Boh stvoril svet

Jestvovanie stvoreného sveta je bezpochybná skutočnosť božej predstavy.

Prvými knihami Starého zákona sú Piate knihy Mojžišove, ktoré úzko súvisia a tvoria jednotu. Židia tú jednotu spomínaných kníh po hebrejsky sa nazývajú Tóra, čo znamená „Predpis“, v gréckom preklade „Zákon“, alebo “Zákonník“. Tieto sväté knihy písali na rôzne dĺžkové závitky, na ktoré sa Židia odvolávali podľa v nich sa nachádzajúcich začiatočných slov jednotlivých kníh, napr. na prvú knihu, na Knihu Genezis hebrejským slovom „Berésít“ – „Na počiatku“. Kresťania dávali názov knihám podľa ich obsahu, napr. Genezis = Kniha zrodu. Na rozdiel od gréckych filozofov, ktoré považovali božstvo za beztvárne neosobnenie nachádzajúce sa niekde vo vesmíre, Sv. Písmo predstavuje hneď v prvej kapitole Boha ako najvyššieho Pána a Stvoriteľa všetkého.
Piate knihy Mojžišove tvoria dôležitý dejepisný prameň vyvoleného ľudu Izraela a zároveň zhrňujú aj ich najstaršie zvyky v príbehoch. Príbeh prvej knihy sa začína stvorením sveta a človeka, zaoberá sa príbehmi praotcov (Noe, Abrahám) a skončí sa so smrťou vodcu vyvoleného ľudu Mojžiša na prahu Zasľúbenej zeme.
Piate knihy sú vlastne aj životným zákonom božieho ľudu, lebo v nich sa môžeme dočítať o uzatvorení spojenectiev Boha so svojím ľudom. Boh si vyvolil jeden národ za svoj ľud, zaviazal sa, aby bude jeho Nebeským Otcom.
Kniha Genezis prináša zvesť, že Boh, Stvoriteľ neba i zeme, má od počiatku svoj ľud a zdôvodňuje, prečo práve sa Izrael stal vyvoleným ľudom. Súčasné moderné bádanie naväzuje na dielo francúzskeho lekára Jeana Astruca, ktorý vychádzal z pozorovania rozličného označenia meno Boha – „elóhím“ a „jahve“ v spomínanej knihe , že tu ide o dvoch samostatných prameňov spolu so zlomkami ďalších prameňov.
Kniha Genezis nie kvôli dobe svojho vzniku stojí na začiatku Sv. Písma, ale kvôli jej obsahu. Môžeme rozdeliť na dve časti :

1. Kapitoly 1-11
   Začínajú stvorením sveta a človeka, ale cieľom hláv nie je podávať správu o prehistorickom období i človekovi. Je to teologický výklad sveta a jeho vzťahu k Bohu. Pridáva obraz nielen o svete a človekovi, ale aj o pravekých dobrotách ľudov, ale o vzbure, vine, treste a smrti.
   Prvé kapitoly Sv. Písma pomocou obrázok a podobenstiev hovoria o Bohu a ľudstve, porozprávajú nám, že ľudia vo svetle viery si čo myslia o sebe, ako sa snažia skúsiť a pochopiť Boha, ako vykladajú svoju prítomnosť v univerze, ich poslanie vo svete a za svet, aké skúsenosti majú o vine, smrti, odpustení a milosti.
2. Kapitoly 12-50
   Hovoria o podaniach ľudu Izraela, ktoré sa udržali, z doby pred vyvolením také príbehy, ktoré ukazujú, ako žije človek ako spoločenstvo, ktoré pochádza od praotcov (patriarchov) – od Abraháma až po Jozefovi. Iba z toho môže pochopiť človek vlastné jestvovanie, skúsenosti : o spolužití otcov a synov i bratov.
   Kniha zrodu nič iné nie je, ako pred vyvolením odohrávajúce dejiny Izraela k dejinám božieho ľudu, ktoré začínajú s Knihou Exodus a pokračujú ešte dodnes. Keďže tento príbeh je jediný celok, len z najstarších čias vychádzajúc môžeme porozumieť.

