Sollicitudo rei socialis - Ján Pavol II

V mojej praci by som chcela poukazať na množstvo problémov týkajucich sa ľudí nielen v našej krajine, ale na celej Zemi. Na národy, kde ľudia hladujú, sú bez práce, Na jedincov, ktorí nevedia čítať, pisať, nemajú základné znalosti o hygiene, Na deti, ktoré musia denne pracovať. Otázku vysťahovalectva, rozpútaných konfliktov medzi národmi. Na rozdielne postavenie ľudí v spoločnosti. Je ešte mnoho problémov, o ktorých by sa dalo zmieniť. Snahu o zmenu máme všetci, no bez pomoci iných to sami nedokážeme. A v tomto všetkom je nám nápomocná Cirkev a hlavne jej sociálne učenie. Ona nám za pomoci evanjelií podáva správne riešenia a aj v tých najťažších chvíľach v nej dokážeme nájsť pre trpiacich silu a oporu.

Prechod k demokracii
Bolo by to utopické myslieť si, že na celom svete neexistuje hlad, bolesť a bieda. Už od pradávna sa spoločnosť delila podľa statifikácie. Na vrstvu majetných a na vrstvu nemajetných a v určitej obdobý vývoja aj na vrstvu ľudí, ktorí nevlastnili ani svoj vlastný život. Tento spôsob rozvrstvenia spoločnosti sa nám zachoval až do dnešných čias. Mnoho krajín a národov je aj dnes odkázaná na pomoc vyspelých štátov. Na určitú formu pomoci a to či už vo forme materiálnej, alebo kultúrnej. ,,Živý nepokoj, ktorý sa zmocnil chudobných tried v krajinách na ceste spiemyseľňovania, zachvacuje teraz krajiny s takmer výlučne agrárnym hospodárstvom; aj roľníci si začínajú uvedomovať svoju nezaslúženú biedu. K tomu sa pripája pohoršenie krikľavých rozdielov nielen v užívaní majetkov, ale ešte viac pri uplatňovaní moci. Zatiaľ čo v niektorých krajoch istá oligarchia sa teší rafinovanej civilizácii, ostatné obyvateľstvo, chudobné a rozptýlené, nemá takmer nijakej možnosti konať z vlastnej iniciatívy a na vlastnú zodpovednosť, ba často sa nachádza v životných a pracovných podmienkach, ktoré sú nedôstojné človek.” Väčšina krajín, ktoré dnes nazývame i krajinami tretieho sveta, sú v rukách diktátorov, alebo skupín ľudí, ktorí ovládajú celý chod danej krajiny. Prvoradou úlohou je zmena vládnutia z didktatúri na demokraciu. Tak isto aj zmena myslenia ľudí, ktorí si už privykli na daný spôsob života i keď sami nie sú spokojní s danou situáciou. Na to, aby si vážili seba samého, svoju prácu a taktiež svoje miesto v spoločnosti ako im to vraví sám Ježiš . ,,Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. A druhé je mu podobné: Milovať budeš blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach sa zakladá celý zákon aj proroci (Mt. 22,37-40). ,,Viera v Ježiša Krista uschopňuje človeka dokonale uplatniť svoje vlohy, zobrať na seba plnú zodpovednosť svojej existencie a dosiahnuť svoju autentickú podobu”. Ak sa nám podarí zmeniť tento ich postoj k sebe samým, tak aj pomoc do týchto krajín prinesie viac užitku ako doposiaľ.

Sociálne učenie Cirkvi
Cirkev nám vo svojom učení poukazuje aj na naše poslanie učíť a šíriť božie slovo. To nielen našimi ústami, ale taktiež skutkami. ,, Každý si musí uvedomiť túto dôležitú skutočnosť, a to práve preto, lebo sa priamo týka svedomia, ktoré je prameňom morálneho rozhodovania“. Už v encyklike Mather et magistra bol pozdvihnutý do popredia tento učiteľský úrad na sociálnom poli Cirkvi. Nemožno ho aplikovať len na určitých územiach, ale celosvetovo. Problém chudoby a útlaku sa netýka len rozvojových krajím, ale aj vyspelých kapitalistických štátov. Aj sám svätý Jakub nám vraví:,, Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: ,,Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!”, ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! 17 Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva”(Jk.2, 15 -17).

