Luigi Beltram Quattrocchi (1880-1951) a Maria Corsini (1884-1965).

Kresťanské manželstvo je cestou k svätosti...


V nedeľu 21.októbra 2001 prehlásil Ján Pavol II. za blahoslavených rímsky manželský pár Luigi Beltrama Quattrocchiho (1880-1951) a Máriu Corsini (1884-1965).

Profesionálna dráha právnika Luigi Beltrame Quattrocchiho dosiahla vrchol menovaním do funkcie generálneho prokurátora Talianskej republiky. Bol osobným priateľom mnohých politikov, ktorí prispeli k obnove Talianska po páde Mussoliniho režimu.
Maria Corsini, učiteľka a spisovateľka, bola členkou niekoľkých občianských združení, vrátane ženskej katolíckej akcie.

Luigi a Mária žili spolu v manželstve 50 rokov a mali štyri deti ( Filippo - dnes otec Tarcisio, Cesare - otec Paolino , Enrichetta, Stefania- rádová sestra Mária Cecilia) , z ktorých sa tri zúčastnili na slávnosti ich blahorečenia v roku 2001.

Ako povedal Svätý Otec: „ Títo manželia žili obyčajný život neobyčajným spôsobom. Popri radostiach a starostiach normálnej rodiny žili neobyčajne bohatým duchovným životom.

Stredobodom ich života bolo každodenné sväté prijímanie, ku ktorému sa pripájala detinská oddanosť k Panne Márii, ktorú každý večer vzývali modlitbou svätého ruženca, a spoliehanie sa na rozumné duchovné vedenie. Títo manželia prežívali manželskú lásku a službu životu v svetle Evanjelia a ľudsky veľmi intenzívne. S plnou zodpovednosťou prijali úlohu spolupracovať na diele Božieho stvorenia, tým že sa veľkodušne venovali výchove, vedeniu a usmerňovaniu svojich detí pri objavovaní jeho plánu lásky.
Cirkev už uznala svätosť viacerých manželov. Avšak teraz boli po prvýkrát blahorečení manželia spoločne.

Syn rozpráva, ako sa jeho rodičia navzájom pretekali vo svätosti
(Spomienky otca Paolina Beltrame Quattrocchiho)

I keď som si nikdy nepomyslel, že by raz boli Cirkvou vyhlásení za svätých, môžem úprimne povedať, že som vždy vnímal mimoriadnu spiritualitu svojich rodičov. U nás doma bola vždy nadprirodzená, pokojná a šťastná atmosféra, bez nejakej prehnanej zbožnosti. Pri každom probléme, ktorému sme museli čeliť, rodičia hovorievali, že ho treba zveriť "nebesiam." Otec a matka tak trochu súťažili vo svojom duchovnom raste. Matka začínala vo "výhodnej pozícii", nakoľko vždy intenzívne prežívala svoju vieru, kým otec bol dobrý muž, spravodlivý a čestný, avšak nie veľmi praktizujúci svoju vieru. Prostredníctvom svojho manželského života, s výraznou pomocou svojho duchovného vodcu začal bežať aj on, a obaja dosiahli vysokú úroveň
spirituality. Matka napríklad rozprávala, ako to bolo, keď začali každý deň chodiť na rannú omšu. Keď vyšli z kostola, otec jej povedal "dobré ráno", ako keby deň začal až teraz. Intenzita ich lásky sa prejavuje v mnohých listoch, ktoré si navzájom napísali a ktoré sme boli schopní nájsť a usporiadať. Napríklad, keď môj otec cestoval na Sicíliu, najneskôr z Neapola jej poslal list, v ktorom svojej žene písal, ako veľmi mu chýba. Táto láska vyžarovala nielen doma počas prvých rokov ich manželstva žili s nami v našom byte rodičia oboch z nich ako aj jej starí rodičia' ale aj mimo rodiny, pri stretávaní sa s priateľmi s rôznymi názormi a pomáhajúc každému, kto to potreboval.

Výchova, ktorá viedla k duchovnému povolaniu troch z nás, bola našim každodenným chlebom. Ešte stále mám "Nasledovanie Krista", ktoré mi matka darovala, keď som mal 10 rokov. Venovanie, ktoré mi napísala, mnou dodnes otriasa: "Pamätaj si, že Krista treba nasledovať, ak je to potrebné, až na smrť."

Boli veľmi milujúci ľudia, a to ako k sebe navzájom, tak aj k deťom, k susedom