„Dielo prvého dňa. Tu Boh povedal : „Buď svetlo!“ A bolo svetlo. Boh videl, že svetlo je dobré; i oddelil svetlo od tmy. Boh nazval svetlo „dňom“ a tmu nazval „nocou“.“
(Gn 1, 3-5)


„Potom Boh povedal : „Vody, ktoré ste pod nebou zhromaždite sa na jedno miesto a ukáž sa súš!“ A stalo sa tak. A Boh sa nazval „zemou“ a zhromaždište vôd nazval „morom“. A Boh videl, že je to dobré. Tu povedal Boh : „Zem, vyžeň trávu, rastliny s plodom semena a ovocné stromy, prinášajúce plody, z ktorých je ich semeno podľa svojho druhu na zemi. A stalo sa tak. Zem vyhnala trávu a rastliny s plodom semena podľa svojho druhu i stromy, prinášajúce ovocie, v ktorom je ich semeno podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré.“

(Gn 1, 9-12)

dobré – môžeme v predchádzajúcich citátoch dočítať. (Ale) ako by len mohol/chcel najvyššia bytosť jestvujúca nad všetkom – hoci je všemohúci a mocný robiť čokoľvek – nejakému tvoru chcieť také, čo by malo pre neho zlé, stvoriť veci, z ktorých vyplýva iba zlo? Boh priamo nemôže chcieť zlo, lebo by sa to priečilo nekonečnej dobrote a láske spočívajúcej v ňom.
Stvorený svet ako jedinečný zákonmi riadený celok bol usporadovaný do určitého poriadku božej vôľe. V priebehu stvorenia Boh uskutočnil jestvovanie dobra bez chcenia akéhokoľvek objavenia priameho zla.

Keďže Boh existuje nad všetkým – a naveky už jestvoval pred stvorením sveta – je prvé najdokonalejšie bytie s najčistejším intelektom, aj jeho vôľa je najdokonalejšia. To sa vyplýva aj z jeho základného znaku pôvodcu poriadku v univerze. Boh nielenže poznal svojím intelektom, že neusporiadané veci sveta je možné zosúladiť do daného poriadku, ale pomocou svojho intelekta sa rozhodol tento poriadok uskutočniť. Pritom jestvoval mnoho možných spôsobov usporiadania sveta, Boh si zo všetkých možných svojou vôľou vyvolil jeden. Takýmto spôsobom sa prejavila božia vôľa skutočnou činnosťou, nadväzujúcou na intelektuálne poznanie, pretože, vychádzajúc zo slov sv. Tomáša Akv., keď má Boh rozum, musí mať aj vôľu /S.c.G.1 I c 72/.
Vo svetovom poriadku čestné postavenie pridelil Boh človekovi, ktorému, okrem iných dokonalostí, daroval aj slobodnú vôľu, slobodný výber pri rozhodnutiach. Vôľa človeka, na rozdiel od božej, nie je bez nedokonalosti, hoci vôľa ľudská je podielom božej vôľe a odzrkadlením ešte zrejmejšou, viditeľnejšou skutočnosťou, ako ona sama – to skutočnosťou absolútne dokonalou.
V univerze platné zákony – zákony fyzické, chemické, biologické atď. – sú prejavmi Boha, jeho intelektu a vôľe, pomocou ktorých tie vytvoril, ovláda, zachováva a riadi – všetky diania a jestvovania. Ale aj v týchto úkonoch vyskytujúca božia vôľa je dokonale slobodná pri voľbe prostriedkov, aj pri voľbe spôsobov uskutočnenia svojich plánov.

Boh pri postupoch stvorenia sveta sa vždy rozhodol pri dobre, dobrochcejúc vlastným stvoreným bytiam, buď priamym alebo nepriamym spôsobom.

