3.4. Cirkev = politicko-mocenská organizácia

Už od začiatku svojej existencie bola cirkev organizovaná a hierarchicky usporiadaná. Je to skupina vojakov spadajúca pod velenie vo Vatikáne a rozvetvená od vyšších hodností až po najnižšie roztrúsené priamo na okupovanom území medzi ľuďmi. I keď sa to nezdá, majú niektoré nesporné črty a podobnosti so skutočnou armádou. Začínajú vo svojich výcvikových centrách výcvikom nových kádrov. Tí sú nasadzovaní do prvých línií na celom svete. Postupom času je možný osobný rast a postup k vyššej hodnosti, ktorý sa občas končí až vrchným velením. Dokonca majú vlastné územie, svoj štát. Aby si ho udržali, spojili sa s hocikým, nevynechajúc fašistov. Pri podpisovaní Lateránskych zmlúv dostal Mussolini najvyššie cirkevné vyznamenanie – Rad Krista a Pius XI. prehlásil o Mussolinim, že je "človekom, ktorého poslala prozreteľnosť". Pápeži sa neraz postavili do čela armády s úmyslom rozšíriť svoj štát. Po vzore rímskej armády, ktorej to vyčítali, sami zakazujú svadby svojich vojakov. Celibát zdôvodňujú ako nevyhnutnú súčasť služby bohu, bez ktorého by mu nedokázal v dostatočnej miere slúžiť. Zároveň je to účinný prostriedok na zabránenie deľby majetku cirkvi. V každom prípade je celibát a panictvo s ním spojené prezentované ako cnosť. Cnosť, ktorá sa u kňazov dedí z otca na syna.

Ďalším nástrojom tejto armády bola špionáž, do očí bijúce sú výsluchy veriacich pri spovediach. Úplne legálne sa dozvedeli všetko, čo chceli a história je nám svedkom, že sa „vždy“ držali prísahy a „nikdy“ nezneužili takto ľahko získané informácie.

Cirkev si vymyslela aj svoje zákony, paragrafy prezentované ako dielo najvyššej možnej autority akú poznáme: Desať božích prikázaní. Čo hovorí Boh o všetkých svojich prikázaniach?

Hovorí toto: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh horliaci, ktorý trestá neprávosť otcov (rodičov) na deťoch až do tretieho i štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia; a preukazujem milosrdenstvo tisícom tých, ktorí ma milujú a zachovávajú moje prikázania.“

Boh sa vyhráža, že potrestá každého, kto poruší Desatoro, a preto sa máme báť jeho hnevu a dodržiavať ich. Potrestaný bude aj taký človek, ktorý nič zlého nevykonal, akurát jeho otec či dedko sa previnili, a tak bude postihnutý dedičným hriechom (funguje tu božská spravodlivosť). Ale na každý zločin máme liek, či sa už vyspovedáme a budeme znova čistý a môžeme páchať hriechy ďalej, alebo si jednoducho kúpime odpustok. Posledné riešenie je byť na nejakom vysokom poste vo Vatikáne a môžete sa beztrestne oddávať bezuzdným orgiám, pretože tam božie prikázania neplatia.

Takisto poznáme vnútorné boje jednotlivých frakcií, ale aj jednotlivcov o moc. Kresťanstvo sa rozdrobilo na množstvo veľkých aj malých odnoží, ktoré uctievajú tu istú knihu, toho istého boha, a predsa sa navzájom vraždili ako barbari. Začalo sa to schizmou medzi ortodoxnou a rímskokatolíckou cirkvou. Na tento boj o vplyv si našli primitívnu a dodnes vážne prezentovanú zámienku. Jablkom sváru bolo kreslenie ikôn. Európa skutočne nemala väčšieho problému ako rozmýšľať, či je dobré sa pozerať na obrázky svätých, zatiaľ čo sa Číňania pozerali na ohňostroj. Ak im nešlo o moc, tak potom vyzerajú ako úplný chudáci, ktorí sa na smrť pohádajú kvôli nepodstatnej drobnosti. Táto hádka mala svoju dohru počas štvrtej križiackej výpravy (1202-1204), kedy križiaci dobyli Konštantínopol. O sto rokov prišiel po moci bažiaci pápež Bonifác VIII. So svojimi bulami: Clericos laicos a Unam sactam. Tieto buly zbavovali duchovných povinnosti platiť poplatky svetským panovníkom a vyhlásili pápežovu zvrchovanosť tak v cirkevných, ako aj svetských záležitostiach. Jednoduchšie povedané: pápež sám seba vyhlásil za najväčšieho „šéfa“ na planéte. Anglicko a Francúzsko si nenechali skákať po hlavách, a tak v roku 1303 šupli najväčšieho „šéfa“ do Avignonu. Na Petrov stolec si dosadili bábku menom Klement V. a Francúzi si zabezpečili vplyv na voľbe pápežov. V roku 1377 sa pápež Gregor XI. vrátil do Ríma, po jeho smrti nastúpil Urban VI. A v tom istom čase zvolili francúzski kardináli protipápeža Klementa VII.

