Postavenie, v akom sa dnes rodina nachádza, má kladné i záporné stránky. Na jednej strane stojí živšie vedomie osobnej slobody a berie sa väčší ohľad na kvalitu medziosobných vzťahov v manželstve, na povznesenie dôstojnosti ženy, na zodpovedné plodenie detí a na ich výchovu.

Okrem toho si človek tiež uvedomuje, aké je potrebné rozvíjať styky medzi jednotlivými rodinami pre vzájomnú hmotnú i duchovnú pomoc. A znova objavuje cirkevné poslanie, ktoré je rodine vlastné, a svoju zodpovednosť za budovanie spravodlivejšej spoločnosti. No na druhej strane nechýbajú ani príznaky vážneho úpadku niektorých základných hodnôt. Napríklad je chybou teoretické a praktické chápanie vzájomnej nezávislosti medzi manželmi, dvojakosti v autorite rodičov voči deťom, ďalej sú to konkrétne ťažkosti, s ktorými sa rodina často stretáva pri sprostredkovaní hodnôt, rastúci počet rozvodov, zlo, akým je umelý potrat, stále častejšie používanie sterilizácie a prenikanie antikoncepčnej mentality. Koreňom týchto záporných javov je nezriedka skazené chápanie a uplatňovanie slobody, ktorá sa berie nie ako schopnosť uskutočňovať pravdu Božieho plánu o manželstve a rodine, ale ako nezávislá sila osobne sa uplatňovať, často aj na úkor iných, len pre vlastný, sebecký blahobyt. Našu pozornosť zasluhuje aj fakt, že v krajinách takzvaného Tretieho sveta často chýbajú rodinám také základné prostriedky pre život, ako je jedlo, práca, príbytok a lieky, ako aj tie najzákladnejšie slobody. Naproti tomu v bohatých krajinách prílišný blahobyt a spotrebná mentalita, spojená napodiv s určitou neistotou a úzkosťou z budúcnosti, zbavuje manželov veľkodušnosti a odvahy plodiť ľudské životy. A tak sa potom život často chápe nie ako požehnanie, ale ako nebezpečenstvo, ktorému sa treba brániť. Historická situácia, v ktorej žije rodina, javí sa teda ako súhrn svetlých i tienistých stránok.

Takto videl postavenie dnešnej rodiny v sociálnej spoločnosti Ján Pavol II. Ja sa s ním stotožňujem až na pár drobností s ktorými by som si asi s učením Cirkvi nikdy neporozumel. Myslím, že každý človek a taktiež každá rodina má svoj vlastný názor, svoje vlastné dobro podľa ktorého sa riadi. Istotne nie je vždy správne ale mali by sme sa oň snažiť. V dnešnom svete je ťažké sa uplatniť či už ako jednotlivec alebo kolektív. No kto by si mal navzájom viac pomáhať ak nie rodina? I keď je pravda, že niekedy najbližší príbuzní Vás nechajú v problémoch skôr ako dobrý priateľ. Preto rodinné vzťahy dnešnej spoločnosti by sa mali zakladať na tolerancii, zodpovednosti rodičov a ich potomkov, úcte a nemali by sme zabúdať na voľnejšie priateľskejšie vzťahy všetkých členov rodiny. Myslím, že úcta k rodičom v tvare vykania bola síce v minulosti najväčšia ale neosobná. V dnešnom uponáhľanom svete by sa mala rodina častejšie stretávať spolu pri spoločnom dialógu a prehlbovať si tak všetky vzťahy a netajiť svoju lásku pred ostatnými.