Ako pokušenie Ježiša diablom, tak ani toto pokušenie nemá úspech.

Päť iných askétov sa pridružilo k Budhovi, keď videli jeho askétu, lebo dúfali že bude osvietený a že sa stanú jeho žiakmi. Kým Budha pozoroval, že askétou osvietenie nedosiahne, zvolil si cestu extáze a opäť prijímal veľa potravy. Tých päť askétov ho
opustilo. Nie je pochýb, že tuhá askéta porušila Budhov nervový systém a bolo by zaujímavé z psychologického stanoviska zrovnať jeho pochod duševný s podobnými zjavmi extáze západnej. A Budha prijímal opäť veľa potravy, nadobudol silu a jednej noci, keď sedel pod stromom, ktorému budhisti dali meno „Strom osvietenia“, prešiel jeho duch stále sa stupňujúcimi
stavmi očistenia od sveta. Staré i novšie texty rozprávajú celkom súhlasne o poslednom období Budhovho duševného boja a jeho osvietenia. Budha sa oslobodil od všetkej túžby. Dostavila sa duševná prevaha a nadvláda nad telom. Uzavrel sa pred svetom, duch jeho nadobudol voľnosti. Budha došiel vnútorného ukľudnenia. Ustal i pocit radosti. Dostavila sa podivuhodná duševná rovnováha, keď nemal ani pocit blaha, ani pocit bolesti, bol to dokonalý stav ľahostajnoti. V tomto stavu očistenia od všetkého pozemského sa rozpamätával na svoje skoršie životy, za akých okolností sa narodil, uvedomoval si vznik a zánik svoj i zánik celého tvorstva. Svojím osvieteným okom videl, že skutky riadia život človeka. Poznal, že osud toho, kto dobre užíval svoje, slovo i myšlienky, je po smrti dobrý a že zlého osudu sa dostane tomu, kto zle užíva svoje telo, slová i myšlienky. Videl, že jeho slepota je prekonaná a že nadobudol pravého vedenia. Poznával jasne, čo je utrpenie a v čom tkvie jeho pôvod. Poznal tiež,
v čom náleží odstránenie utrpenia a videl zreteľne cestu k odstráneniu utrpenia. Keď nadobudol toto poznanie, pozoroval, že došiel k cieľu, ku ktorému tak dlho namáhavo kráčal. Cítil, že vykonal, čo mal vykonať a že sa oslobodil , lebo videl a poznal to, čo vedie k oslobodeniu. Poznal, že toto je jeho posledné bytie a že sa už viac nenarodí. Doteraz bol len bóddhisattó, t.j. po osvietení túžiaci, teraz sa stal naozaj Budhov, t.j. Osvieteným. Podľa Udána 2.1 Budha bezprostredne na to predniesol tieto slová: „Požehnaná je odlúčenosť  pokojného, ktorý pozná zákon a je vidiaci. Požehnané je vyslobodenie zo zlovoľností na svete. Požehnaný je stav bez vášne na tomto svete a premoženie zmyselnosti. Víťazstvo nad predstavou „som“ je naozaj najvyššia blaženosť.“

A to je práve pre posúdenie budhizmu dôležité, že sa Budhovi dostáva osvietenie a nie zjavenie.

1.2 Budhova učiteľská činnosť

Sedem dní sedel Vznešený na skrížených nohách a užíval si blaha vyslobodenia z kolobehu života. Duchovný vývoj bol ukončený. Budha vedel, že ľudia lpia na svete, že ich bude ťažko presviedčať o správnosti jeho učenia a že všetci nepochopia jeho náuku o vzájomnom pomere príčiny a následku. Jeho osvietené oko videlo na svete ľudí chápajúcich, nechápajúcich i ťažko chápajúcich, ako kvety lotosové, modré, červené a biele, z ktorých jedny zostávajú pod hladinou, iné prenikajú k hladine, ale iné vyrastajú až nad hladinou. Aj keď teda pochyboval, že veľa ľudí pôjde za ním, predsa sa rozhodol zvestovať svetu svoje učenie. Neďaleko pri Benáresu čakalo päť mníchov, ktorí Budhu opustili, keď sa vzdal tvrdej askéty. Už z diaľky ho videli. Kúzlo Osvieteného pôsobilo na ne tak mocne, že mu išli naproti, odobrali mu nádobu na almužnu a vrchný odev, pripravili mu sedadlo i vodu na umytie nôh. Budha si umyl nohy a vykladá, že nadobudol osvietenia, že našiel vyslobodenie od smrti a že mu učí, a ak budú jednať podľa jeho návodu, že v krátkej dobe, ešte v tomto živote, poznajú a uskutočnia najvyššej dokonalosti svätého snaženia, kvôli ktorému iní muži odchádzajú z domova do bezdomovia. Hovorí im, že dvoma krajnými cestami nemá kráčať ten, ktorý odišiel z domova. Je to cesta vedúca rozkošou, oddaná jedine zmyselnej rozkoši, a je to cesta vedúca sebatrýznením,
cesta plná utrpenia. Týmto dvom krajným cestám sa Osvietený vyhnul, úplne pochopil strednú cestu otvárajúcu oči, vedúcu k pokoju, k poznaniu, k osvieteniu, k nirváne. Tá stredná cesta je táto vznešená, osmidielna cesta: pravý názor, pravé rozhodnutie, pravá reč, pravé jednanie, pravé žitie, pravá snaha, pravé uvažovanie, pravé sústredenie ducha.

