ÚVOD
Zakladateľ budhizmu, tento „veľký lekár ľudstva“ nečakal, že ľudstvo bude mať tak dlho a tak úprimne záujem o učenie, ktorému dal meno. Budhizmus učí spaseniu, ku ktorému vedie cesta cez tento život. Je to cesta ústretovosti, cesta dobroty, milosrdenstva,
sebazapierania a odpúšťania. Nabáda vidieť len chybu tam, kde by iní videli zlú vôľu. Súcit so všetkým tvorstvom vylučuje náboženskú neznášanlivosť.
Budhizmus nebol v Indii úplne novým náboženským útvarom. Väčšinu jeho hodnôt mu dala do vienka už stará doba, pretože budhizmus je pokračovaním onoho starého učenia o nesmrteľnosti ľudskej podstaty, s ktorým sa stretávame v upanišádach. Pre náboženského historika je veľmi zaujímavé sledovať vývoj, ktorým sa budhizmus uberal. Budhizmus nie je totiž dôsledne prepracovaným systémom, a ani v starých textoch združených v pálijský kanón nie je jednotným celkom. K pôvodnej
starej budove, ktorá už sama o sebe bola kompromisom, boli pristavované nové časti, iné časti boli menené a tak niektoré trhliny sú celkom zreteľné.
A predsa, ako je vidieť zo stále živého záujmu o budhizmus i v našej dobe, má toto učenie ešte i dnes ľudstvu čo povedať.
1. OSOBA BUDHU
1.1 Budhov život pred osvietením
Súvislý Budhov životopis zo starej doby nemáme. Na rozličných miestach pálijského kanónu čítame však úryvky z Budhovho života. Často sú to tie scény, ktoré texty s obľubou opakujú: hovoria o tom, ako Budha zápasil sám so sebou, kým došiel
osvietenia. Pálijský kanón rozpráva obšírnejšie len o dvoch obdobiach Budhovho života: o začiatkoch jeho učiteľskej činnosti a o jeho posledných dňoch. A je zaujímavé, že tieto dve obdobia Budhovho života sú vyrozprávané vo všetkých budhistických správach úplne rovnako.
O Budhovej mladosti a o jeho živote, kým odišiel z domu do bezdomovia sa pálijský kanón takmer nezmieňuje. Z literatúry nepálijské je Budhovej mladosti a jeho osvieteniu venovaný celý Lalitavistarah. Toto dielo je plné zázračných príbehov a vie veľa podrobností; postava Budhu je v ňom ožiarená celkovým nadprirodzeným leskom božských bytostí. Lalitavistarah bol jedným z prvých budhistických textov, ktoré sa dostali do rúk európskych učencov. No tiež v pálijskom kanóne čítame o zázračných udalostiach v živote Budhu. Je zrejmé, že správy pálijského kanónu nie sú z jednej doby, že i v onom prostredí, v ktorom pálijský kanón vznikal, bol Budhov životopis doplňovaný a pôvodný jeho obraz skreslovaný.
Budha sa narodil v dedine Lumbiní na svahu Himaláji na hranici dnešného Nepálu z rodu Šakjú, ktorých hlavným mestom bolo Kapilavastu. Jeho otec bol Suddhódanah a matka sa volala Mája. Otec Budhov zaujímal zreteľne vynikajúce miesto v obci; rôzny muži sa ho pýtali vo všetkých dôležitých veciach na radu a preto ho texty nazývajú kráľom.
Rodné meno Budhovo bolo podľa pálijského kanónu Guatamah, niektoré pramene mu dávajú meno Siddhártha, t.j. ten, ktorý
dosiahol svoj cieľ.
Už naše najstaršie texty uvádzajú rozprávanie, ktoré pripomína to, čo sa v evanjeliu Lukáša 2 rozpráva o starci Simeonovi: K bránam paláca Suddhódanova prišiel veštec Asitó prial si vidieť novorodenca. Uvidel ho a zaradoval sa, ale potom zasa zaplakal. Suddhódanó sa opýtal starca prečo plače, či snáď jeho synovi hrozí nejaké nebezpečenstvo v jeho živote. Asitó odpovedal, že neplače nad jeho synom, ale nad sebou, lebo dieťa vraj dosiahne najvyššieho osvietenia, ale on sa už tej doby nedožije, lebo je starý a slabý. Matka jeho skoro zomrela a bol zverený jej sestre. Bol vychovávaný v prepychu a trávil dni svojej mladosti bezstarostne obklopený veselou družinou. Bol ženatý a mal syna Ráhula. Uprostred kráľovskej nádhery a uprostred radostí napadali ho myšlienky o pominuteľnosti tohto sveta. Videl starobu, chorobu a smrť a otázky, či je správne utekať za rozkošami tohto sveta, ktoré aj tak plnili vtedajšie myšlienkové ovzdušie vôbec, drali sa mu do mysli a pripravovali v ňom rozhodnutie, že odíde z domova. Nie je ale vylúčené, že to bola túžba po vedomostiach, ktorá ho nútila opustiť domov.
