Nové riešenie sociálnych problémov v encyklike Rerum Novarum

1 Úvod

Pre túto tému som sa rozhodol pretože je vždy aktuálna a je potrebné sa zaoberať sociálnymi otázkami a problémami. V dnešnej dobe sú to viac a viac citlivé témy. Pri práci som sa inšpiroval a čerpal z encykliky pápeža Leva XIII. Uvedomujem si, že téma nie je tak jednoduchá ako by sa na prvý pohľad zdalo, preto môžem iba zdôrazniť pápežove myšlienky a otvoriť túto problematiku, ktorá by mala v ľuďoch stále pretrvávať.

2 Úloha štátu pri riešení sociálnej otázky

2.1 Ponuka riešenia

Niet pochýb, že na celkové vyriešenie robotníckej otázky sa vyžadujú aj ľudské prostriedky. Všetci, ktorí sú v tejto problematike zainteresovaní, musia prispieť vlastným podielom, a to podľa príkladu toho prozreteľného poriadku, ktorý riadi svet. Ukazuje sa totiž ako zrejmé, že dobrý účinok je dielom harmonického spolupôsobenia všetkých príčin, od ktorých závisí.
2.2 Spoločné dobro

Pozrime sa teda, aký má byť podiel štátu. Nemáme na mysli štát, ako je konštituovaný alebo ako pôsobí v tej-ktorej krajine, ale štát v svojom pravom poňatí, ktorý vychádza z princípov zdravého rozumu v dokonalom súlade s katolíckym učením. Vládcovia štátov musia teda na prvom mieste prispieť všeobecne súborom zákonov a politických ustanovení, usporiadať a spravovať štát tak, aby to prirodzene viedlo k verejnej i súkromnej prosperite. Práve toto je prejav občianskej rozvážnosti a povinnosť vedúcich predstaviteľov národov. Avšak prosperita krajín vychádza obzvlášť z dobrých mravov, z dobrého usporiadania rodín, zo zachovávania náboženstva a spravodlivosti, z umierneného vyrubovania a rovnomerného rozdeľovania verejných daní, z pokroku priemyslu a obchodu, z rozkvetu poľnohospodárstva a z ďalších podobných činiteľov, ktoré čím sú viac podporované, tým väčší osoh prinášajú národom. Už aj touto cestou môže teda štát významne prispieť k blahobytu tak ostatných tried, ako aj robotníckej triedy; a to svojím plným právom, bez vzbudenia akéhokoľvek podozrenia z neprimeraného zasahovania, nakoľko starosť o všeobecné dobro je úlohou a kompetenciou štátu. Čím väčšie bude množstvo výhod, ktoré sa zabezpečia cestou tejto všeobecnej starostlivosti, tým menšia bude potreba hľadať iné cesty na pomoc robotníkom.

2.3 Blahobyt pracujúcich

Treba však vziať do úvahy jednu vec, ktorá sa bližšie dotýka tejto problematiky, že totiž štát je harmonickou jednotou, ktorá objíma rovnako tak najspodnejšie ako i horné triedy. Proletári sú nie viac a nie menej než bohatí občanmi na základe prirodzeného práva, pravými a živými článkami, z ktorých sa prostredníctvom rodín vytvára spoločenský organizmus, ani nehovoriac o tom, že ich je oveľa väčší počet. A tak keďže je absurdné starať sa o jednu časť občanov a zanedbávať druhú, je striktnou povinnosťou štátu vziať si na starosť blahobyt robotníkov. Ak by to neurobil, bolo by to urážkou spravodlivosti, ktorá vyžaduje dať každému, čo mu patrí. Ako múdro pripomína svätý Tomáš: "Keďže časť a celok tvoria v určitom zmysle jedno, potom to čo patrí celku, patrí v určitom zmysle aj časti." A tak medzi mnohými a vážnymi povinnosťami vládcov, ktorí majú na starosti spoločné dobro, na prvom mieste je povinnosť postarať sa rovnakou mierou o všetky vrstvy spoločnosti, zachovávajúc s neotrasiteľnou nestrannosťou distribučnú spravodlivosť.

