3.5. Vatikánske podnikanie

Jedným z tajných plánov Vatikánu, a tým aj jezuitov, je získať čo najväčší majetok a byť tak ekonomicky najsilnejším štátom sveta s naprostou nezávislosťou. Jedine tak môže dosiahnuť svetovú nadvládu. Nebude preto na škodu pozrieť sa, ako to katolícki predstavitelia praktizujú práve cez jezuitský rád. Rímska cirkev nikdy nepohrdla tým, keď mohla mať zo svojich „duchovných” výdobytkov aj častý zisk. V tom boli jezuiti úplne rovnakí ako všetky ostatné rády a ešte ich aj v mnohom predstihli. V každom prípade je dnes známe, že bieli otcovia patria medzi najbohatších majiteľov pôdy v Severnej Afrike. V Mexiku majú dodnes strieborné bane a cukrovarnícke rafinérie. V Paraguay čajové a kakaové plantáže a továrne na koberce. Tiež dodnes chovajú dobytok a každým rokom exportujú nekonečné tony mäsa, koží a masti rovnako aj mliečne produkty atď. (Andre Mater, ktorého cituje Pierre Dominique, La politique des Jesuites, str. 191)

Vatikán prostredníctvom jezuitov držal vo svojich rukách monopol na chlieb, múku, soľ, cukor, dobytok, kože, kávu, tabak a na mnoho ďalších komodít vďaka jezuitským otrokárskym kolóniám v Južnej, Strednej a Severnej Amerike, Indii, na Filipínach a na mnohých ostrovoch obidvoch oceánov. A príjem zo svätopeterského haliera bol roku 1870 cez 4 milióny a začiatkom 20. storočia už cez 15 miliónov dolárov. (M. Williams: The Catholic Church in Action, New York, 1934, str. 153)

Obrovské sumy peňazí plynuli do Vatikánu aj prostredníctvom jezuitskej kongregácie Propaganda viery, ktorá už v roku 1850 získala takmer tri a pol miliónov zlatých frankov. (E. de Pressensé: Du catholicisme en France, Paříž, 1851, str. 35).

Kapitál Vatikánu bol ešte pred prvou svetovou vojnou v každej banke alebo spoločnosti v hodnote desiatok a stoviek miliárd dolárov. A tento kapitál okrem európskeho trhu stačil ešte ovládnuť Sýriu, Madagaskar, Indočínu, Rodéziu, Libanon a veľa ďalších krajín Blízkeho Východu, tiež Egypt, Maltu, Maroko, Tripolis, Barcelonu, Carihrad atď. Tu všade, rovnako ako v súčasnej dobe, vládli jezuiti tvrdou rukou trhového hospodárstva. Záujmy vatikánskych bánk viedli k tureckej vojne v roku 1911 o Líbyu rovnako tak ako neskôr o celú severnú Afriku.

Aj napriek tomu všetkému bohatstvu a majetku, aj napriek všetkým pozemkom a finančnému bohatstvu, sa cirkev neustále sťažovala na svoju chudobu (presne tak je tomu aj dnes – nič sa na tom nezmenilo). Ako dôkladne pápež svetu ukazoval, že svoju chudobu nepredstiera, ale že je skutočná!

Denne však v špine v kôlniach, pivniciach a umieralo veľa vlastných katolíckych kňazov skutočným hladom, zvlášť v Taliansku. Milióny detí Ríma podliehali chorobám, chodili v roztrhaných handrách, ľudia pochovávali svoje deti, sotva sa narodili, žobrali a deň čo deň zápasili o holé prežitie. Ako slepo pápežovi dôverovali! Viac a ešte viac sa tlačili ku katolíckej cirkvi v snahe získať svojimi púťami a darmi zo svojich posledných peňazí spasenie a blahobyt. Nie je to verný obraz aj dnešnej politiky Vatikánu? Aj dnes cirkev stále dookola drzo tvrdí, aká je chudobná, komunizmom zúbožená, vydrancovaná. Ako je v mnohých postkomunistických krajinách bez majetku, pozemkov, financií, div že nie priamo o hlade, keď sotva len prežíva. Aké to dokonalé divadlo chudoby hrá pred svojimi ovečkami a celým svetom!