Vtedy totiž opúšťalo dosť mužov svoj domov a odchádzali do samoty, aby premýšľali o podstate sveta , o zmysle ľudského života
a o tom, ako by bolo možné uniknúť z kolobehu života. Neskoršia legenda rozpráva o štyroch Budhových prechádzkach, pri ktorých vraj stretol slabého starca zmoreného starobou a s palicou v ruke, potom človeka chorého, sediaceho v nečistote, človeka mŕtveho uprostred plačúcich príbuzných a konečne mnícha s jasným pohľadom.
Nepoznáme všetky psychologické predpoklady, ktoré viedli k zlomu v Budhovom živote a k jeho rozhodnutiu, ale isté je že Budha nadobudol presvedčenie, že len mníšsky život vedie k dokonalej čistote, dal si ostrihať vlasy, obliekol si žltý šat a odišiel ako mnoho mužov jeho zeme do bezdomovia. Bolo mu podľa legendy 29 rokov. Duševný boj, ktorý mu teraz nastal, bol ťažký.
Zvolil si najskôr cestu poučenia ako činili vtedy mladíci i muži dychtivý vedomostí. Odobral sa k múdremu Álárovi Kálámovi a žiadal ho, aby ho prijal za žiaka. V krátkej dobe pochopil jeho učenie, ale osvietenie ani uspokojenie sa nedostavilo. I zmenil svojho učiteľa a odobral sa k Uddakvi, synu Rámovu, domnievajúc sa že u neho nájde pravé učenie. Ale tiež Uddakovo učenie ho sklamalo. Oddal sa tvrdej askéte, ktorú postupne zvyšoval. Žil len z toho, čo mu bolo dané, nebral almužnu, jedol len jedenkrát
denne, neskôr len ob deň, potom len každý siedmy deň. Nejedol ryby ani iné mäso, živil sa hubami, zrnom obilia, rastlinným mliekom, smolou stromov a lesnými korienkami. Jeho šatami boli cáry, ktoré našiel na cintoríne, alebo koža, tráva a lístie. Trhal si vlasy a fúzy, nikdy nesedel, stále stál, posteľou mu bolo tŕnie. Ako sa hromadí prach na ebenovom dreve, tak sa hromadil na jeho tele prach a Budha sa nestaral, aby mu ho niekto zotrel alebo aby si ho mohol sám zotrieť. Každý z jeho krokov bolo sprevádzaných s rozvahou a i keď pil kvapku vody, napadalo ho myšlienka, aby neublížil žiadnemu tvorovi. Odchádzal do
lesa a býval v pustatine. Keď spozoroval pastiera dobytka alebo niekoho, kto prišiel zbierať korienky alebo drevo, utekal pred ním ako uteká plachá zver pred človekom, z lesa do lesa, z údolia do údolia, z hory na horu. Cez mrazivé noci sa zdržoval na voľnom mieste, nahý a vydaný mrazu. V letnom parne bol na voľnom priestore a vystavoval sa slnečným lúčom. Odchádzal na miesta cintorínu a sedával na ľudských kostiach. Deti prichádzali a hádzali naňho blato, pichali ho do uší, ale Budha sa nepamätá, že by sa bol na ne hneval. Jeho telo hrozne slablo. Jeho ruky a nohy boli suché, rebrá vystúpené a chrbtica ako zlepený vrkoč.
Všetky naše texty, teda aj pálijský kanón, hovoria o Budhovom pokušení Márom pokušiteľom. Budhova askéta totiž chcela
prekonať moc smrti. Neskoršia legenda zosobnila smrť a tak Máro pristupuje a prehovára Budhu, aby upustil od svojho boja: Si chudý, máš zlú farbu, smrť je ti blízko, v tisíckach tvojich častí je smrť, len v jednej tvojej časti je život, život žijúceho je lepší, ak budeš žiť, budeš konať dobré skutky. Ak žiješ čistým životom a ak obetuješ, mnoho dobrých skutkov sa hromadí. Prečo zápasíš? Veď cesta zápasenia je ťažko vykonateľná.
Ako pokušenie Ježiša diablom, tak ani toto pokušenie nemá úspech.
