Aby sme sa vyhli takému strašnému slovu akým je "potrat", klameme po latinsky slovom interrupcia, miniinterrupcia, UPT, abort a podobne. Nič to bežnému človekovi nehovorí. Aspoň nič hrozného. Život nenarodeného dieťaťa ukončujeme ostrým nástrojom, ktorý nazývame kyretou, alebo vysávačom pri tzv. miniinterrupcii. Robíme to v maternici naslepo a treba mať poriadny cit, aby sa neprerazila silne krvou a žliazkami presiaknutá - až špongiózna stena maternice, ktorá má normálne veľmi nežné poslanie: prijať oplodnené vajíčko - zázrak vesmíru - a stať sa na deväť mesiacov kolískou, postieľkou a živiteľkou nového ľudského jedinca. Pri interrupcii sa maternica stáva hrobom pre vlastné dieťa.
Jeden americký film "Nemý výkrik" nám prináša videozáznam priebehu potratu. Začiatok filmu človeka fascinuje. Malé dieťatko voľne pláva v plodovej vode, rozhadzuje rúčkami, chytá sa steny maternice, otvára a zatvára ústočká, vidieť tlkot srdiečka asi 140/min. Je to čosi úžasné! Priam fantastické! Veď už pred päťtisíc rokmi Semiti - aj bez videa - pokladali vznik a vývoj ľudského plodu v materskom lone za najväčší div a tajomstvo vesmíru. Ďalšie minúty musia človeka zdrviť. Dieťa objavuje v maternici agresora v podobe smrtiaceho nástroja - vysávača, ktorý ho o malú chvíľku roztrhá na franforce. Dieťa sa snaží unikať raz na jednu, raz na druhú stranu maternice, chytá sa steny maternice a hľadá záchranu. Srdiečko sa od strachu rozbehlo na 200 úderov za minútu. Na ústočkách vidno hroznú grimasu s akýmsi nemým výkrikom, ktorý však nepočuje ani žena, ani lekár uskutočňujúci potrat. "Mašina" je príliš hlučná - hlučnejšia ako krik dieťaťa aj ako krik svedomia! Za chvíľočku trubička vysávača preráža plodovú blanu, vyteká plodová voda a začína potlakom trhanie končatín, trupu .. Potom sa špeciálnymi kliešťami rozdrví hlavička, ktorá by neprešla úzkymi, aj keď násilne rozšírenými pôrodnými cestami. Lebečné kostičky sa odsajú a "práca" je hotová.
Takýmto vykreslením potratu, ktorý je žiaľ skutočnosťou, nechcem nikomu zraniť srdce, alebo v ňom usmrtiť nádej, ani spovedať svedomie. Mali by sme sa všetci spoločne zamyslieť nad tým, čo sa to robí so svedomím ľudstva. Či je už v takej agónii, že ani nevníma, že je v ťažkom nebezpečenstve genofond ľudstva?
V roku 1989 bolo na celom svete zabitých v materskom lone 85 miliónov nenarodených detí. Do neba volajúce číslo! A svedčí o strašnej mravnej biede tejto doby. Musíme klopať na dvere ľudského svedomia a robiť všetko, čo od nás závisí, aby sme nedopustili poškodenie alebo zničenie národného zdravia. Podľa štatistík každé štvrté dieťa narodené z vyškriabanej maternice je nejako chybné, poškodené. To je predsa 25 percent! Nemôžeme mlčať. Našou povinnosťou je hovoriť, ba kričať! Tak nám to káže morálny zákon v našom vnútri. V tejto problematike musíme byť závislí iba od svedomia a vedeckej pravdy. Niet inej cesty. Musíme sa poľudštiť a správať sa morálne. Inak sa nedá. Inšie znamená zánik.
Tragédia pri potrate postihuje najmenej štyri osoby: je to predovšetkým zničený ľudský život vo vývoji, úplne bezbranné, bezmocné, nevinné dieťa. Ďalej žena, ktorá sa podrobila zákroku, lekár, ktorý musí potrat urobiť a sestra, ktorá pri potrate asistuje. Podľa modernej molekulárnej biológie je celý človek zakódovaný úž v oplodnenom vajíčku.
