Zakladateľ budhizmu, tento „veľký lekár ľudstva“ nečakal, že ľudstvo bude mať tak dlho a tak úprimne záujem o učenie, ktorému dal meno. Budhizmus učí spaseniu, ku ktorému vedie cesta cez tento život. Je to cesta ústretovosti, cesta dobroty, milosrdenstva,
sebazapierania a odpúšťania. Nabáda vidieť len chybu tam, kde by iní videli zlú vôľu. Súcit so všetkým tvorstvom vylučuje náboženskú neznášanlivosť.

Budhizmus nebol v Indii úplne novým náboženským útvarom. Väčšinu jeho hodnôt mu dala do vienka už stará doba, pretože budhizmus je pokračovaním onoho starého učenia o nesmrteľnosti  ľudskej podstaty, s ktorým sa stretávame v upanišádach. Pre náboženského historika je veľmi zaujímavé sledovať vývoj, ktorým sa budhizmus uberal. Budhizmus nie je totiž dôsledne prepracovaným systémom, a ani v starých textoch združených v pálijský kanón nie je jednotným celkom. K pôvodnej
starej budove, ktorá už sama o sebe bola kompromisom, boli pristavované nové časti, iné časti boli menené a tak niektoré trhliny sú celkom zreteľné. 

A predsa, ako je vidieť zo stále živého záujmu o budhizmus i v našej dobe, má toto učenie ešte i dnes ľudstvu čo povedať.

1. OSOBA BUDHU

1.1 Budhov život pred osvietením

Súvislý Budhov životopis zo starej doby nemáme. Na rozličných miestach pálijského kanónu čítame však úryvky z Budhovho života. Často sú to tie scény, ktoré texty s obľubou opakujú: hovoria o tom, ako Budha zápasil sám so sebou, kým došiel
osvietenia. Pálijský kanón rozpráva obšírnejšie len o dvoch obdobiach Budhovho života: o začiatkoch jeho učiteľskej činnosti a o jeho posledných dňoch. A je zaujímavé, že tieto dve obdobia Budhovho života sú vyrozprávané vo všetkých budhistických správach úplne rovnako.

O Budhovej mladosti a o jeho živote, kým odišiel z domu do bezdomovia sa pálijský kanón takmer nezmieňuje. Z literatúry nepálijské je Budhovej mladosti a jeho osvieteniu venovaný celý Lalitavistarah. Toto dielo je plné zázračných príbehov a vie veľa podrobností; postava Budhu je v ňom ožiarená celkovým nadprirodzeným leskom božských bytostí. Lalitavistarah bol jedným z prvých budhistických textov, ktoré sa dostali do rúk európskych učencov. No tiež v pálijskom kanóne čítame o zázračných udalostiach v živote Budhu. Je zrejmé, že správy pálijského kanónu nie sú z jednej doby, že i v onom prostredí, v ktorom pálijský kanón vznikal, bol Budhov životopis doplňovaný a pôvodný jeho obraz skreslovaný.

Budha sa narodil v dedine Lumbiní na svahu Himaláji na hranici dnešného Nepálu z rodu Šakjú, ktorých hlavným mestom bolo Kapilavastu. Jeho otec bol Suddhódanah a matka sa volala Mája. Otec Budhov zaujímal zreteľne vynikajúce miesto v obci; rôzny muži sa ho pýtali vo všetkých dôležitých veciach na radu a preto ho texty nazývajú kráľom.

Rodné meno Budhovo bolo podľa pálijského kanónu Guatamah, niektoré pramene mu dávajú meno Siddhártha, t.j. ten, ktorý
dosiahol svoj cieľ.