Päť iných askétov sa pridružilo k Budhovi, keď videli jeho askétu, lebo dúfali že bude osvietený a že sa stanú jeho žiakmi. Kým Budha pozoroval, že askétou osvietenie nedosiahne, zvolil si cestu extáze a opäť prijímal veľa potravy. Tých päť askétov ho
opustilo. Nie je pochýb, že tuhá askéta porušila Budhov nervový systém a bolo by zaujímavé z psychologického stanoviska zrovnať jeho pochod duševný s podobnými zjavmi extáze západnej. A Budha prijímal opäť veľa potravy, nadobudol silu a jednej noci, keď sedel pod stromom, ktorému budhisti dali meno „Strom osvietenia“, prešiel jeho duch stále sa stupňujúcimi
stavmi očistenia od sveta. Staré i novšie texty rozprávajú celkom súhlasne o poslednom období Budhovho duševného boja a jeho osvietenia. Budha sa oslobodil od všetkej túžby. Dostavila sa duševná prevaha a nadvláda nad telom. Uzavrel sa pred svetom, duch jeho nadobudol voľnosti. Budha došiel vnútorného ukľudnenia. Ustal i pocit radosti. Dostavila sa podivuhodná duševná rovnováha, keď nemal ani pocit blaha, ani pocit bolesti, bol to dokonalý stav ľahostajnoti. V tomto stavu očistenia od všetkého pozemského sa rozpamätával na svoje skoršie životy, za akých okolností sa narodil, uvedomoval si vznik a zánik svoj i zánik celého tvorstva. Svojím osvieteným okom videl, že skutky riadia život človeka. Poznal, že osud toho, kto dobre užíval svoje, slovo i myšlienky, je po smrti dobrý a že zlého osudu sa dostane tomu, kto zle užíva svoje telo, slová i myšlienky. Videl, že jeho slepota je prekonaná a že nadobudol pravého vedenia. Poznával jasne, čo je utrpenie a v čom tkvie jeho pôvod. Poznal tiež,
v čom náleží odstránenie utrpenia a videl zreteľne cestu k odstráneniu utrpenia. Keď nadobudol toto poznanie, pozoroval, že došiel k cieľu, ku ktorému tak dlho namáhavo kráčal. Cítil, že vykonal, čo mal vykonať a že sa oslobodil , lebo videl a poznal to, čo vedie k oslobodeniu. Poznal, že toto je jeho posledné bytie a že sa už viac nenarodí. Doteraz bol len bóddhisattó, t.j. po osvietení túžiaci, teraz sa stal naozaj Budhov, t.j. Osvieteným. Podľa Udána 2.1 Budha bezprostredne na to predniesol tieto slová: „Požehnaná je odlúčenosť pokojného, ktorý pozná zákon a je vidiaci. Požehnané je vyslobodenie zo zlovoľností na svete. Požehnaný je stav bez vášne na tomto svete a premoženie zmyselnosti. Víťazstvo nad predstavou „som“ je naozaj najvyššia blaženosť.“
A to je práve pre posúdenie budhizmu dôležité, že sa Budhovi dostáva osvietenie a nie zjavenie.
1.2 Budhova učiteľská činnosť
Sedem dní sedel Vznešený na skrížených nohách a užíval si blaha vyslobodenia z kolobehu života. Duchovný vývoj bol ukončený. Budha vedel, že ľudia lpia na svete, že ich bude ťažko presviedčať o správnosti jeho učenia a že všetci nepochopia jeho náuku o vzájomnom pomere príčiny a následku. Jeho osvietené oko videlo na svete ľudí chápajúcich, nechápajúcich i ťažko chápajúcich, ako kvety lotosové, modré, červené a biele, z ktorých jedny zostávajú pod hladinou, iné prenikajú k hladine, ale iné vyrastajú až nad hladinou. Aj keď teda pochyboval, že veľa ľudí pôjde za ním, predsa sa rozhodol zvestovať svetu svoje učenie. Neďaleko pri Benáresu čakalo päť mníchov, ktorí Budhu opustili, keď sa vzdal tvrdej askéty. Už z diaľky ho videli. Kúzlo Osvieteného pôsobilo na ne tak mocne, že mu išli naproti, odobrali mu nádobu na almužnu a vrchný odev, pripravili mu sedadlo i vodu na umytie nôh. Budha si umyl nohy a vykladá, že nadobudol osvietenia, že našiel vyslobodenie od smrti a že mu učí, a ak budú jednať podľa jeho návodu, že v krátkej dobe, ešte v tomto živote, poznajú a uskutočnia najvyššej dokonalosti svätého snaženia, kvôli ktorému iní muži odchádzajú z domova do bezdomovia. Hovorí im, že dvoma krajnými cestami nemá kráčať ten, ktorý odišiel z domova. Je to cesta vedúca rozkošou, oddaná jedine zmyselnej rozkoši, a je to cesta vedúca sebatrýznením,
cesta plná utrpenia. Týmto dvom krajným cestám sa Osvietený vyhnul, úplne pochopil strednú cestu otvárajúcu oči, vedúcu k pokoju, k poznaniu, k osvieteniu, k nirváne. Tá stredná cesta je táto vznešená, osmidielna cesta: pravý názor, pravé rozhodnutie, pravá reč, pravé jednanie, pravé žitie, pravá snaha, pravé uvažovanie, pravé sústredenie ducha.