Hoci všetci občania, bez akejkoľvek výnimky, musia spolupracovať na spoločnom blahobyte, ktorý potom prirodzene prináša úžitok jednotlivcom, predsa na tejto spolupráci sa nemôžu všetci zúčastňovať ani rovnakou mierou, ani tým istým spôsobom. Akokoľvek sa budú meniť a striedať formy vlády, ostane vždy tá rôznosť a nerovnosť podmienok, bez ktorej neexistuje, ba ani si nemožno predstaviť ľudské spolunažívanie. Vždy budú existovať verejní funkcionári, zákonodarcovia, sudcovia, skrátka tí ľudia, ktorí vedú krajinu k mieru a ochraňujú ju pred vojnou; a je ľahké pochopiť, že nakoľko práve oni sú najpriamejšou a najplatnejšou príčinou spoločného dobra, tvoria hlavnú súčasť národa. Remeselníci nemôžu tým istým spôsobom a s rovnakými úradmi spolupracovať na spoločnom dobre, predsa však mu významne napomáhajú svojimi službami. Istotne, spoločenské dobro, nakoľko pri svojom dosahovaní musí byť dobrom, prostredníctvom ktorého sa občania zdokonaľujú ako ľudia, treba zaradiť hlavne do oblasti cnosti.

Nie v menšej miere však v každej dobre usporiadanej spoločnosti musí byť dostatok telesných dobier, "ktorých užívanie je nevyhnutné na konanie cnosti". Na získanie týchto dobier je nevyhnutné a najvyššou mierou sa oň pričiňuje dielo, ako aj um proletárov, či už sa aplikuje v poľnohospodárstve, alebo sa vykonáva v dielňach. Najvyššou mierou hovoríme preto, lebo možno pravdivo konštatovať, že práca robotníkov je tá, ktorá vytvára národné bohatstvo.
Je teda spravodlivé, aby sa vláda zaujímala o robotníka a umožnila, aby sa nejakou mierou podieľal na tom bohatstve, ktoré sám vytvára: aby mal stravu a odev a aby žil s menšími ťažkosťami. Nech sa teda podporuje všetko to, čo môže jeho podmienky nejakým spôsobom zlepšiť, s istotou, že to nielenže nikomu neuškodí, ale, naopak, prinesie úžitok všetkým. Je totiž vo všeobecnom záujme, aby neostávali v biede tí, od ktorých pochádzajú také významné dobrá.

2.4 Prospech občanov

Nie je správne, aby občan a rodina boli pohltení štátom. Správne je, naopak, ponechať tak občanovi, ako i rodine toľko nezávislosti v konaní, koľko je len možné pri zachovaní spoločného dobra a práv iných.

Predsa však musia vládcovia chrániť spoločnosť a jej súčasti. Spoločnosť preto, lebo jej ochrana je prirodzene zverená najvyššej moci, a tiež preto, lebo verejné blaho je nielen najvyšším zákonom, ale jediným a úplným zmyslom verejnej autority; jej súčasti preto, lebo filozofia a evanjelium sa zhodujú v učení, že vláda je prirodzene ustanovená nie na úžitok vládcom, ale ovládaným. A keďže politická moc pochádza od Boha a je akousi účasťou na božskej zvrchovanosti, musí sa vykonávať podľa príkladu Božej moci, ktorá sa otcovsky stará o jednotlivé tvory nie menej než o celý vesmír. Ak sa teda či už spoločnosti, alebo niektorej jej súčasti učinila škoda, taktiež ak hrozí škoda, ktorú nemožno iným spôsobom odstrániť, resp. jej predísť, zásah štátu je nevyhnutný.

Je v záujme osobného i verejného dobra, aby bol zachovaný poriadok a verejný pokoj: aby rodina bola usporiadaná v súlade s Božím zákonom a s prirodzenými zásadami; aby sa uznávalo a praktizovalo náboženstvo; aby prekvitala vo verejnom i súkromnom živote mravnosť; aby bola neporušene zachovávaná spravodlivosť; aby jedna trieda občanov neutláčala druhú; aby vyrastali zdraví a mocní občania, schopní zveľaďovať a v prípade potreby i brániť vlasť.

Ak sa však kvôli vzburám alebo štrajkom robotníkov treba obávať verejných neporiadkov; ak medzi proletármi sú v základe narušované prirodzené rodinné vzťahy; ak sa neuznáva náboženstvo robotníka tým, že sa mu odopiera pokoj a dostatočný čas na plnenie náboženských povinností; ak spoločná práca mužov a žien a iné popudy na zlo vystavujú nebezpečenstvu celkovú mravnosť v dielňach; ak majitelia utláčajú robotnícku triedu nespravodlivými záťažami alebo ponižujúcimi dohodami, ktoré sa protivia ľudskej osobnosti alebo dôstojnosti; ak nadmernou alebo neprimeranou prácou vzhľadom na pohlavie a vek sa spôsobuje ujma na zdraví robotníkov; v týchto prípadoch musí v rámci príslušných medzí zasiahnuť moc a autorita zákonov. Tieto medze sú dané samotnou príčinou, pre ktorú sa vyžaduje zásah štátu, totiž že zákony nesmú ísť ďalej, než to vyžaduje či už napravenie zla alebo odstránenie nebezpečenstva.

