Podľa bahájskej viery obsahuje učenie každého náboženstva dve neoddeliteľné zložky. Jednou je duchovné učenie, ktoré je nemenné, a ktoré je vo svojej podstate spoločné pre všetky náboženstvá. Sem patrí učenie o jedinosti Boha, láske k Bohu, láske k blížnemu, dôležitosti modlitby, zbožnosti a rozvíjania duchovnosti, morálnom zmysle pozemského života atď.

Druhú zložku predstavuje učenie spoločenské. To sa zaoberá vzťahom jednotlivca a spoločnosti a vzťahmi medzi jednotlivcami. Pretože zakladatelia náboženstiev toto učenie vždy prispôsobovali potrebám doby, v ktorej žili, jednotlivé náboženstvá sa od seba líšia práve spoločenským učením.

Dôležitou súčasťou bahájskej viery je teda okrem duchovného učenia i spoločenské učenie. Duchovné učenie bahájskej viery kladie dôraz na rozvoj duchovných vlastností jednotlivca (napríklad: pravdovravnosti, čestnosti, spravodlivosti, trpezlivosti a podobne) a okrem už spomínaných zásad obsahuje i príkaz priateliť sa s nasledovníkmi všetkých náboženstiev, ctiť si rodičov, neželať iným to, čo neželáme sebe, modliť sa a meditovať, študovať umenia a vedy, ktoré sú pre ľudstvo užitočné, odlíšiť sa od ostatných prostredníctvom dobrých skutkov. Súčasť duchovného učenia tvoria tiež rozličné zákazy - od zákazu vraždy, krádeže, polygamie, omamných látok, krutosti voči zvieratám, ohovárania a konfliktov až po zákaz fanatizmu a pýchy. Baháji majú vlastný kalendár a letopočet, vlastné zákony, ktoré sa týkajú modlitby, pôstu, manželstva, pohrebu a podobne. Okrem toho veria v nesmrteľnosť duše a v to, že duša človeka sa po smrti ďalej rozvíja a približuje k Bohu. Bahájska viera ďalej vraví, že všetci ľudia boli stvorení ako vznešené duchovné bytosti a že v živote majú dve hlavné úlohy: po prvé majú rozvíjať svoje duchovné schopnosti a poznávať Boha, po druhé majú napomáhať rozvoju neustále sa rozvíjajúcej civilizácie.

Čo sa týka spoločenského učenia, ide o zásady a princípy, ktoré majú za úlohu napomôcť rozvoju spoločnosti a zlepšiť tak život každého jednotlivca. Bahá’u’lláhove „spoločenské zákony sú pozmenené tak, aby vyhovovali nadchádzajúcej dobe, a sú určené na to, aby ľudstvo priviedli k svetovej civilizácii, ktorej nádheru si teraz sotva dokážeme predstaviť“. Od doby, keď Bahá’u’lláh ako prvý tieto zásady vyslovil, uplynulo viac než sto rokov, počas ktorých sa mnohé z nich stali samozrejmou súčasťou zásad mnohých inštitúcií (ako napríklad OSN) i väčšiny demokratických štátov.