Božia vôľa nasmerovaná k dobru je totožná s láskou. Všetko, čo sa zrodilo na začiatku jestvovania sveta, sa zrodilo z božej lásky. Všetko, aj okrem Boha existujúce bytia, akýmkoľvek jestvujúce bytosti, jestvujú iba z láskavej a štedrej božej dobroty, lebo všetky ich schopnosti, danosti, vlastnosti a pod. pochádzajú od Neho ako od svojej prvej príčiny. Tú súvislosť konečných bytí na Bohu by sme si mohli porovnávať k závislosti umeleckého tvorbu
na umelcovi, hoci závislosť bytí na svojho Stvoriteľa je omnoho hlbšia a vnútornejšia. Boh omnoho lepšie – dokonalejšímspôsobom ich miluje, pretože sú akýmsi odrazom jeho podstaty

a podieľajú na jeho božskej dobrote, a to nerozumné bytia len materiálne, racionálne bytosti len dokonale a formálne.
Dobro sa nachádza aj v konečných veciach a toto dobro je tiež jedným z dôvodov toho, prečo Stvoriteľ ich chce a miluje. Veci sú dobré preto, lebo pochádzajú od svojho Pôvodcu, ale aj smerujú k Bohu, ktorý je ich konečným cieľom, podľa slov sv. Tomáša Akv., Boh je cieľom vecí ako niečo, čo môže byť dosiahnuté každou vecou svojím spôsobom /S.c.G.1 III c 18/.
Boh, od ktorého všetky bytosti pochádzajú a ktorý seba samého určil všetkým bytiam za cieľ, milujúc tieto bytia pre dobro, ktoré je rozsiate do nich, miluje vlastne seba. Tento spôsob lásky Boha nie je objavením znaku egoizmu, lebo Boh miluje seba v každom stvorenom bytostí.

Dobro nachádzajúce sa v konečných bytiach je obmedzené, a preto nekonečný Boh nepotrebuje také dobro k svojej dokonalosti, svojou podstatou je nesmierny – a mimo seba nič nepotrebuje, sám sebe vo všetkom stačí. Preto božia láska k veciam nie je nevyhnutná, ale vyplýva to zo slobodného rozhodnutia božej vôľe.
Boh chce(l), aby včase obmedzený svet jestvoval, v podobe a v spôsoboch, ktoré spočívajú na slobodnom rozhodnutí vôľe Boha. Keby Boh nechcel, aby stvorený svet existoval, tým by On ani nič nezískal, ani by nič nestratil...

Všeobecný základ jestvovania všetkých tých bytí, z ktorých svet pozostáva, spočíva na trojstupňovom priebehu : ustavičné vznikanie, prechodné trvanie a nevyhnutné zanikanie vecí v univerze.

Zo zákona príčinnosti vyplýva, že všetko jestvujúce a dejúce sa v reálnom poriadku musí mať reálny pôvod a reálnu príčinu. Spomenutá príčina môže byť tvorivá alebo stvoriteľská činnosť.
Tvorivá činnosť je vytvorenie nového, predtým v tej podobe, konkrétne, jednotlivo neexistujúceho bytia. Podstata toho priebehu spočíva v tom, že počas stvorenia dovtedy jestvujúca, vnímajúca bytosť dostane novú formu. Tvorenie je vytváranie novej veci z danej, existujúcej látky a vnesením do určitej podoby, ktorá ešte aktuálne ešte nejestvovala, ale ktorá už existovala v božom intelekte, predstave o vecí.

Takto tvorenie nie je metafyzickým zásahom do bytia.
Účinok procesu tvorivej činnosti pochádzajúci od tvorcu, je nielen od neho odlišný, ale jestvuje nezávisle na ňom, pretože tvorca novovzniknutého bytia nie je tvorcom existencie tej bytosti, ale len tvorcom novej, premenenej zmeny jestvovania.
Stvoriteľská činnosť sa podobuje k tvorivej činnosti, ale rozdiel spočíva v tom, že pri stvoriteľskom priebehu sa nepoužíva dajaký jestvujúci subjekt či matéria, ale vytvára nové bytia z ne-bytia vtláčaním novej formy, ktorá aktuálne ešte nie, ale v stvoriteľskom intelekte už jestvovala, do novo tvoreného, dotiaľ ešte neexistujúceho subjekta.
Je to priamy a hlboký zásad do metafyzického usporiadaného poriadku bytosti.