Aj dnešné obchodovanie tajných jezuitov sa týka vecí, za ktoré obyčajný človek dostáva veľmi ťažké väzenie alebo dokonca i trest smrti. Obchod s drogami (viď napr. Mladá fronta Dnes, 3.7.1998, str. 11. článok „Heroín je na západe znovu ...”) a so zbraňami a udržiavaní výroby a vývoja obidvoch je podľa presakujúcich informácií na prvom mieste. Ale máme tiež zatiaľ nezverejnené informácie aj o obchode s „bielym mäsom”, ďalej o podiele na medzinárodnej sieti prostitúcie, o obchode s nelegálnymi detskými orgánmi alebo priamo živými deťmi (viď napr. malá zmienka v Katolíckom týždenníku č.37, 13.9.1998, str. 3), o obchode s tajnými informáciami, o obchode s nelegálnym zlatom, diamantmi, smaragdami, rubínmi a ostatnými drahokamami. Niet pochýb o aktívnej účasti jezuitov v špionážnych sieťach a v neposlednej rade tiež organizovaním, vedením a podporovaním medzinárodných zločineckých a teroristických organizácií po celom svete. Neštítia sa proste ničoho. Vo všetkom sú veľmi „ťažké” peniaze. Napríklad obchod s „bielym mäsom” prináša mesačne (!) mnoho miliónov euro len v Európe. Sú to transakcie, o ktorých nemá prostý človek ani tušenia.

Pochopiteľne, že ide o jezuitov pod najtajnejšou prísahou, teda o ľudí, schopných čokoľvek poprieť - ak to je v záujme rádu, tak aj svoju vlastnú rodinu alebo príslušnosť k rádu. Rád jezuitov svoj zisk a rozpočty veľmi prísne utajuje, rovnako, ako skutočný počet aktívnych členov rádu, v roku 1979, ako uvádza Dr. Rivera, ich bolo „okolo 102.000” (A. Rivera: Alberto, part 1, str. 7), čo je číslo, ktoré nikde oficiálne nenájdeme. „V našej dobe je Vatikán jedným z najmocnejších finančne trhových podnikov sveta. Vlastní majetok v hodnote mnohých miliárd.” (viď Karl A. Molnau: Hriechy politického katolicizmu, pravá tvár cirkevnej hierarchie, str. 46).

V Monte Carlo má Vatikán také postavenie, že svojimi jezuitami ovláda úplne všetky herne, kasína, zábavné podniky, banky, poisťovne a ďalšie ústavy. Vlastní aj najznámejšie Casino Monte Carlo. Spovedníkom monackého kráľa (nebohého) Rainera III. bol v 60.-tych rokoch americký jezuita Tucker, ktorý bol zároveň najväčším finančným manažérom Vatikánu. Herne už vtedy vynášali ročne 30 miliónov dolárov, kde plných 25% išlo bez daní priamo do Vatikánu. Dnes už to sú čísla oveľa vyššie. (viď Karl A. Molnau: Hriechy politického katolicizmu, pravá tvár cirkevnej hierarchie, str. 63-64).

Je na mieste tiež pripomenúť veľké vydavateľstvá novín a časopisov nielen v Taliansku (Osservatore Romano a časopis jezuitského rádu Civilta Cattolica), ale aj v Severnej Amerike, Kanade, Austrálii, Južnej Amerike a vo všetkých európskych katolíckych alebo v štátoch s prokatolíckym zameraním.

Ďalej plynuli peniaze do pápežského kráľovstva z cenných papierov, z burzy mnohých krajín, zo špekulatívnych burzových spoločností, Spoločností pre poistenie (poisťovacie spoločnosti) napr. proti ohňu, povodniam, zemetraseniam, úrazom, náhlej smrti, z predaja odpustkov, z pútí, darov (čo dar, to veľa desiatok miliónov dnešných dolárov), rôznych odkázaných dedičstiev atď.

Okrem toho sme nevymenovali špekulácie so stavebnými pozemkami, ďalej vlastníctvo továrni, plynárni, elektrárni a rôznych priemyslových kolosov v USA a v Európe, ďalej dopravné katolícke spoločnosti (Societa per le Tranvie e gli Omnibus), plynárenské spoločnosti, pekárenské spoločnosti (Societa Molini Pantanella, ktorá je dodnes vlastníctvom Pacelliho rodiny (pápeža Piusa XII.) a ktorá skúpila všetky mlyny a pekárne v Taliansku). "Akonáhle vyššie uvedení páni dosiahli monopol nad mlynmi, cena múky a chleba okamžite stúpla.” (Avanti, Roma, VIII., 1897, str. 26)

Akcionárom Standard Oil, General Electric, General motors a mnohých ďalších monopolných gigantov bol osobne aj jezuita Spellman a Tylor. „Všetky dôležité finančné manipulácie Vatikánu prebiehajú dnes medzi Bankou sv. Ducha a Morganovou bankou.” Do tejto banky tiež pápež ukryl vatikánsky poklad (nakradnutý z celej Európy od dôb inkvizície až po druhú svetovú vojnu) v podobe množstva ton zlatých prútov, v tom čase bol triezvy odhad - hodnota 50 miliónov dolárov. (viď Karl A. Molnau: Hriechy politického katolicizmu, pravá tvár cirkevnej hierarchie, str. 63). Dnes sa vie, že je to len torzo skutočného vatikánskeho pokladu. Cez Morganovu banku siahali siete Vatikánu do všetkých svetových bank nielen v USA, ale tiež v Európe. V dnešnej dobe však priamo tento európsky bankový svet už ovláda sám.

