1 Úvod

Pre túto tému som sa rozhodol pretože je vždy aktuálna a je potrebné sa zaoberať sociálnymi otázkami a problémami. V dnešnej dobe sú to viac a viac citlivé témy. Pri práci som sa inšpiroval a čerpal z encykliky pápeža Leva XIII. Uvedomujem si, že téma nie je tak jednoduchá ako by sa na prvý pohľad zdalo, preto môžem iba zdôrazniť pápežove myšlienky a otvoriť túto problematiku, ktorá by mala v ľuďoch stále pretrvávať.

2 Úloha štátu pri riešení sociálnej otázky

2.1 Ponuka riešenia

Niet pochýb, že na celkové vyriešenie robotníckej otázky sa vyžadujú aj ľudské prostriedky. Všetci, ktorí sú v tejto problematike zainteresovaní, musia prispieť vlastným podielom, a to podľa príkladu toho prozreteľného poriadku, ktorý riadi svet. Ukazuje sa totiž ako zrejmé, že dobrý účinok je dielom harmonického spolupôsobenia všetkých príčin, od ktorých závisí.
2.2 Spoločné dobro

Pozrime sa teda, aký má byť podiel štátu. Nemáme na mysli štát, ako je konštituovaný alebo ako pôsobí v tej-ktorej krajine, ale štát v svojom pravom poňatí, ktorý vychádza z princípov zdravého rozumu v dokonalom súlade s katolíckym učením. Vládcovia štátov musia teda na prvom mieste prispieť všeobecne súborom zákonov a politických ustanovení, usporiadať a spravovať štát tak, aby to prirodzene viedlo k verejnej i súkromnej prosperite. Práve toto je prejav občianskej rozvážnosti a povinnosť vedúcich predstaviteľov národov. Avšak prosperita krajín vychádza obzvlášť z dobrých mravov, z dobrého usporiadania rodín, zo zachovávania náboženstva a spravodlivosti, z umierneného vyrubovania a rovnomerného rozdeľovania verejných daní, z pokroku priemyslu a obchodu, z rozkvetu poľnohospodárstva a z ďalších podobných činiteľov, ktoré čím sú viac podporované, tým väčší osoh prinášajú národom. Už aj touto cestou môže teda štát významne prispieť k blahobytu tak ostatných tried, ako aj robotníckej triedy; a to svojím plným právom, bez vzbudenia akéhokoľvek podozrenia z neprimeraného zasahovania, nakoľko starosť o všeobecné dobro je úlohou a kompetenciou štátu. Čím väčšie bude množstvo výhod, ktoré sa zabezpečia cestou tejto všeobecnej starostlivosti, tým menšia bude potreba hľadať iné cesty na pomoc robotníkom.

2.3 Blahobyt pracujúcich

Treba však vziať do úvahy jednu vec, ktorá sa bližšie dotýka tejto problematiky, že totiž štát je harmonickou jednotou, ktorá objíma rovnako tak najspodnejšie ako i horné triedy. Proletári sú nie viac a nie menej než bohatí občanmi na základe prirodzeného práva, pravými a živými článkami, z ktorých sa prostredníctvom rodín vytvára spoločenský organizmus, ani nehovoriac o tom, že ich je oveľa väčší počet. A tak keďže je absurdné starať sa o jednu časť občanov a zanedbávať druhú, je striktnou povinnosťou štátu vziať si na starosť blahobyt robotníkov. Ak by to neurobil, bolo by to urážkou spravodlivosti, ktorá vyžaduje dať každému, čo mu patrí. Ako múdro pripomína svätý Tomáš: "Keďže časť a celok tvoria v určitom zmysle jedno, potom to čo patrí celku, patrí v určitom zmysle aj časti." A tak medzi mnohými a vážnymi povinnosťami vládcov, ktorí majú na starosti spoločné dobro, na prvom mieste je povinnosť postarať sa rovnakou mierou o všetky vrstvy spoločnosti, zachovávajúc s neotrasiteľnou nestrannosťou distribučnú spravodlivosť.

Hoci všetci občania, bez akejkoľvek výnimky, musia spolupracovať na spoločnom blahobyte, ktorý potom prirodzene prináša úžitok jednotlivcom, predsa na tejto spolupráci sa nemôžu všetci zúčastňovať ani rovnakou mierou, ani tým istým spôsobom. Akokoľvek sa budú meniť a striedať formy vlády, ostane vždy tá rôznosť a nerovnosť podmienok, bez ktorej neexistuje, ba ani si nemožno predstaviť ľudské spolunažívanie. Vždy budú existovať verejní funkcionári, zákonodarcovia, sudcovia, skrátka tí ľudia, ktorí vedú krajinu k mieru a ochraňujú ju pred vojnou; a je ľahké pochopiť, že nakoľko práve oni sú najpriamejšou a najplatnejšou príčinou spoločného dobra, tvoria hlavnú súčasť národa. Remeselníci nemôžu tým istým spôsobom a s rovnakými úradmi spolupracovať na spoločnom dobre, predsa však mu významne napomáhajú svojimi službami. Istotne, spoločenské dobro, nakoľko pri svojom dosahovaní musí byť dobrom, prostredníctvom ktorého sa občania zdokonaľujú ako ľudia, treba zaradiť hlavne do oblasti cnosti.

Nie v menšej miere však v každej dobre usporiadanej spoločnosti musí byť dostatok telesných dobier, "ktorých užívanie je nevyhnutné na konanie cnosti". Na získanie týchto dobier je nevyhnutné a najvyššou mierou sa oň pričiňuje dielo, ako aj um proletárov, či už sa aplikuje v poľnohospodárstve, alebo sa vykonáva v dielňach. Najvyššou mierou hovoríme preto, lebo možno pravdivo konštatovať, že práca robotníkov je tá, ktorá vytvára národné bohatstvo.
Je teda spravodlivé, aby sa vláda zaujímala o robotníka a umožnila, aby sa nejakou mierou podieľal na tom bohatstve, ktoré sám vytvára: aby mal stravu a odev a aby žil s menšími ťažkosťami. Nech sa teda podporuje všetko to, čo môže jeho podmienky nejakým spôsobom zlepšiť, s istotou, že to nielenže nikomu neuškodí, ale, naopak, prinesie úžitok všetkým. Je totiž vo všeobecnom záujme, aby neostávali v biede tí, od ktorých pochádzajú také významné dobrá.