Už naše najstaršie texty uvádzajú rozprávanie, ktoré pripomína to, čo sa v evanjeliu Lukáša 2 rozpráva o starci Simeonovi: K bránam paláca Suddhódanova prišiel veštec Asitó  prial si vidieť novorodenca. Uvidel ho a zaradoval sa, ale potom zasa zaplakal. Suddhódanó sa opýtal starca prečo plače, či snáď jeho synovi hrozí nejaké nebezpečenstvo v jeho živote. Asitó odpovedal, že neplače nad jeho synom, ale nad sebou, lebo dieťa vraj dosiahne najvyššieho osvietenia, ale on sa už tej doby nedožije, lebo je starý a slabý. Matka jeho skoro zomrela a bol zverený jej sestre. Bol vychovávaný v prepychu a trávil dni svojej mladosti bezstarostne obklopený veselou družinou. Bol ženatý a mal syna Ráhula. Uprostred kráľovskej nádhery a uprostred radostí napadali ho myšlienky o pominuteľnosti tohto sveta. Videl starobu, chorobu a smrť a otázky, či je správne utekať za rozkošami tohto sveta, ktoré aj tak plnili vtedajšie myšlienkové ovzdušie vôbec, drali sa mu do mysli a pripravovali v ňom rozhodnutie, že odíde z domova. Nie je ale vylúčené, že to bola túžba po vedomostiach, ktorá ho nútila opustiť domov.
Vtedy totiž opúšťalo dosť mužov svoj domov a odchádzali do samoty, aby premýšľali o podstate sveta , o zmysle ľudského života
a o tom, ako by bolo možné uniknúť z kolobehu života. Neskoršia legenda rozpráva o štyroch Budhových prechádzkach, pri ktorých vraj stretol slabého starca zmoreného starobou a s palicou v ruke, potom človeka chorého, sediaceho v nečistote, človeka mŕtveho uprostred plačúcich príbuzných a konečne mnícha s jasným pohľadom.

Nepoznáme všetky psychologické predpoklady, ktoré viedli k zlomu v Budhovom živote a k jeho rozhodnutiu, ale isté je že Budha nadobudol presvedčenie, že len mníšsky život vedie k dokonalej čistote, dal si ostrihať vlasy, obliekol si žltý šat a odišiel ako mnoho mužov jeho zeme do bezdomovia. Bolo mu podľa legendy 29 rokov. Duševný boj, ktorý mu teraz nastal, bol ťažký.
Zvolil si najskôr cestu poučenia ako činili vtedy mladíci i muži dychtivý vedomostí. Odobral sa k múdremu Álárovi Kálámovi a žiadal ho, aby ho prijal za žiaka. V krátkej dobe pochopil jeho učenie, ale osvietenie ani uspokojenie sa nedostavilo. I zmenil svojho učiteľa a odobral sa k Uddakvi, synu Rámovu, domnievajúc sa že u neho nájde pravé učenie. Ale tiež Uddakovo učenie ho sklamalo. Oddal sa tvrdej askéte, ktorú postupne zvyšoval. Žil len z toho, čo mu bolo dané, nebral almužnu, jedol len jedenkrát
denne, neskôr len ob deň, potom len každý siedmy deň. Nejedol ryby ani iné mäso, živil sa hubami, zrnom obilia, rastlinným mliekom, smolou stromov a lesnými korienkami. Jeho šatami boli cáry, ktoré našiel na cintoríne, alebo koža, tráva a lístie. Trhal si vlasy a fúzy, nikdy nesedel, stále stál, posteľou mu bolo tŕnie. Ako sa hromadí prach na ebenovom dreve, tak sa hromadil na jeho tele prach a Budha sa nestaral, aby mu ho niekto zotrel alebo aby si ho mohol sám zotrieť. Každý z jeho krokov bolo sprevádzaných s rozvahou a i keď pil kvapku vody, napadalo ho myšlienka, aby neublížil žiadnemu  tvorovi. Odchádzal do
lesa a býval v pustatine. Keď spozoroval pastiera dobytka alebo niekoho, kto prišiel zbierať korienky alebo drevo, utekal pred ním ako uteká plachá zver pred človekom, z lesa do lesa, z údolia do údolia, z hory na horu. Cez mrazivé noci sa zdržoval na voľnom mieste, nahý a vydaný mrazu. V letnom parne bol na voľnom priestore a vystavoval sa slnečným lúčom. Odchádzal na miesta cintorínu a sedával na ľudských kostiach. Deti prichádzali a hádzali naňho blato, pichali ho do uší, ale Budha sa nepamätá, že by sa bol na ne hneval. Jeho telo hrozne slablo. Jeho ruky a nohy boli suché, rebrá vystúpené a chrbtica  ako zlepený vrkoč.

Všetky naše texty, teda aj pálijský kanón, hovoria o Budhovom pokušení Márom pokušiteľom. Budhova askéta totiž chcela
prekonať moc smrti. Neskoršia legenda zosobnila smrť a tak Máro pristupuje a prehovára Budhu, aby upustil od svojho boja: Si chudý, máš zlú farbu, smrť je ti blízko, v tisíckach tvojich častí je smrť, len v jednej tvojej časti je život, život žijúceho je lepší, ak budeš žiť, budeš konať dobré skutky. Ak žiješ čistým životom a ak obetuješ, mnoho dobrých skutkov sa hromadí. Prečo zápasíš? Veď cesta zápasenia je ťažko vykonateľná.