Sv. Irenej sa narodil okolo roku 140 v Malej Azii v blízkosti Smyrny. Bol žiakom sv. Polykarpa, ktorého si po celý život veľmi vážil. Bol kňazom v Lyone v Galii. Lyonskí kresťania si veľmi vážili jeho učenosť a ortodoxnosť a vyslali ho v r. 177 do Ríma k pápežovi Eleuterovi s listom týkajúcim sa monotanistického bludu. Po mučeníckej smrti staručkého lyonského biskupa Potina stal sa Irenej jeho nástupcom. Ako biskup bojoval najmä proti bludom gnostickým a montanistickým. Jeho zásluhou sa kresťanstvo rýchlo šírilo v celej Gálii. V roku 190 zasiahol do sporu o veľkonočné sviatky a chcel dosiahnúť vyrovnanie medzi Východom a Západom. Dovolil si napomenúť aj samého pápeža Viktora I. (189 – 198) k miernosti o spomenutom spore. Sv. Hieronym ho označil za mučeníka. Ústne podanie udáva, že podstúpil mučenícku smrť v r. 202 alebo 203. Euzébius spomína sv. Ireneja ako pôvodcu mnohých spisov, ale zachovali sa nám len dve diela. Sv. Irenej ich napísal po grécky, ale zachovali sa nám len v latinskom preklade a to:

1. Adversus haereses (5 kníh) – Podnet k napísaniu tohto diela dal Irenejovi jeho priateľ akiste biskup, ktorý ho žiadal o podvrátenie gnostického Valentiniánovho bludu.

• V 1. knihe podáva heretické učenie Valentiniánovo a krátky vývoj gnosticizmu počnúc od Simona Mága. Proti tomu stavia učenie Cirkvi.
• V 2. knihe vyvracia gnosticizmus filozofickými argumentami.
• V 3. knihe vyvracia gnosticizmus dôvodmi z Nového Zákona.
• V 4. knihe vyvracia gnosticizmus dôvodmi zo Starého Zákona.
• V 5. knihe hovorí o posledných veciach človeka, kde Irenej prejavuje svoje chilialistické náhľady.

2. Demonstratio praedicationis apostolicae – nie je polemickým spisom ako Adversus haereses, ale populárnym výkladom kresťanskej viery. Pozostáva z časti teologickej (o Bohu, najs. Trojici, krste) a kristologickej (Ježiš, syn Dávidov, Kristus, Syn Boží, tajomstvo kríža a Božie kráľovstvo). Pravdy evanjelia dokazuje dôkazmi zo Starého Zákona.

Sv. Ireneja možno charakterizovať dvoma vetami: 1. premohol gnosticizmus a založil kresťanskú teologiu. Bránil vieru, ktorú Cirkev dostala od apoštolov, proti novotám gnosticizmu. Jeho diela nevinikajú natoľko vonkajšou formou ako vnútornou dôslednosťou. Postupne ich opravuje a doplňuje. Tým strácajú jednotu a prehľadnosť, ale získavajú jasnosť v detailoch. Svojich protivníkov gnostikov dobre pozná. V ich literatúre je zbehlý. Jeho polemické postupovanie je pokojné, bez učtipačnosti a zosmiešňovania. V teologickom učení vyniká Irenejova zásada apoštolskej tradície dosadzovania biskupov. Dokazuje jednotu Boha proti gnostikom, ktorí činili rozdiel medzi Bohom – najväčším dobrom a Demiurgom – stvoriteľom sveta. Jednotu Boha nevylučuje trojitosť osôb.

Jeho kristologia je celkom jasná a je vlastne stredobodom jeho bohovedy. Človek nie je ani dobrý ani zlý. Je však slobodný a slobodne zhrešil v Adamovi, svojom praotcovi (dedičný hriech). Vykúpenie človeka musí byť reálne, k čomu je potrebný Bohočlovek. Kristus sa stal človekom, aby človečenstvo zmieril s Bohom (recapitulacio).

Kristus mal trojakú úlohu:
a) zjaviť Nový a posledný zákon (Adam, Noe, Mojžiš – Kristus)
b) úlohu vykupiteľskú aby svojim životom a smrťou zadosťučinil za naše hriechy
c) úlohu posvätiteľa – učiniť nás Božími dietkami (Adv. haer. 3,18)

človek sa stane úplne účastným ovocia vkúpenia len v budúcom živote. V tomto živote ho človk dosiahne živou vierou, svätým krstom, ktorý možno udeľovať i deťom, a hlavne eucharistiou, ktorá je chlieb a víno premenené na telo a krv Ježiša Krista (Adv. haer. 4, 18, 5.). Sv. Irenej vidí v eucharistii Malachiášom predpovedanú novú obetu (Adv. haer. 4, 17.). Poukazuje na potrebu vyznať sa z hriechov. (Adv. haer. 1, 13, 15)

Najslabšie je Irenejovo eschatologické učenie. Je to zmiešanina kresťanských a bludných náhľadov. Podľa Ireneja spravodliví uvidia Boha len po všeobecnom súde. Iba mučeníci sa dostanú hned po smrti do neba. Ostatní spravodliví budú až do všeobecneho súdu na temnom mieste. (Adv. haer. 5, 31). Podľa Ireneja Kristus sa dožil 40 rokov a smrť podstúpil za cisára Klaudia.

Chiliazmus – Kristus bude panovať s vyvolenými na zemi 1000 rokov pred všeobecným súdom.