Toto potom je vznešená pravda o utrpení: narodenie je utrpenie, staroba je utrpenie, choroba je utrpenie, smrť je utrpenie, spojenie s tým, čo nie je milé je utrpenie, odlúčenie od toho, čo je milé je utrpenie, ak nedosiahne človek to, čo si praje, i to je utrpenie, skrátka päť skupín, ktorými prenikáme k svetu javov, je utrpenie.
Toto potom je vznešená pravda o vzniku utrpenia: je to smäd spôsobujúci nové narodenie, sprevádzané radosťou a rozkošou, tu a tam nachádzajúci potešenie, je to smäd rozkoše, smäd narodenia, smäd rozvoja.
Toto potom je vznešená pravda o odstráneniu utrpenia: je to odstránenie toho smädu, ak ho človek úplne a bez stopy odstráni, opustí, zbaví sa ho, oslobodí sa od neho.
Toto potom je vznešená pravda o ceste vedúcej k odstráneniu utrpenia: je to táto vznešená osmidielna cesta: pravý názor, pravé rozhodnutie, pravá reč, pravé jednanie, pravé žitie, pravá snaha, pravé uvažovanie, pravé sústredenie ducha.
Tak kázal Budha a päť mníchov, ako starý text vykladá, pozorne počúvalo. To boli prvý členovia budhistickej obce.
Budhova učiteľská činnosť bola neobyčajne dlhá. Hovorí sa, že Budha odišiel z domu keď mu bolo 29 rokov, a že od tej doby uplynulo už viac ako 50 rokov. Pretože doba jeho hľadania trvala 7 rokov, putoval Budha Magadhskem a priľahlými krajmi skoro pol storočia. Máloktorému prorokovi bolo dovolené tak dlho hlásať nové učenie. Budha lásku rozsieval i zberal. Svojim stúpencom bol Budha priateľom i druhom.
1.3 Budhova smrť
O posledných dňoch Budhovho života jedná súvislo Maháparinibbánasuttam v šiestich kapitolách. Je to jeden z najkrajších budhistických textov.
Jedného dňa na prechádzke, doprevádzaný len Ánandom, díval sa s láskou na Vésálí a cítil, že sa blíži koniec jeho života. Na brehu rieky Hiraňavatí prišli k sálovému háju a Budha prosil Ánandu, aby mu pripravil posteľ medzi dvoma sálovými stromami, že je vraj unavený a chce si ľahnúť. Text hovorí, že sa stromy obalili kvetmi a začali ich sypať na telo Budhu. Keď k nemu prišli mnísi, povedal im: „Nuž mnísi, vravím vám: pominuteľné sú zložky, horlivo sa usilujte!“ A to boli posledné Budhove slová.
Keď Budha zomrel, niektorí mnísi prepukli v plač, nariekajúc, že príliš skoro zašlo svetlo sveta – to boli tí, ktorí ešte neboli zbavení vášne. Iní zostali pevní, pamätajúc na slova učiteľa, že všetko na svete je pominuteľné, a že sa ani inak stáť nemohlo.
Telo Budhovo bolo spálené. Kosti boli rozdelené na osem dielov, a každý z tých, ktorý dostal jeden diel, dal vystavať nad ostatkami kopulovitou mohylu, ktorá sa nazýva thúpom.
2. UČENIE PÁLIJSKÉHO KANÓNU
Snaženie Budhovo, ako nám ho líči pálijské pramene, malo stále jeden cieľ: zmenu nazerania na podstatu ľudského života.
