4. Novobudhizmus

Politické úspechy Japonska, štátu do značnej miery budhistického, posilnili značne budhistické vedomie. Roku 1891
bola na Cejlone založená „The Matabodhi Society“, ktorej hlavným cieľom bolo zaviesť budnizmus opäť do Indie a vrátiť budhistom chrám vystavaný na mieste, kde podľa tradície Budha nadobúdol osvietenie. Chrám dal r. 1874 barmský kráľ
opraviť, ale zomrel pred dokončením svojho diela. Anglická vláda venovala síce značný obnos na dokončenie práce, ale vrátiť chrám budhistom nesmela a dodnes im neprináleží.

Na západe pripravovala pôdu pre novobudhizmus jednak „ Teozofická spoločnosť“ a jednak niektorí myslitelia a
spisovatelia, ktorí buď priamo upozorňovali na hĺbku niektorých myšlienok v budhizme, alebo dávajú budmizmus na seba pôsobiť, prijímajú vo svojej literatúre niektoré budhistické zásady.

Teozofická spoločnosť bola založená v New Yorku r. 1875, odkiaľ bolo neskôr jej sídlo prenesené do Indie. Prvým predsedom bol americký plukovník H.S.Olcott, ale dušou hnutia bola pani H.P.Blavacká, rodom Ruska.

Z mysliteľov podľahol značne budhistickému vplyvu filozof A. Schopenhauer, ktorý dokonca hovorí: „Budha, Eckhart a já učíme v podstate to isté.“ Menej podľahol vplyvu budhizmu Eduard v. Hartmann, ktorý, hoci neverí v absolútno hodnotu budhizmu,
predsa sa domnieva, ako napr. i skladateľ R. Wagner, že syntéza budhizmu a kresťanstva môže byť náboženstvom budúcnosti.

Tiež Richard Wagner bol jednu dobu horlivým stúpencom budhizmu, o ktorom r. 1859 píše, že je to taký svetový názor, že proti nemu každé dogma musí sa javiť malicherným a tupým, avšak sťažuje si, že sa budhizmus k nepoznaniu pokazil, hoci jeho jadro je vznešené a čisté. Chcel napísať drámu „Víťazovia“, ktorá sa mala končiť oslavou Budhovho učenia.

Je známe, že Orientom bol vábený aj L.N.Tolstoj. K Indii bol privedený Schopenhauerom, o ktorom Tolstoj hovorí, že je najgeniálnejší zo všetkých ľudí. Tolstoj čítal hocijaké dielo o budhizme a chcel napísať tiež Budhov životopis. Ale pre jeho naliehavejšie práce neostalo mu na to času a uspokojil sa s tým, že v „Ceste životom“ zostavil niektoré budhistické myšlienky.

Keď teda koncom 19. Storočia tiahla svetom vlna novobudhizmu, načla skoro všade pôdu skyprenú a mohla len zasievať. Boli
zakladané odbočky zmienenej Máhabódhi Society a zriaďované budhistické spoločnosti. V niektorých miestach boli konané aj budhistické bohoslužby. V Paríži sa ich zúčastnil aj štátnik Clémenceau. A v Amerike sa z myšlienky novobudhizmu zrodila snaha zjednať jednotu medzi všetkými budhistami.

Žiadnemu náboženstvu a žiednej filozofii sa vraj doteraz nepodarilo vybudovať pevný svetový názor a pravú kultúru.
Z tohto poznania vraj vzniká mocná túžba po naozajstnom náboženstve. Ak to všetko uváži, potom vraj môžu budhisti ukázať s hrdosťou na to, že ani v mene Budhovom, ani v mene žiedneho iného učeníka nebola preliata ani kvapka krvi, a že tu Budhovo učenie dobylo veľkú časť sveta práve mierou a hĺbkou mravnej podstaty, a že vždy prinášalo tam, kde sa v živote zakotvilo, pravdu a skutočnú spokojnosť.

ZÁVER

Budhizmus žiada od svojho vyznávača od počiatku až do konca riadny život, nabáda ho k zdržanlivosti, sebakázaniu a k poznávaniu seba, k štedrosti a k súcitu so všetkým tvorstvom. Stále nedocenenou zložku jednej jeho školy je, že nezvaľuje mravnú odpovednosť z človeka na boha a trebaže učenie pálijského kanónu nakazuje mníchom popieranie sveta, svetských stúpencov vedie i tento smer a ešte viacej smer mahájánový, k plnej účasti na životnom diele a dáva im veľkú záruku mravnej viery, že si riadnym životom budujú podmienky pre lepší život v dlhej rade životov ďalších. Iný jedo rys je, že učí mať ohľad na presvedčenie druhého a tak tlmí každú neznášanlivosť. Nabáda vidieť chybu len tam, kde by človek neznášanlivý videl zlú vôľu a urážku. Smer druhý si však vytvoril boha, veľkého Zľutovníka, plného súcitu i porozumenia pre slabé ľudské síly. Tento boh však
vzhliada s láskou, praje človeku radosť zo života, nevštepuje strach zo smrti, ale učí dôvere v seba i v človeka a hlavne zdôrazňuje vzájomnú lásku a sebaobetovanie. Pre súžitie náboženským obcí sú to hodnoty neobyčajného kladu. Vytvorili ich veľkí ázijskí myslitelia. Prečo by podľa nich nemohla žiť tiež osvietená Európa, odkojená kresťanstvom a živená myšlienkami toľkých mysliteľov? V nich by mohla nájť oporu ako prejsť tie nebezpečné križovatky pochýb, ktorým prepadla, ako vyviaznuť z tiesnivého labyrintu nedôvery, v ktorom sa ocitla a ako prehĺbiť krásu duchovného života, ktorý je strážnym anjelom a spásonostnou hviezdou ľudskej cesty životom.