vetva kresťanstva; západné kresťanstvo od 4. stor., samostatný smer od 1054, v 16. stor. sa oddelil protestantizmus. Vyznačuje sa medzinárodnou hierarchickou cirkevnou organizáciou s pápežom ako hlavou r. k. cirkvi, vieroučnými a liturgickými osobitosťami, dôrazom na tradíciu (učenie apoštolov, cirkevných otcov, pápežov), predstavou výlučnej pravosti a samospasiteľnosti, mariánskym kultom ( Mária), celibátom kléru, sociálno-politickým pôsobením (masové organizácie, charita, misionári). Od 60. rokov 20. stor. tendencie k obnove ( L715;332).

Zvláštny charakter východnej a západnej kresťanskej cirkvi, ktorý sa manifestuje vo vedomí verejnosti počnúc vznikom protestantizmu, a síce v podobe, v akej sa vyvinul v prvých storočiach po narodení Krista a zachoval dodnes. Na Západe dali tomuto charakteru ostrejší výraz pápeži a tridentský koncil (1545-1563). Označenie "katolícky" vystupuje už okolo 150 n. l. a znamená, že tradícia vychádzajúca z apoštolov je rozšírená "všade" (KATOLU) a všade musí byť aj uznaná. Klasická formulácia tohto stanoviska označuje ako "katolícke" to, "quod ubique, quod semper, quod ab omnibus creditum est" (čo všade, vždy a všetci veria). Katolicizmus sa týmto približuje k prirodzenému náboženstvu ( consensus omnium).

Filozofiu katolicizmu (philosophia perennis) zastáva v súčasnosti neoscholastika a neotomizmus. Nároky katolicizmu na prioritu pretrvávajú aj v modernej dobe, čo robí nedôveryhodným pripájanie sa katolíckej cirkvi k ekumenickým snahám ( L154; 375).