„Ako sa dá smiať, ako sa dá radovať, keď všetko je stále v plameni? Nebudete hľadať svetlo, keď ste zahalení temnotou?“ A Budha neúnavne ukazoval cestu, ktorá vedie k svetlu. Prejsť však touto cestou, namáhať sa musí každý sám. Budha neučil viere, ale usilovnej práci. Každý si má hľadieť svojich skutkov: „Nie na chyby iných, nie na to, čo iní vykonali alebo čo
nevykonali, ale na to nech sa každý pozerá, čo sám vykonal a čo sám nevykonal.“
K mnohým útočištiam sa utiekajú ľudia, ktorí sú trýznení úzkosťou: do hôr, do lesov, do hájov a k posvätným stromom. Ak dosiahne človek toho útočišťa, nie je zbavený všetkého utrpenia. Ale kto sa uchýli k Budhovi, k jeho učeniu, pochopí určite štyri vznešené pravdy a vidí utrpenie, vznik utrpenia, odstránenie utrpenia a osmidielnu cestu vedúcu k utíšeniu utrpenia. Toto je bezpečné útočište, toto je najvyššie útočište; a ak človek tohto útočišťa dosiahne, je zbavený všetkého utrpenia. To je tiež jadro
Budhovho učenia. Budha nebol spasiteľom, skôr len učiteľom. Budha však nebol ani reformátorom v pravom slova zmysle; sám vyznáva, že ide len cestou vyšlapanou učiteľmi vekov minulých a že sa jeho učenie nazývané dharma, t.j. zákon, podobá znova vybudovanému mestu, ktoré bolo v zrúcaninách. Od mysliteľov starých upanišád sa líši tým, že títo mudrcovia premýšlali hlavne
o totožnosti duše jednotlivca s dušou Boha, o záhadách života a smrti, o tom, čo je svet a koho mocou vznikol, ale Budha sa
zaoberá len človekom, jeho pozemským životom a jeho vyslobodením s tohto sveta.
2.1 Prvá vznešená pravda
Prvá vznešená pravda hovorí, že život na svete je utrpenie. Budha hovoril v Benáresu: „Mnísi, toto potom je vznešená pravda o utrpení: narodenie je utrpenie, staroba je utrpenie, choroba je utrpenie, odlúčenie od toho, čo je milé je utrpenie, ak nedosiahne človek to, čo si praje, i to je utrpenie, skrátka päť skupín, ktorými prenikáme k svetu javov, je utrpenie.“
Prvá pravda odhaľuje teda strasti života, podtrhuje jeho bolesti a utrpenie, ale nedáva pravú definíciu utrpenia, len vypočítava jednotlivé druhy utrpenia, ktoré Budha aspoň má za utrpenie. Nikto nebude pochybovať, že prostredné členy: staroba, choroba, spojenie s tým, čo je nemilé, odlúčenie od toho, čo je milé, sú skutočne doklady utrpenia. Sú to nepatrné prejavy utrpenia v priebehu ľudského života. Ale ak je položená otázka, čím sú staroba a smrť podmienené, odpoveď znie narodením. A tak budhizmus nevidí len utrpenie v strastných prejavoch žitia, ale už v tom, čo život podmieňuje, v samom počiatku života.
Nemyslí sa tým len tento život alebo narodenie v podobe človeka, ale narodenie vôbec, v ktorejkoľvek podobe, pretože keby nebolo narodenia ani v ríši bohov, ani v ríši duchov, ani vo svete ľudí, ani vo svete zvierat, vtákov, chrobákov, plazov, nemohlo by byť ani starnutia, ani smrti. S prvým členom súvisí vnútorne posledný člen: päť skupín, ktorými prenikáme k svetu javov, je utrpenie. Je to týchto päť skupín, ktoré tvoria podstatu jedinca, ktoré sa však nevyskytujú samé o sebe:
rúpam = telesnosť
védaná = cítenie
samdžňá = vnímanie
samskáráh = tvorivé sily, predstavy, stopy, zložky
vidžňánam = uvedomovanie si, vedomie
O tom, že tu utrpenie je, sa každý môže presvedčiť. Meradlom utrpenia však je človek sám. A súhlasne so základným poňatím utrpenia je svet len taký, akým ho človek vidí a ako si ho zmysli vytvárajú.
2.2 Druhá vznešená pravda
V prvej vnešenej pravde utrpenie nie je definované, túto definíciu podáva druhá pravda: „Mnísi, toto potom je vznešená pravda o vzniku utrpenia: je to smäd spôsobujúci nové narodenia sprevádzaný radosťou a rozkošou, tu a tam nachádzajúci potešenie, je
to smäd rozkoše, smäd narodenia, smäd rozvoja.“
Na túto budhistickú vetu, ktorú podľa tradície povedal Budha už v prvom kázaní v Bebáresu, nadväzuje podivuhodne filozofický názor Schopenhauerov, že každý tvor je od prvého počiatku svojho bytia plný životnej túžby, ktorej všetky jeho sily slúžia,
a že človek trpí, ak táto túžba naráža na prekážky. Táto životná túžba nás podľa budhistických textov viaže k tomuto svetu, núti nás k novým a novým životom.
Druhá vznešená pravda rozkladá tento smäd na túžbu po rozkoši, na túžbu po živote, v ktorom by sa tento smäd mohol
ukojiť a na túžbu po rozvoji v živote, aby tento smäd bol stále živený a aby sa jednotlivé životy stáli článkom nekonečného reťazca životov.
