Akoby sme zašliapali kvetinku! Tento život bol zničený rozhodnutím ženy, ktorá by sa ináč bola nazývala "Matkou". . . Uvedomme si, že keby sa v skutočnosti zabilo v maternici každé nechcené dieťa, väčšina z nás by tu nebola. Existuje taký človek, ktorého by nezamrazila myšlienka, že tiež mohol byť vyškriabaný z maternice a spláchnutý do kanála? Ale nám bolo dovolené narodiť sa. A po nás hoc aj potopa?!

Žena, ktorá sa rozhodla pre potrat, je schopná riskovať vlastné zdravie, ba aj život. Ťažko s ňou viesť akýkoľvek dialóg.
Nielen plod ale aj žena je teda obeť, ktorej nikto nemôže zaručiť, že potrat prežije, alebo že ju nezmrzačí na celý život. Akoby nás nepočuli a nevideli. Je to veľká škoda. Veď potrat je ťažký atentát na nervový systém ženy. Totiž v období tehotenstva je celá aktivita nervového systému intenzívne koncentrované na vydržiavanie a budovanie tela dieťatka. Prevratné zmeny, ktoré nastávajú v tele ženy po oplodnení, možno prirovnať k výbuchu životných síl v prebudenej jarnej prírode. Potrat je veľmi hrubý zásah do citového života ženy. A je to aj násilné prerušenie jemného pradiva nervových a hormonálnych dejov, ktoré sa odohrávajú v organizme s počiatkom nového života.

Násilným odstránením plodu sa stáva táto aktivita nervového (aj endokrinného ) systému bezpredmetnou, a preto sa nutne vybíja v rôznych psychopatologických komplikáciách. Ranené srdce prestáva bolieť iba vtedy, ak skamenie. Takéto necíti bolesť, ale ani radosť. Nie je už schopné veľkého zážitku. Musí sa uspokojiť nanajvýš s tým, čo je prakticky dobré. Moderný človek si zosobňuje právo rozhodovať o tom, či sa ukončí tehotenstvo násilným spôsobom, alebo sa plod nechá nažive. Cíti sa zvrchovaným pánom života a smrti nenarodených. Ale veď život a smrť človeka sú v rukách Boha, v jeho moci: "V jeho ruke je duša všetkých bytostí, aj duch každého ľudského tela" (Ján Pavol II. - Encyklika EVANGELIUM VITAE). Každým rokom je to horšie aj u nás. Počaté deti v obrovskom percente teda nemajú šancu na život. Narušil sa vzťah muža a ženy, vzťah k sexualite, sexuálne sa žije bez lásky, bez citu, narušila sa hierarchia hodnôt. Narušení sú ľudia vo svojej podstate.

Duchovná ekológia ľudstva je hrozivá. Asi sme v takom štádiu ako tie staré civilizácie - babylonská, egyptská, grécka, rímska - pyšné panstvá, v ktorých mravnosť, manželstvo a rodina prišli do krízy. Ich koniec bol strašný. Aký je z toho únik, je vôbec nejaký únik? Je možné v blízkej (i ďalekej) budúcnosti niečo pozitívne očakávať? Áno, ak sa zmenia samotní ľudia, ak zákony egoizmu, životnej nedisciplíny, ktoré určujú vzťah k nenarodenému dieťaťu, nenarodenému životu ustúpia zákonom lásky a úcty k životu tak, ako to hlásala sestra milosrdnej lásky Matka Tereza. Preto úsilie nenarodených musí byť spojené s úsilím o celkovú obnovu ľudskej spoločnosti.