Stvoriteľ, ktorý dáva vznik novej látky, dáva mu zároveň aj možnosť existencie, ktorá s prijatím novej formy sa zaraďuje medzi bytostí jestvujúcich v reálnom poriadku. Stvoriť čiže z absolútneho nič alebo bez použitia čohokoľvek niečo úplne nové vytvoriť môže len všemohúce bytie, svojou podstatou nutné, ako prvá príčina. Čiže základným pôvodom všetkých bytí je boží intelekt spojený s vôľou, ktorá dotiaľ „nepriamo“ jestvujúcu bytosť stelesňuje. Sv. Tomáš Akv. hovorí, že nie je nemožné produkovať veci v existencii bez matérie, ktorá by bola vopred naporúdzi, Boh teda produkuje veci v existencii bez matérie predtým jestvujúcej /S.c.G.1 II c 16/.
Napr. v prípade človeka môžeme povedať, že jeho existovanie nezačína iba narodením na svet, ale oveľa skoršie. Boh totiž už vopred mal(má) o človekovi prichystaný plán jestvujúci


v jeho intelekte. Hoci človek ešte nemal(nemá) ľudskú podobu, pred Bohom, v jeho láske už dopĺňal(dopĺňa) dôležité miesto.
Pri sledovaní na seba naväzujúcich sekundárnych príčin(ktoré boli vytvorené už z existujúcej látky celým alebo čiastočným premenením ich zloženia, danosti) nie je možné pokračovať až do nekonečna, kdesi na konci musí byť prvá príčina, sv. Tomáš Akv. učí, všetko, čo akýmkoľvek spôsobom je, musí pochádzať od toho, čo nemá nijakú príčinu...nič teda nemôže byť inak, ako od Boha /S.c.G.1 II c 15/.

Boh je prvý, nadovšetkom stojaci, čiže má vo svojej moci moc zriadenia – stvorenie, zachovávanie, staranie sa o svete a pod.; pôvodom všetkých vecí je Boh.

Samotná existencia vecí nutne dosvedčuje stvorenie aj tým, že všetky veci univerza sú stanovené z hľadiska množstva a tak aj prvá látka vo svojom koncepte si žiada prvú príčinu pre svoj vznik. Ak v pojme prvej látky jedným z jej znakov by bolo podstatné jestvovanie, t.j. ak by prvá látka bola mysliteľná tak, že je sám od seba, že je nutná, musela by byť aj jednoduché, nemeniteľné, stanovené pre určité množstvo zložená z častí – tak by bola v samotnom jej pojme vnútorný prejav odporu.
Prvá príčina je tvorcom jestvovania druhého a všetkých ďalších bytí, úplne novosťou existencie, stvorená látka je v podstatnej závislosti na svojom stvoriteľovi preto, lebo :

1. nielenže začala existovať a nezačala to sama od seba, ale, že
2. ani nemôže jestvovať, teda zotrvať trvalo v existencii sama o sebe.

Všetko, čo jestvuje, jestvuje v Bohu.

Pomimo základného chápania stvorenia sa niekedy rozlišuje tzv. prvé a druhé stvorenie.
Prvým by malo byť ono stvorenie z úplného nič, druhým stvorením by bolo premenlivé obmeňovanie a rozmnožovanie foriem z pochádzajúcej látky prvého stvorenia. Podľa slov sv. Tomáša Akv., ten kto nemôže produkovať vec v existencii inak, ako z matérie, ktorá je už naporúdzi, vykonáva len zmenu a transmutáciu /S.c.G.1 II c 16/.