2.3 Tretia vznešená pravda
Ak pôvod utrpenia je túžba po životoch, potom odstránením tohto smädu odstráni sa utrpenie. Preto hovorí tretia vznešená pravda: „Mnísi, toto potom je vznešená pravda o odstránení utrpenia: je to odstránenie onoho smädu, ak ho človek úplne a bez stopy odstráni, zbaví sa ho, oslobodí sa od neho, miesta mu nedopraje.“
„Mnísi, ako olejová lampa bude horieť, ak bude mať olej aj knôt, ale ak nebude nokto čas od času prilievať oleja a starať sa o knôt, potom mnísi, lampa tá, keďže stará horľavina je strávená a keďže iná nie je pridávaná, vyhasne, lebo nebude živená.
Rovnako tak, mnísi, zaniká smäd človeka, ktorý zotrváva v poznaní, že pozemské putá plodia biedu; odstránením smädu nastáva odstránenie lpenia, odstránením lpenia nastáva odstránenie vznikania, odstránením vznikania nastáva odstránenie narodenia, odstránením narodenia zaniká staroba a smrť, smútok, plač, utrpenie, beznádej a zúfalstvo. Tak nastáva odstránenie celej tejto oblasti utrpenia.“
Odstránením všetkých členov reťazca odstráni sa utrpenie, spôsobí a úplné zničenie túžby po životoch, zmizne nevedomosť, nemôže povstať jednotlivý život, zničené je narodenie a nie je už návratu na tento svet. Človek potom môže povedať: „Zničené je nové narodenie, dokonaný je svätý život, je vykonané, čo bolo vykonať, nie je už ďalšieho narodenia na tomto svete.“ A to je stav, ktorý budhizmus nazýva nirvánou. Nirvána je vyvrcholením Budhovho učenia, jeho účelom a jeho cieľom. Nirvána znamená vyvanutie, zaniknutie, vyhasnutie, t.j. smädu, túžby po životoch, je to koniec života na tomto svete. „Zlomené je kolo života, bolo
dosiahnutého stavu, v ktorom nie je túžby, vyschnutý prúd netečie, rozbité kolo sa netočí, práve to je koniec utrpenia.
2.4 Štvrtá vznešená pravda
Aby dosiahol človek spasenia, záleží len na ňom samom. V pálijskom kanóne nie je miesta pre božiu milosť alebo božský súcit, zato však táto škola vysoko povýšila človeka, pretože ho učinila sudcom nad sebou samým. Veď cesta k spaseniu, ako ju ukazuje štvrtá vznešená pravda, vyžaduje len od neho samého usilovnú prácu, teda akýsi druh jógy: „A ktorá to je, mnísi, stredná cesta, ktorú Osvietený úplne pochopil, otvárajúc oči, získavajúc vedenie, vedúce k pokoju, k poznaniu, k osvieteniu, k nirváne? Je to tato vznešená osmidielna cesta: pravý názor, pravé rozhodnutie, pravá reč, pravé jednanie, pravé žitie, pravá snaha, pravé uvažovanie a pravé sústredenie ducha.“
Krátko pred svojou smrťou rozprával Budha mníchom, že preto všetci prechádzajú z života do života, pretože nepoznali mravné chovanie, sústredenie ducha, vedenie a vykúpenie. Pálijský kanón tiež vykladá jednotlivé články tejto cesty: Pravým názorom je názor na utrpenie, na jeho pôvod, na jeho odstránenie a znalosť cesty vedúcej k odstráneniu utrpenia.
Pravé rozhodnutie je predsavzatie vzdať sa túžby a zlej vôle a nechcieť už ublížiť žiadnemu tvorovi.
Pravá reč je taká reč, ktorá nie je klamstvom, hrubosťou a nerozumným rozprávaním. Hlavne sa doporučujú láskavé slová k bratom.
Pravé jednanie je to, ktoré nezabíja, nekradne a nie je nečisté. Doporučujú sa ako u reči aj tu láskavé skutky a láskavé myšlienky voči bratom.
Pravým životom žije ten, kto sa nepokúša žiť nepoctivým spôsobom.
Pravá snaha je snaha potlačovať zlé veci, zbaviť sa ich a hľadieť si dobrých vecí. Pravá snaha zahrňuje v sebe i štvoro duševných cvičení: človek sa cvičí v tom, aby nedal vyrásť zlu, ktoré ešte nevyrástlo, aby zlo, ktoré vzniká, potlačil, aby zobudil dobro,
ktoré ešte nevyrastá a aby rozmnožil ono dobro, ktoré už narástlo.
Pravé uvažovanie záleží v tom, že človek premýšľa a podstate tela, citov i ducha a o základoch učenia, žije vo vážnej snahe a rozvahe a zbavuje se túžby po svete.