Navyše, jezuiti predávali, a robia to dodnes, licencie na zobrazovanie Panny Márie z Lurd. V 60-tych rokoch stála licencia viac ako milión lír. Zlatou baňou pre Vatikán je predávanie ostatkov - napríklad trieska z Kristovho kríža, Máriine topánky, Kristov kabát, rôzne plátna a podobne. Okrem toho vlastnil Vatikán v 60-tych rokoch tiež toľko pôdy po celom svete, že spolu to bolo viac, ako 15 miliárd hektárov podľa najmenšieho triezveho odhadu.

V roku 1967 ohodnotil vtedajší taliansky minister financií Preti talianske akcie, ktoré boli majetkom Vatikánu na 100 miliárd lír. Dividendy z týchto akcií robili ročne 4 miliardy lír. Podľa ocenenia anglického časopisu Economist predstavuje hodnota akcií a ostatného majetku Vatikánu najmenej 22 miliárd západonemeckých mariek (údaj je z roku 1970). Podľa údajov amerického časopisu Time je to však najmenej 60 miliárd západonemeckých mariek.

Akcie Vatikánu sú uložené asi do všetkých odvetví obchodu a priemyslu. Ekonomické štúdie uvádzajú výrobu plastických hmôt, ocele, cementu, počítačov, textilu, chemikálií, hnojív, výbušnín, toaletného papieru, automobilov, plynu, rafinérií ropy, pitnej vody, mlynov a potravín. V rokoch 1969 až 1970 investoval Vatikán podľa Lo Bella v USA a Kanade viac ako 2 miliardy oficiálnych dolárov. Väčšina vatikánskych transakcií prebieha prostredníctvom Chase Manhattan Bank, First National City Bank a Continental Illinois Bank. Ovšem veľa peňazí je uložených na kontách s fixnými menami a preto unikajú pozornosti. V roku 1972 prevádzal Vatikán transakcie v USA za pomoci Taliana M. Sindona, jedného z mocných bankárov New Yorku. Na pomoc jezuitovi Sindonovi stanovil Vatikán osemnásť člennú komisiu zloženú napríklad z: viceprezidenta Ford Motor Company, J. C. Bourghasa, vedúceho US National Industrial Conference Board, M. R. Gaynsborougha a vydavateľa Wall Street journal, V. C. Roystera. V októbri 1974 však vydala milánska prokuratúra zatykač na Sindona pre podvodné machinácie v milánskej banke Banca Unione, ktorú vlastnil a v ktorej mal Vatikán 10 percent akcií. Ak si zoberieme len „Svätopeterský halier, ten v roku 1866 zarobil 1,8 miliónov dolárov a v roku 1870 to už boli 4 milióny dolárov.” (Michel Williams: The Catholic Church in Action, New York, 1934)

Tento „Svätopeterský halier“ zarobí (predajom) len v deň svätého Petra a Pavla, 29. júna iba v USA, viac ako 6 miliónov dolárov. Na zbierkach v diecézach sa vyberie ďalších vyše 70 miliónov dolárov. Vatikánske známky vynesú ročne najmenej 3 milióny dolárov. Koľko dolárov dostane Vatikán v podobe darov, asi nikto presne vedieť nikdy nebude, ale triezve ekonomické rozbory a americká ekonomická literatúra uvádza, že ide najmenej o jeden a pol miliardy dolárov ročne. Podľa správy talianskeho časopisu Oggi a amerického časopisu Vision z roku 1952 bol valutový a zlatý fond Vatikánu na začiatku 20. storočia - 11 miliárd dolárov. V samotných USA bol tento fond 25 miliárd dolárov a zlatá zásoba Anglicka bola 5 miliárd dolárov. Na vypísanie všetkých miliardových a stámiliónových obchodov, kontraktov a podnikov Vatikánu v priebehu 19. a 20. storočia by nestačilo ani desať tristo stránkových kníh. (J. Lavreckij: Vatikán, ... str. 166-190; Vision, 7.VIII.1953).

K tomuto všetkému treba pripočítať vlastníctvo nespočetných bánk, napríklad: Banka Romana, Banka Generale di Roma, Credito mobiliare, Banka Artistico-Operaia, Banka di Roma, Societa Elletrica Anglo-Romana a mnohé, mnohé ďalšie. Toto všetko je len vrchol ľadovca. Ostáva nám len tušiť, čo sa nachádza pod hladinou, aké obrovské majetky pred nami ukrýva v biede žijúca svätá stolica. Takže, keď budete nabudúce v kostole, nezabudnite prihodiť niečo do zvončeka, nech majú kňazi čo jesť!