Práva treba primerane obhajovať u každého, kto je ich nositeľom, a verejná moc musí zabezpečovať spravodlivosť pre každého tým, že zabraňuje ich porušovaniu alebo ho trestá. Pri obhajovaní práv jednotlivcov treba však mať zvláštny ohľad na slabých a chudobných. Vrstva bohatých, ktorá je už sama osebe silná, potrebuje verejnú obranu menej, avšak biedny ľud, ktorý nemá vlastnú oporu, s osobitnou nevyhnutnosťou ju potrebuje nájsť v obhajobe zo strany štátu. Preto práve na robotníkov, ktorí sa nachádzajú medzi slabými a núdznymi, musí štát prednostne zamerať svoju starostlivosť a opateru.

Štát musí ochraňovať súkromné vlastníctvo.

Bude však užitočné pozastaviť sa pri niektorých podrobnostiach, ktoré majú väčšiu dôležitosť. Najhlavnejšou je povinnosť štátu zabezpečiť súkromné vlastníctvo prostredníctvom múdrych zákonov. Zvlášť dnes, pri toľkom zápale bezuzdnej žiadostivosti, treba pospolitý ľud držať nakrátko, pretože ak mu spravodlivosť dovoľuje pričiňovať sa o zlepšenie svojich podmienok, ani spravodlivosť, ani všeobecné dobro nedovoľujú spôsobovať iným ujmu na majetku a pod zástavou neviem akej rovnosti napádať iného. Istotne, väčšina robotníkov by chcela zlepšiť svoje podmienky poctivo, nie cestou bezprávia na osobách, predsa však je nemálo takých, ktorí opojení falošnými zásadami a bažiaci po novotách, sa usilujú za každú cenu rozdúchavať vzbury a podnecovať iných do násilia. Nech teda zasiahne štát, postaví hrádzu buričom, a tak ochráni dobrých robotníkov od nebezpečenstva pokúšania a vlastníkov od nebezpečenstva olúpenia.

Štát nech sa vynasnaží predchádzať štrajkom včasným odstraňovaním príčin konfliktov.

Príliš dlhá a namáhavá práca, ako i odmena za ňu, ak je považovaná za neprimeranú, sú pre robotníkov nezriedka dôvodmi na štrajk. Treba, aby štát zabránil tejto vážnej a častej neprístojnosti, pretože takéto štrajky neprinášajú škodu len pre vlastníkov a pre samotných robotníkov, ale i pre obchod a všeobecné záujmy. A násilnosti či vzbury, pre ktoré sú zväčša príležitosťou, často ohrozujú verejný pokoj. Najúčinnejším a najprospešnejším opatrením v tejto veci je predísť zlu autoritou zákonov a zabrániť ich vypuknutiu tým, že sa včas odstránia príčiny, z ktorých sa predpokladá, že by mohol vzísť konflikt medzi robotníkmi a vlastníkmi.

3 Záver

Pápež Lev XIII. pekne opisuje problémy v sociálnej oblasti. Upozorňuje, ako sa správať v spoločnosti a ako dodržiavať zákony. Ponúka riešenia zo strany štátu ako aj zo strany robotníkov či jednotlivca. Vykresľuje štrajk ako verejný úpadok dobra spoločnosti a podáva príklady na jeho predchádzanie. Veľmi pekne sa pohráva s myšlienkou rovnosti medzi ľuďmi ale poukazuje pritom aj na majetkové rozdiely, ktoré sú a musia byť všade vo svete pre všeobecné dobro a blahobyt. „Dajte pánovi čo je jeho a Bohu to čo mu patrí“ alebo tak podobne je táto krásna myšlienka rozvinutá v tejto encyklike. Štát by sa mal postaviť na stranu jednoduchého ľudu a pomáhať mu. No je potrebné si uvedomiť, že štát tvoria všetci ľudia v ňom a Tí by si mali navzájom pomáhať a dobre robiť. Sám človek veľa nezmôže, preto je potrebné podporovať vznik organizácii a odborov pre ochranu jednotlivca.

Zdroje:

ENCYKLIKA PÁPEŽA LEVA XIII. – RERUM NOVARUM -