Pravé sústredenie je upätie mysli na jeden bod a náleží v prebehnutí štyroch kontemplačných stupňoch. Je to najdôležitejší článok osmidielnej cesty.
Pravý názor je presvedčenie, že Budhova náuka ukazuje správnu cestu k spaseniu. Je pre človeka predzvesťou správnej cesty. A tí, ktorí majú toto presvedčenie o spasiteľnosti Budhovho učenia, ale nevykročili ďalej dopredu na vytýčenej ceste, sú budhisti
laici.
3. Niektoré články mahájána
Tak isto ako texty pálijského kanónu, tak i tieto texty mahájánové tvrdia, že Budhovo učenie – prirodzene v tejto odlišnej podobe – je jedine správne. Toto učenie bolo vraj Budhou zvestované „so súcitu so svetom, k blahu, k šťastiu a k užitku veľa ľudí a
bolo zvestované rozličnými spôsobmi podľa povahy jednotlivých tvorov, bohov i ľudí.
Je dvojo učenia: učenie pre obyčajný ľud a učenie vyšších:
„Učenie budhistov je založené na dvojakej pravde, na pravde pre tento svet a na pravde s najvyšším cieľom. Tí ktorí nechápu rozdelenie tejto pravdy, nechápu pravú hĺbku Budhovho učenia.“
Bol to Nágárdžunah, ktorý takto prvý delil Budhovo učenie na esoterické a exoterické. Sú dva druhy Budhovho učenia, jedno
je tajné pre zasvetencov a druhé je verejné, keď prihliadame na jeho podstatu, delíme ho na cestu ľahkú a cestu ťažkú.
Vedúca myšlienka mahájána nie je asketická zásada uniknúť z kolobehu života ako učenie pálijského kanónu, ale etická
zásada uniknúť hriechu. Hriechu je nutné sa vyvarovať, lebo z náchylnosti, nenávisti alebo zo zaslepenosti sa človek dopúšťa hriechu. Keď však človek z tohto sveta odchádza, nejdú s ním jeho priatelia ani príbuzní, ale je to hriech, ktorý mu ide v pätách. A len zo zla sa rodí utrpenie.
Na svete je trojakí druh ľudí:
K prvému druhu prináležia tí, ktorí milujú život na tomto svete a ktorí, žijúc riadnym životom, usilujú sa získať si dobrými skutkami dobré podmienky pre ďalší život.
Druhá trieda však nevidí cieľ svojho snaženia v novom živote na tomto svete, ktorý považuje za neskutočný a z ktorého hľadá východisko. Toto východisko nachádzajú prívrženci hinájána v osvietení a dosiahnutí nirvány.
Akokoľvek je cesta týchto ľudí vznešená – je predsa len sobecká, lebo nehľadí k blahu iných ľudí. To leží na srdci tretej skupine, vyznavačom jedinečnej cesty, lebo sú presvedčení, že nirvány, ktorej dosiahnú hinájanisti, nie je skutočné, naozajstné. Naozajstnú nirvánu dosihnú len tí, ktorí zostanú ďalej na tomto svete a ktorí, keď dosiahnú nirvánu, dávajú sa Budhou z nirvány prebudiť, aby pracovali pre blaho sveta a stali sa vodcami ľudu, lebo vo všetkých tvoroch sa tají budhovský prvok. Preto tiež všetci ľudia majú možnosž stáť sa Budhou. Ľudia len z nevedomosti nevedia, že majú to isté vedenie a tie isté vlastnosti ako
Budhovia.
4. Novobudhizmus
Politické úspechy Japonska, štátu do značnej miery budhistického, posilnili značne budhistické vedomie. Roku 1891
bola na Cejlone založená „The Matabodhi Society“, ktorej hlavným cieľom bolo zaviesť budnizmus opäť do Indie a vrátiť budhistom chrám vystavaný na mieste, kde podľa tradície Budha nadobúdol osvietenie. Chrám dal r. 1874 barmský kráľ
opraviť, ale zomrel pred dokončením svojho diela. Anglická vláda venovala síce značný obnos na dokončenie práce, ale vrátiť chrám budhistom nesmela a dodnes im neprináleží.
Na západe pripravovala pôdu pre novobudhizmus jednak „ Teozofická spoločnosť“ a jednak niektorí myslitelia a
spisovatelia, ktorí buď priamo upozorňovali na hĺbku niektorých myšlienok v budhizme, alebo dávajú budmizmus na seba pôsobiť, prijímajú vo svojej literatúre niektoré budhistické zásady.