Takže 40 rokov mali katolíci 2 hlavy. Na koncile v Pise zvolili nového. Lenže kto by sa chcel vzdať velenia? A tak bola naša cirkev trojhlavá. Ďalšie pokusy o uchopenie moci nachádzame počas reformácie. Kedy si kňazi začali kritizovať cirkev a vytvárať si vlastné náboženstvá. Martin Luther, John Knox, Ján Kalvín a Ulrich Zwingli začali učiť o bohu po svojom a zaslúžilí sa o rozštiepenie sa veriacich. V roku 1534 už Henricha VIII. prestalo baviť stále byť pod vplyvom Ríma, a tak v parlamente schválili zákon o supremácií. Vytvorila sa zvláštna anglikánska cirkev, ktorá mala byť podriadená iba panovníkovi. Tieto pokusy o zmenu si katolícka cirkev nenechala a pustila sa do protireformácie. Pomocou umenia a zvýšenej aktivity rôznych rádov sa snažili presvedčiť o svojej pravde. Keď to nepomohlo, všetkých odporcov vyhlásila za kacírov a pritvrdila aj inkvizíciu. Takže mocenské záujmy vnútri cirkvi opäť vykúpali Európu v potokoch krvi nevinných, bohu oddaných ľudí.

Počas existencie kresťanstva sa konalo 21 veľkých a oficiálnych bojových porád nazývaných koncil. Je to stretnutie biskupov celej cirkvi na všeobecnom sneme. Tieto „seansy“ ktoré mali vyriešiť spory sa stali samy sporné a často ich niektorá z frakcií neuznala. Stalo sa, že závery a vyhlásenia z koncilu neuznal nikto, teda ani strana čo ho zvolala. Rokovalo sa o základných problémoch cirkvi. Definovali a obmieňali sa rôzne pojmy a definície podľa momentálnej potreby cirkevnej propagandy. O tom, aký v tom mala cirkev poriadok svedčí, že napríklad Tridenský koncil trval 18 rokov.

Pri rozširovaní svojho vplyvu boli skutočne vynachádzaví a posielali mníchov s Bibliou pod pazuchou do džunglí, aby šírili písmo. Zabávali domorodcov rozprávkami o bohu, keby radšej povedali, čo vykonali vo svojich dejinách pre ľudstvo. To by ich domorodci určite niekam poslali. Kresťanské bohoslužby boli naozaj kvetnaté: „No ak ti to nestačí, diabol, otvor papuľu, nech sa ti do nej vyštím a vyseriem.“ Takto sa vyjadroval M. Luther, a to aj vo svojich kázňach. (Collinson Patrick: Reformácia, Slovart, 2004, s. 53). Dnes Svätá stolica pokresťančuje svet omnoho rýchlejšie a so 100% pokrytím planéty. Rádio Vatikán pomocou diablovho vynálezu, ktorého zostrojeniu sa jej nepodarilo zabrániť, už veľa rokov chrlí do sveta svoje „objektívne“ informácie a snaží sa naďalej ovplyvňovať svet. Prečo ako nezávislé médium neinformovalo svet o masovom vyvražďovaní Židov a nepokúsilo sa zachrániť ich životy zostáva (pre niektorých) záhadou. Relácie pripravuje pribilžne 400 ľudí a slová kresťanskej propagandy sa šíria v 47 jazykoch.

Svojich podriadených sa snažili mali mať pod palcom už od narodenia, a tak pápež Gregor Veľký naradil, že všetky deti musia byť pokrstené, inak pôjdu do pekla. Nezistilo sa, kde sa to pápež dozvedel, alebo či poslal rozkaz priamo od očistca, ale je isté, že sa to prísne dodržiavalo. Z radosťou to dodržiavali kňazi pri kolonizovaní Ameriky, ktorí indiánske deti vždy najprv pokrstili a až potom im sekerou rozťali hlavičku. (E. Browser, Náboženstvo z opačného brehu, str. 151 a 152)

Táto armáda neraz dokázala, čoho je schopná, či už v križiackych výpravách, náboženských vojnách či katolíckych vyhladzovacích táboroch. V druhej svetovej vojne v r.1942 -1943 v Chorvátsku bolo veľa vyhladzovacích táborov, ktoré riadili katolícki Ustašáci pod diktatúrou Ante Paveliča, praktizujúceho katolíka a pravidelného návštevníka vtedajšieho pápeža. Boli dokonca zriadené aj koncentračné tábory pre deti. Najneznámejší z týchto táboroch bol v Jasenovaci, na čele ktorého stál františkánsky farár. Pravoslávni Srbi (a podstatná časť Židov) tu boli vyvražďovaní. Svoje obete upaľovali v peciach ako nacisti, na rozdiel od týchto však hádzali do ohňa obete za živa (Nacisti ich najprv usmrcovali v plynových komorách). Inokedy Ustašáci obete zapichávali ako prasiatka, alebo zastrelili. Počet obetí: 300,000 až 600,000 (v pomerne maličkej krajine). Mnohí zo zabijakov boli františkáni. Tieto zverstvá boli také, že prizerajúci sa nacistickí príslušníci SS zo „Sicherheitsdienstu“ sa sťažovali Hitlerovi - pravda, márne. Pápež vedel o tom, ale neurobil nič, aby tomu zabránil. Iba v poslednom čase vypukol nový škandál odhalením skutočnosti, že zlato ulúpené židom v Chorvátsku bolo presunuté do Vatikánu, kde slúžilo na pašovanie vojnových zločincov do bezpečia. Nemeckí vojnoví zločinci (medzi nimi mnoho kňazov) utiekali do Vatikánu, kde im kňazi vystavovali falošné doklady. Cirkev takto zabezpečila nový život v Južnej Amerike pre vyše 50 000 dôstojníkov SS. Pre cirkev bolo dobrým spojencom dokonca aj nacistické Nemecko, ktoré zabíjalo cirkvou nenávidených Židov a bojovalo proti komunizmu, počas studenej vojny zasa Vatikán s radosťou prešiel na stranu USA.

Kresťania boli, sú aj budú vinní za tieto zverstvá, avšak už od začiatku sveta sa to zlepšuje, veď v časoch Kaina a Ábela dosiahla kriminalita 50 percent.