,,San Juan Bautista María Vianney, Santo Cura de Ars. Imagen que se venera en el oratorio del Ateneo de Teología (Madrid)“
,,Keby som po mojom príchode do Arsu vedel, čo tu na mňa čaká, bol by som na mieste zomrel".

Tieto slová plné bolesti povedal Svätý Ján Mária Vianney - farár z Arsu vtedy, keď prežíval vo svojej farnosti tie najhoršie dni. Posledné dni som trávila s týmto svätcom veľa času v podobe knihy od Andreja Patku – Svätý Ján Vianney. 31.5.1925 ho výhlásila Katolícka Cirkev za svätého.

Autor výroku : ,,Všetci svätí nezačínali dobre, ale všetci dobre skončili" prežil veľké životné dobrodružstvo s Bohom. Vydal sa na bláznivú jazdu skromnosti a sebazapierania, aby pripravil cestu pre vánok Ducha Svätého v dedinke, z ktorej sa takmer úplne vytratila viera v Boha. V nej sa ľudia nenávideli, sporili o každú maličkosť, podliehali bitkám, neviazaným tancovačkám v štyroch krčmách. Začal od nuly, vo vreckách mal len niekoľko mincí, ale v srdci veľkú vieru v Božiu prozreteľnosť. Na druhej strane celý život prežil s ťažkým krížom - bremenom zodpovednosti pred Bohom. Sám seba pokladal za nehodného toľkej milosti vykonávať prácu kňaza a niesť zodpovednosť za svojich veriacich. A práve táto jeho skromnosť stála na začiatku jeho svätosti.

Pustil sa do neúnavnej práce. Chcel dosiahnuť, aby sa v Arse zatvorili krčmy. Na ich margo povedal : ,,Krčma je diablov obchod. Je školou, v ktorej peklo vyučuje mužov, miestom, kde sa predáva duša, ruinujú rodiny, kde sa podkopáva zdravie, začínajú spory a dochádza aj k myšlienkam na vražy , alebo sebevraždy." Farár z Arsu chcel zmieriť rodiny, otcov vrátiť deťom a manželkám. Vyčítal opilstvá, smilstvá, karhal rodičov za zlú výchovu detí a to všetko vyvolalo v dedinke odpor tých, ktorých sa to týkalo. A tam začal najbolestnejší kus života Ján Máriu Vianney. Začali mu na faru chodiť anonymné listy plné urážok a krivých obvinení, na dverách fary nachádzal obscénne kresby a mazanice. Isté dievča v susedstve porodilo a farára označilo za otca dieťaťa. A vtedy Ján Mária Vianney povedal vetu, ktorú som napísala ako prvú v tejto práci.

Tu by sa mohol zdanlivo skončiť zlý príbeh. Ale neskončil. To by musel byť Ján Mária na všetko sám. Ale nebol. Boh opäť zobral jedného z posledných, aby z neho urobil jedného z prvých. Ars sa zmenil na iný Ars. Aj ľudia v ňom. Ján Mária pootváral v dedine pomyselné okná a dvere, vyvetral hnilobný zápach a pomohol ľuďom otvoriť oči. Potom už prebral úlohu Pán.

Ján Vianney sa z dediny stiahol do kostola a stal sa väzňom Krista Pána, aby naplnil svoju úlohu : priviesť k spáse čo najviac duší. V spovednici trávil celé dni s vínimkou Sv.Omše a na oddych si rezervoval len veľmi málo času. Pútnici prichádzali a niekedy čakali celé dni na to, aby sa dostali k spovedi. Ján Mária mal veľký ,,dar sĺz". V spovednici často plakával. Spovedajúci mu niekedy sotva rozumeli, lebo hlas sa mu topil v slzách. Jeho slzy boli niekedy jediným napomenutím. Spával dve alebo tri hodniny a posledné roky ho trápili vysoké teploty s kašľom. Blížil sa rýchly koniec. 29 júla zaľahol v úplnej vyčerpanosti a bezvládnosti na posteľ a povedal : ,,Je to môj úbohý koniec. Zavolajte mi kňaza z Jassans" , ktorý bol jeho spovedníkom.

Farár z Arsu zomrel vo veľkom nebeskom pokoji 4. augusta 1859 o druhej hodine ráno. Privolaný lekár za príčinu smrti označil telesnú vyčerpanosť.

Ján Mária Vianney:

Vždy, keď pochybujem o Božej Prozreteľnosti, potrestá ma dobrý Pán Boh pre moje starosti tým, že mi pošle nečakanú pomoc

Náš Pán je ako matka, ktorá nesie v náručí svoje dieťa. Dieťa je zlé, kope, hryzie a škriabe svoju matku, ale ona si to vôbec nevšíma. Vie, že keď ho opustí, spadne. Nedokáže kráčať samo. Hľa, aký je náš Pán: znáša od nás všetky trápenia, všetku našu aroganciu, odpúšťa nám všetky hlúposti, má s nami zľutovanie, ale my...

Nie všetci môžeme dávať veľké dary chudobným, stať sa rehoľníkmi, utiahnuť sa do kláštora či na púšť, ale všetci môžeme milovať dobrého Boha z hĺbky svojho srdca.

Hľadá ryba stromy a lúky?...Nie, hádže sa vo vode. Zdržiava sa vták na zemi? ...Nie, lieta vo vzduchu. A človek, ktorý je stvorený preto, aby miloval Boha, aby vlastnil Boha, nemiluje ho a pripútava sa ku iným veciam.

Milovať Boha neznamená pociťovať k nemu v každom okamihu citovú náklonnosť. Takého prežívania lásky nie sme schopní nepretržite.

Krížovú cestu je najťažšie začať.

Strach z krížov je našim veľkým krížom.

Vôbec nechápem, ako môže kresťan nemilovať kríž a utekať pred ním! Nie je to to isté, ako utiecť od Toho, ktorý na ňom visel a zomrel za nás?

Keď milujem svoj kríž, vôbec ho necítim, ale keď ho odmietam, rozdrví ma.

Ako dobre sa zomiera človeku, ktorý žil na kríži !

Mohli by sme byť aj svätí a dokonca robiť aj zázraky, ale ak nám chýba láska, neprídeme do neba.

Láska je vzácna cnosť, bez ktorej je naše náboženstvo len akýmsi prízrakom.

Bože môj, aký je slepý človek, keď si myslí, že je vôbec niečoho schopný!

Vlažnej duši vôbec nenapadne, aby vyšla zo svojej vlažnosti, pretože si myslí, že dobrý Boh je s ňou spokojný

Nikdy nebol nikto zatratený, pretože spáchal príliš ve%la zla..., ale zato, že nepríjma ponuku milosrdného Boha, ktorý mu chce odpustiť

Duša neveriaceho vidí menej, ako duša slepca

Tí, ktorí sú vedení Duchom Svätým, majú správne myšlienky. Preto je veľa nevzdelaných ľudí, ktorí sú múdrejší, ako vzdelaní.

Duch Svätý je ako záhradník, ktorý pestuje našu dušu. Je to tak jednoduché!! Stačí, keď povieme ,,áno" a necháme sa viesť.

Sviatosti, ktoré náš Pán ustanovil, by nás nespasili bez Ducha Svätého. Ba aj smrť nášho Pána by bola bez neho zbytočná.