Teozofická spoločnosť bola založená v New Yorku r. 1875, odkiaľ bolo neskôr jej sídlo prenesené do Indie. Prvým predsedom bol americký plukovník H.S.Olcott, ale dušou hnutia bola pani H.P.Blavacká, rodom Ruska.
Z mysliteľov podľahol značne budhistickému vplyvu filozof A. Schopenhauer, ktorý dokonca hovorí: „Budha, Eckhart a já učíme v podstate to isté.“ Menej podľahol vplyvu budhizmu Eduard v. Hartmann, ktorý, hoci neverí v absolútno hodnotu budhizmu,
predsa sa domnieva, ako napr. i skladateľ R. Wagner, že syntéza budhizmu a kresťanstva môže byť náboženstvom budúcnosti.
Tiež Richard Wagner bol jednu dobu horlivým stúpencom budhizmu, o ktorom r. 1859 píše, že je to taký svetový názor, že proti nemu každé dogma musí sa javiť malicherným a tupým, avšak sťažuje si, že sa budhizmus k nepoznaniu pokazil, hoci jeho jadro je vznešené a čisté. Chcel napísať drámu „Víťazovia“, ktorá sa mala končiť oslavou Budhovho učenia.
Je známe, že Orientom bol vábený aj L.N.Tolstoj. K Indii bol privedený Schopenhauerom, o ktorom Tolstoj hovorí, že je najgeniálnejší zo všetkých ľudí. Tolstoj čítal hocijaké dielo o budhizme a chcel napísať tiež Budhov životopis. Ale pre jeho naliehavejšie práce neostalo mu na to času a uspokojil sa s tým, že v „Ceste životom“ zostavil niektoré budhistické myšlienky.
Keď teda koncom 19. Storočia tiahla svetom vlna novobudhizmu, načla skoro všade pôdu skyprenú a mohla len zasievať. Boli
zakladané odbočky zmienenej Máhabódhi Society a zriaďované budhistické spoločnosti. V niektorých miestach boli konané aj budhistické bohoslužby. V Paríži sa ich zúčastnil aj štátnik Clémenceau. A v Amerike sa z myšlienky novobudhizmu zrodila snaha zjednať jednotu medzi všetkými budhistami.
Žiadnemu náboženstvu a žiednej filozofii sa vraj doteraz nepodarilo vybudovať pevný svetový názor a pravú kultúru.
Z tohto poznania vraj vzniká mocná túžba po naozajstnom náboženstve. Ak to všetko uváži, potom vraj môžu budhisti ukázať s hrdosťou na to, že ani v mene Budhovom, ani v mene žiedneho iného učeníka nebola preliata ani kvapka krvi, a že tu Budhovo učenie dobylo veľkú časť sveta práve mierou a hĺbkou mravnej podstaty, a že vždy prinášalo tam, kde sa v živote zakotvilo, pravdu a skutočnú spokojnosť.
ZÁVER
Budhizmus žiada od svojho vyznávača od počiatku až do konca riadny život, nabáda ho k zdržanlivosti, sebakázaniu a k poznávaniu seba, k štedrosti a k súcitu so všetkým tvorstvom. Stále nedocenenou zložku jednej jeho školy je, že nezvaľuje mravnú odpovednosť z človeka na boha a trebaže učenie pálijského kanónu nakazuje mníchom popieranie sveta, svetských stúpencov vedie i tento smer a ešte viacej smer mahájánový, k plnej účasti na životnom diele a dáva im veľkú záruku mravnej viery, že si riadnym životom budujú podmienky pre lepší život v dlhej rade životov ďalších. Iný jedo rys je, že učí mať ohľad na presvedčenie druhého a tak tlmí každú neznášanlivosť. Nabáda vidieť chybu len tam, kde by človek neznášanlivý videl zlú vôľu a urážku. Smer druhý si však vytvoril boha, veľkého Zľutovníka, plného súcitu i porozumenia pre slabé ľudské síly. Tento boh však
vzhliada s láskou, praje človeku radosť zo života, nevštepuje strach zo smrti, ale učí dôvere v seba i v človeka a hlavne zdôrazňuje vzájomnú lásku a sebaobetovanie. Pre súžitie náboženským obcí sú to hodnoty neobyčajného kladu. Vytvorili ich veľkí ázijskí myslitelia. Prečo by podľa nich nemohla žiť tiež osvietená Európa, odkojená kresťanstvom a živená myšlienkami toľkých mysliteľov? V nich by mohla nájť oporu ako prejsť tie nebezpečné križovatky pochýb, ktorým prepadla, ako vyviaznuť z tiesnivého labyrintu nedôvery, v ktorom sa ocitla a ako prehĺbiť krásu duchovného života, ktorý je strážnym anjelom a spásonostnou hviezdou ľudskej cesty životom.