Toto potom je vznešená pravda o utrpení: narodenie je utrpenie, staroba je utrpenie, choroba je utrpenie, smrť je utrpenie, spojenie s tým, čo nie je milé je utrpenie, odlúčenie od toho, čo je milé je utrpenie, ak nedosiahne človek to, čo si praje, i to je utrpenie, skrátka päť skupín, ktorými prenikáme k svetu javov, je utrpenie.

Toto potom je vznešená pravda o vzniku utrpenia: je to smäd spôsobujúci nové narodenie, sprevádzané radosťou a rozkošou, tu a tam nachádzajúci potešenie, je to smäd rozkoše, smäd narodenia, smäd rozvoja.

Toto potom je vznešená pravda o odstráneniu utrpenia: je to odstránenie toho smädu, ak ho človek úplne a bez stopy odstráni, opustí, zbaví sa ho, oslobodí sa od neho.

Toto potom je vznešená pravda o ceste vedúcej k odstráneniu utrpenia: je to táto vznešená osmidielna cesta: pravý názor, pravé rozhodnutie, pravá  reč, pravé jednanie, pravé žitie, pravá snaha, pravé uvažovanie, pravé sústredenie ducha.

Tak kázal Budha a päť mníchov, ako starý text vykladá, pozorne počúvalo. To boli prvý členovia budhistickej obce.

Budhova učiteľská činnosť bola neobyčajne dlhá. Hovorí sa, že Budha odišiel z domu keď mu bolo 29 rokov, a že od tej doby uplynulo už viac ako 50 rokov. Pretože doba jeho hľadania trvala 7 rokov, putoval Budha Magadhskem a priľahlými krajmi skoro pol storočia. Máloktorému prorokovi bolo dovolené tak dlho hlásať nové učenie. Budha lásku rozsieval i zberal. Svojim stúpencom bol Budha priateľom i druhom.

1.3 Budhova smrť

O posledných dňoch Budhovho života jedná súvislo Maháparinibbánasuttam v šiestich kapitolách. Je to jeden z najkrajších budhistických textov.

Jedného dňa na prechádzke, doprevádzaný len Ánandom, díval sa s láskou na Vésálí a cítil, že sa blíži koniec jeho života. Na brehu rieky Hiraňavatí prišli k sálovému háju a Budha prosil Ánandu, aby mu pripravil posteľ medzi dvoma sálovými stromami, že je vraj unavený a chce si ľahnúť. Text hovorí, že sa stromy obalili kvetmi a začali ich sypať na telo Budhu. Keď k nemu prišli mnísi, povedal im: „Nuž mnísi, vravím vám: pominuteľné sú zložky, horlivo sa usilujte!“ A to boli posledné Budhove slová.

Keď Budha zomrel, niektorí mnísi prepukli v plač, nariekajúc, že príliš skoro zašlo svetlo sveta – to boli tí, ktorí ešte neboli zbavení vášne. Iní zostali pevní, pamätajúc na slova učiteľa, že všetko na svete je pominuteľné, a že sa ani inak stáť nemohlo.

Telo Budhovo bolo spálené. Kosti boli rozdelené na osem dielov, a každý z tých, ktorý dostal jeden diel, dal vystavať nad ostatkami kopulovitou mohylu, ktorá sa nazýva thúpom.

2. UČENIE PÁLIJSKÉHO KANÓNU

Snaženie Budhovo, ako nám ho líči pálijské pramene, malo stále jeden cieľ: zmenu nazerania na podstatu ľudského života.
„Ako sa dá smiať, ako sa dá radovať, keď všetko je stále v plameni? Nebudete hľadať svetlo, keď ste zahalení temnotou?“ A Budha neúnavne ukazoval cestu, ktorá vedie k svetlu. Prejsť však touto cestou, namáhať sa musí každý sám. Budha neučil viere, ale usilovnej práci. Každý si má hľadieť svojich skutkov: „Nie na chyby iných, nie na to, čo iní vykonali alebo čo
nevykonali, ale na to nech sa každý pozerá, čo sám vykonal a čo sám nevykonal.“

K mnohým útočištiam sa utiekajú ľudia, ktorí sú trýznení úzkosťou: do hôr, do lesov, do hájov a k posvätným stromom. Ak dosiahne človek toho útočišťa, nie je zbavený všetkého utrpenia. Ale kto sa uchýli k Budhovi, k jeho učeniu, pochopí určite štyri vznešené pravdy a vidí utrpenie, vznik utrpenia, odstránenie utrpenia a osmidielnu cestu vedúcu k utíšeniu utrpenia. Toto je bezpečné útočište, toto je najvyššie útočište; a ak človek tohto útočišťa dosiahne, je zbavený všetkého utrpenia. To je tiež jadro
Budhovho učenia. Budha nebol spasiteľom, skôr len učiteľom. Budha však nebol ani reformátorom v pravom slova zmysle; sám vyznáva, že ide len cestou vyšlapanou učiteľmi vekov minulých a že sa jeho učenie nazývané dharma, t.j. zákon, podobá znova vybudovanému mestu, ktoré bolo v zrúcaninách. Od mysliteľov starých upanišád sa líši tým, že títo mudrcovia premýšlali hlavne
o totožnosti duše jednotlivca s dušou Boha, o záhadách života a smrti, o tom, čo je svet a koho mocou vznikol, ale Budha sa
zaoberá len človekom, jeho pozemským životom a jeho vyslobodením s tohto sveta.