Plod má vlastnú krvnú skupinu, ktorá môže byť odlišná od krvnej skupiny matky, hoci je vyživovaný materským organizmom. Nová ľudská bytosť putuje po oplodnení šesť dní vajíčkovodom do maternice a za ten čas vysiela do svojej kolísky špeciálne hormonálne látky, aby sa maternica pripravila na jeho prijatie. Druhý týždeň sa oplodnené vajíčko ponára do sliznice maternice - až sa celkom uhniezdi v stene maternice a v treťom týždni sa vytvárajú orgány, predovšetkým srdce a nervový systém. Na 21. deň už bije primitívne srdiečko, začína fungovať srdcovo-cievny aparát, aby sa mohla naplno začať látková výmena. V roku 1974 - teda rok po uzákonení potratov v USA - profesor M. Toolay zo Stanfordskej univerzity tvrdil, že existuje morálne závažný biologický rozdiel medzi ľudským plodom a novorodencom, a teda akákoľvek racionálna a s tým zhodná obrana potratu zahrňuje tiež súhlas so zabíjaním novorodencov. Interrupciou sme teda zabili nádej na život.
Akoby sme zašliapali kvetinku! Tento život bol zničený rozhodnutím ženy, ktorá by sa ináč bola nazývala "Matkou". . . Uvedomme si, že keby sa v skutočnosti zabilo v maternici každé nechcené dieťa, väčšina z nás by tu nebola. Existuje taký človek, ktorého by nezamrazila myšlienka, že tiež mohol byť vyškriabaný z maternice a spláchnutý do kanála? Ale nám bolo dovolené narodiť sa. A po nás hoc aj potopa?!
Žena, ktorá sa rozhodla pre potrat, je schopná riskovať vlastné zdravie, ba aj život. Ťažko s ňou viesť akýkoľvek dialóg.
Nielen plod ale aj žena je teda obeť, ktorej nikto nemôže zaručiť, že potrat prežije, alebo že ju nezmrzačí na celý život. Akoby nás nepočuli a nevideli. Je to veľká škoda. Veď potrat je ťažký atentát na nervový systém ženy. Totiž v období tehotenstva je celá aktivita nervového systému intenzívne koncentrované na vydržiavanie a budovanie tela dieťatka. Prevratné zmeny, ktoré nastávajú v tele ženy po oplodnení, možno prirovnať k výbuchu životných síl v prebudenej jarnej prírode. Potrat je veľmi hrubý zásah do citového života ženy. A je to aj násilné prerušenie jemného pradiva nervových a hormonálnych dejov, ktoré sa odohrávajú v organizme s počiatkom nového života.
Násilným odstránením plodu sa stáva táto aktivita nervového (aj endokrinného ) systému bezpredmetnou, a preto sa nutne vybíja v rôznych psychopatologických komplikáciách. Ranené srdce prestáva bolieť iba vtedy, ak skamenie. Takéto necíti bolesť, ale ani radosť. Nie je už schopné veľkého zážitku. Musí sa uspokojiť nanajvýš s tým, čo je prakticky dobré. Moderný človek si zosobňuje právo rozhodovať o tom, či sa ukončí tehotenstvo násilným spôsobom, alebo sa plod nechá nažive. Cíti sa zvrchovaným pánom života a smrti nenarodených. Ale veď život a smrť človeka sú v rukách Boha, v jeho moci: "V jeho ruke je duša všetkých bytostí, aj duch každého ľudského tela" (Ján Pavol II. - Encyklika EVANGELIUM VITAE). Každým rokom je to horšie aj u nás. Počaté deti v obrovskom percente teda nemajú šancu na život. Narušil sa vzťah muža a ženy, vzťah k sexualite, sexuálne sa žije bez lásky, bez citu, narušila sa hierarchia hodnôt. Narušení sú ľudia vo svojej podstate.
Duchovná ekológia ľudstva je hrozivá. Asi sme v takom štádiu ako tie staré civilizácie - babylonská, egyptská, grécka, rímska - pyšné panstvá, v ktorých mravnosť, manželstvo a rodina prišli do krízy. Ich koniec bol strašný. Aký je z toho únik, je vôbec nejaký únik? Je možné v blízkej (i ďalekej) budúcnosti niečo pozitívne očakávať? Áno, ak sa zmenia samotní ľudia, ak zákony egoizmu, životnej nedisciplíny, ktoré určujú vzťah k nenarodenému dieťaťu, nenarodenému životu ustúpia zákonom lásky a úcty k životu tak, ako to hlásala sestra milosrdnej lásky Matka Tereza. Preto úsilie nenarodených musí byť spojené s úsilím o celkovú obnovu ľudskej spoločnosti.
