlastných koncepcii . Je to teda také pretváranie prírody ktoré zanecháva na sebe poznať stopy človeka. Kultúra je humanizácia prírody.
V súčasnosti sa dajú vyvodiť tri stanoviská vzájomných vzťahov medzi kultúrou a náboženstvom
1)totálny rozdiel medzi náboženstvom a kultúrou
2)nadradenosť jedného voči druhému
3)skúmanie vzájomného prepojenia a dvojstrannej spolu viazanosti.

1) totálny rozdiel medzi náboženstvom a kultúrou v duchu týchto postojov sa hlása, že náboženstvo je nepriateľskou silou , čím jej postoj voči kultúre je deštruktívny. Alebo tiež že neuznáva človeka za tvorcu kultúry.

2) Sú názory ktoré hlásajú nadriadenosť jedného nad druhým.
kultúre sa pripisuje nadriadenosť buď to ako rozptýlenie náboženstva v kultúre čím sa vlastne popiera existencia náboženstva alebo preto že náboženstvo je len častou kultúry, čiže sa odopiera náboženstvu nezávislá existencia .
Sú však aj viacerí ktorí sú presvedčený o nadriadenosti náboženstva nad kultúrou. Precenenie sa nesie v duchu že nie len to čo existuje ale aj ton čo sa deje je tiež božskej prozreteľnosti.

Tretím spôsobom vzťahov medzi kultúrou a náboženstvom je ich vzájomná previazanosť. Predstavitelia tejto úvahy sú presvedčený o tom že kultúra potrebuje náboženstvo , náboženstvo slúži k dobru kultúry , ale rovnako platí že náboženstvo získava z kultúry , že kultúra preukazuje pozitívne služby náboženstvu. 

Človek ako predmet náboženstva je tvorcom kultúry.