Podľa toho tzv. sekundárne stvorenie nie je nič iné ako evolúcia, druhy premien transmutácie a transformácie, bez ohľadom na to, aká by bola jej zásada a priebeh. Aj to môže byť znakom toho, že skutočne iba všemohúci Boh môže aj z úplne ničoho vytvoriť dajaké nové bytie. Ako sv. Tomáš Akv. hovorí, je zrejmé, že len Boh môže stvoriť /S.c.G.1 II c 21/.
Čím je subjekt k prijatiu nového zostavujúceho tvaru nesúcejší, tým väčšia musí byť dokonalosť tvorivej činnosti a samostatnej zásady tej činnosti. V tom, čo vôbec nejestvuje, čo sa označuje pojmom nič, ne-bytia – v tom nie je žiadna neschopnosť k prijatiu novej formy, alebo je nekonečne malá. Na prekonanie tejto nekonečnej malej súcosti je potrebná nekonečne veľká dokonalosť všemohúceho sila spočívajúca v Bohu.

Pri každom tvorivom priebehu východiskovým bodom je schopnosť, ktorá sa nachádza v jestvujúcej látke, majúcej novú formu. Lebo všetko, čo jestvuje, môže byť niečím iným, ako čím už je. To znamená, že tvorca nemôže tvoriť z ničoho, ale môže – ak je k tvoreniu spôsobilý a sú dané priaznivé podmienky k tvoreniu – z toho, čo je, vytvoriť niečo nové. Čím je menej toho, čo je, tým je aj menej možnosti toho, čo je, vytvoriť niečo nové. V prípade jestvovania jednotlivých bytí môžeme povedať, že, aby sa o niečom mohlo hovoriť, že je, musí tam byť určitá existencia.

Bytie nekonečne malé sa označuje pojmom nič, teda, že nič nie je, že je to ne-bytie, neukazuje sa žiadny znak jestvovania danej bytosti.

Prekonať nerovnosť medzi nekonečne malým – neexistujúcim, a akokoľvek malým, ale predsa len nekonečne malým a tým aj jestvujúcim bytím, je založená na moci dať existenciu tam, kde predtým vôbec nebolo. Táto moc spočíva na čistom spirituálnom základe, neviaže sa na látku, lebo kto má vo svojej moci dať tej danej najmenšej bytosti, resp. daným bytostiam jestvovanie, vie dať aj najväčšej, resp. najväčším bytím. Tú schopnosť má iba nesmierny, nekonečný Boh.

Boh stvoril svet z vlastného slobodného rozhodnutia, založeného na dokonalom intelektuálnom poznaní, lebo určite by jestvovalo aj niekoľko ďalších spôsobov na schvárnenie súčasného sveta, ale Boh vyvolil podľa neho považovanú za najlepšiu možnosť uskutočnenia k tvoreniu sveta, ktorú nielenže vyvolil, ale svoje rozhodnutie aj uskutočňoval.
Jednotlivým bytostiam daroval vzácnu schopnosť vnímania svetového poriadku buď svojimi zmyslami alebo svojím intelektom, chápaním, poznávať pred inými bytiami množstvo tajuplných vecí.
Prvým znakom a posledným vzorom všetkých vecí v univerze je božia podstata, nakoľko je napodobiteľná a nakoľko sa môžu jednotlivé bytia chápať so svojím intelektom, jestvovaním, pravda podľa miery božej vôľe.
Celý stvorený svet tým, že jestvuje, že to akým spôsobom sa uskutočňuje, všetky existujúce bytia i ne-bytia dosvedčujú múdrosť a lásku ich Stvoriteľa, lebo podľa učenia sv. Tomáša Akv., najmocnejšie sa prejavuje božia dobrota a sila tým, že keď ostatné veci okrem neho vždy neboli, tak sa potom zjavne ukazuje, že ostatné veci mimo neho majú od neho existenciu /S.c.G.1 II c 38/.