Rozvoj
Encyklika Popularum progressio nás vedie k celkovému chápaniu sociálneho učenia Cirkvi a taktiež k pochopeniu rozvoja ako takého. Už tu vidíme prepojenie celého systému. Všetko so všetkým súvisí. Že rozvoj v hospodárskej, kultúrnej, ekonomickej, čí priemyselnej oblasti nám dáva možnosti na uplatnenie našej kresťanskej morálnej povinnosti. No táto pomoc je taktiež o dávaní sily a podpory. Ako ale potom ospravedlniť to, že niektorí jednotlivci, skupiny a dokonca i krajiny vynakladajú nemalé prostriedky na výskum, výrobu a predaj zbraní a nimi potom zásobujú vyspelé a rozvojové krajiny na úkor vlastného zisku? Prečo tejto forme ,,pomoci “ je kladených čo najmenej prekážok na prechod vojenského arzenálu do krajiny a na humanitárnu pomoc, či už vo forme materiálnej alebo humannej je kladených nespočetne veľa prekažok. Už aj sv.Jakub píše,, Odkiaľ sú medzi vami boje a odkiaľ zrážky? Či nie odtiaľ - z vašich žiadostí, ktoré bojujú vo vašich údoch (Jk. 4,1)? Jedným riešením na daný problém je, aby medzinárodné spoločenstvo dokázalo nájsť odvahu a múdrosť, aby presvedčivo a svorne začalo odzbrojovanie a tak konkrétnym spôsobom uskutočnilo právo na mier, ktoré prináleží každému živému tvorovi na tejto Zemi. A druhým sú slová napísané v evanieliu svätého apoštola Matúša.,,Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce”(Mt.6, 19 -21).

Vysťahovalectvo
Taktiež je treba poukázať na problém vysťahovalectva. Či je to už z dôvodu rozpútania vojen, alebo z dôvodu zlých sociálnych podmienok v tom danom štáte. ,,Pred chudobnými a bezmocnými sa vynára plán ujsť a hľadať novú zem, ktorá im môže ponúknuť chlieb, dôstojnosť a mier. Je to sťahovanie ľudí bez nádeje: mužov a žien, často mladých, ktorým neostáva nič iné ako opustiť vlastnú krajinu a vydať sa do neznáma.” Odchod ľudí za hranice zle vplýva na hospodársky a ekonomický rast krajiny, čo má za dôsledok zníženie sociálnych podmienok a tým aj zmarenie väčšej šance pomoci štátu rodinám a jednotlivcom v sociálnej núdzi. Mnoho ľudí odchádza z krajín za vidinou lepšieho ohodnotenia svojej práce. ,,Solidarita nám pomáha, aby sme cenili "druhého" - osobu, národ alebo štát - nielen ako nejaký nástroj, ktorého pracovnú schopnosť a fyzickú odolnosť využijeme za nízku cenu, a potom ho necháme, keď nám už neslúži, ale ako nám "podobného" a ako "pomocníka”.” Ale nie je to len migrácia za prácou. V krajinách s rozmanitým rasovým rozčlenením dochádza ku zrážkam medzi skupinami rôznej farby pleti a v neposlednej rade aj rôzneho vierovyznania. I keď o rasovej znašanlivosti sa popísalo veľa, je treba toto myslenie dostať i do povedomenia ľudí a vplývať na ich morálne a duchovné cítenie. Všetci predsa máme právo na vlastné myslenie a na vlastný názor. Farba pleti, alebo rozprávanie v inom jazyku nikoho nerobí neplnohodnotným. To isté sa týka aj vierovyznania. Nikoho neoprávňuje k útlaku a k fyzickému napádaniu, len preto, že iný človek alebo národ sa hlási k inej viere. Sväty otec Jan Pavol II počas svojho pontifikátu nabádal celý svet k zmiereniu a k tolerancii a práve preto si ho všetci vážia a i dnes sa prikláňaju k jeho myšlienkam a názorom. No sú medzi nami i také krajiny, ktoré napádajú iné štáty za rôznymi zámienkami a vyvolávajú nepokoje a boje nielen na tom danom území, ale aj ich provokačné vyhlásenia sú ohňom pre iné skupiny na páchanie násilia pod zásterkou viery. Tolerancia človeka k človeku, národa voči národu sa tu zrazu vytráca. Pritom všetci keď sme v úzkých obraciame k Bohu a prosíme ho o pomoc. ,,Boj proti terorizmu sa má prejaviť aj na politickej a výchovnej úrovni: na jednej strane odstraňovaním príčin vedúcich k vzniku nespravodlivých situácií, ktoré často podnecujú do tých najbeznádejnejších a najkrvavejších skutkov; na druhej strane podporovaním výchovy inšpirovanej úctou voči ľudskému životu v akýchkoľvek podmienkach – jednota ľudského rodu je v skutočnosti silnejšia než prípadné roztržky, ktoré rozdeľujú ľudí a národy.”

Nezamestnanosť
Medzi ďalšie problémy patrí aj nezamestnanosť. Nie je to len fenomém ekonomicky sa rozvíjajúcich postkomunistických krajín, ale aj vyspelých kapitalistických štátov. Ruka v ruke s nezamestnanosťou ide kriminalita a prostitúcia. Množstvo ľudí bezcieľne sa potulujúcich po uliciach, spávajúcich na lavičkách, žobrajúcich. Je smutné hľadieť na deti, ktoré miesto toho aby sa učili, alebo hrali, stoja kde tu a prosia o korunu, alebo o kusok jedla. Týto ľudia, miesto toho aby hľadali východisko zo svojej situácie, dopúšťajú sa kriminálnych činov a mladé ženy radšej predávajú svoje telo. Pritom si sami neuvedomujú ako tieto ich činy poznačia ich dušu a taktiež aj pohľad okolia na nich. Sami sa pritom okrádajú o ďaľšiu šancu najsť si zamestnanie v našej konzervatívnej a spoločnosti. Cirke im tu podáva nápomocnú ruku v podobe rôznych organizácií a združení, kde dobrovolníci sa snažia uľahčiť ich návrat do spoločnosti. Napomáha im naisť seba samého cestou odpustenia, viery a lásky k Bohu. Ukázať im vlastnú hodnotu aj napriek chybám, ktoré spravili. ,,Cirkev hlása človeku Božiu spásu, keď mu skrze sviatosti ponúka a sprostredkúva Boží život, keď prikázaniami orientuje jeho život na lásku k Bohu a k blížnemu, pomáha obohacovať dôstojnosť človeka.”

Človek a príroda
Nemožno taktiež nespomenúť aj otázku využívania prírodných zdrojov a vôbec celkového bohatsva našej Zeme. Vlády na celom svete by sa mali zamyslieť nad tým ako a kde najsť alternatívne zdroje a nie užívať tie čo máme, tak ako keby boli nevyčerpateľné. Toto vládnutie nad všetkým živým i neživím nás môže priviesť k tomu, že generácie ktoré prídu po nás nebudú mať možnosť tešiť sa z kvetou, zo stromou, z roznych prírodných úkazov, ale zostanú im len zábery v knihách a encyklopédiach.

Solidarita
Odpoveďou na každý tu spomenutý i nespomenutý problém by malo byť len jedno slovo a tým je solidarita. Svet rozdelený a ovládaný rôznymi ideológiami je svetom ,,hriechu“ a nie spoločenstvom spojeným láskou, odpúšťaním, zmierením a pokáním. Len hlbokou duchovnou premenou ,,obrátením“ môžeme dospieť k zlepšeniu a to nielen samého seba, ale aj situácie na celom svete. ,,Pokoj, po ktorom všetci túžia, sa istotne dosiahne uskutočnením sociálnej a medzinárodnej spravodlivosti, ale aj praktizovaním cností, ktoré napomáhajú spolunažívanie a učia nás žiť v jednote, a tak budovať novú spoločnosť a lepší svet tým, že budeme dávať druhým i prijímať od druhých.“

Záver
Svojou prácou som chcela poukázať na množstvo problémov, ktoré sú okolo nás a dať možnosť zamyslieť sa nad tým, prečo sme tu a čo sme schopní urobiť pre to aby sme spravili svet o čosi lepším. Či má zmysel naháňať sa za mamonom. Poukazujem na základný rozmer kresťanskej viery, na uvedomenie si vzájomnej zodpovednosti a spolupatričnosti v praktických otázkach života, čiže v sociálnej oblasti. Veď všetko to čo máme, máme od Boha a on jediný nám dáva to najcennejšie a tým je možnosť žiť tu na Zemi. Nepokazme si to našim egoistickým myslením a užívaním si bezmyšlienkovite všetkého čom sa nám ponúka, ale dokážme si z toho množstva vybrať to, čo je prospešné nielen pre nás, ale aj pre druhých.