Etické systémy

Pokúsme sa teraz ukázať niektoré systémy, na základe ktorých si môžu stavať svoj rebríček hodnôt ľudia, pre ktorých Boh nie je určujúcou autoritou. Využila som tu vlastnú skúsenosť a výsledky rozhovorov s ľuďmi.

V princípe sa stretávam s dvoma postojmi k základu, na ktorom ľudia (nekresťania) stavajú svoj etický systém. Eudaimonistický a altruistický model.

Ako prvý základ pre svoje hodnoty spomeniem hedonizmus. Mnohí ľudia považujú za dobré to, "čo je dobré pre mňa". Je to vyslovene sebecký systém, podľa ktorého je dovolené všetko, čo sa hodí do mojich plánov. Tu, ale nielen tu, často pozorujeme uznávanie pravidla "Účel svätí prostriedky". Objavuje sa tu postoj typu: "Kto nekradne, okráda svoju rodinu."

[V dnešním konkurenčním světě, kde se lépe má ten s ostřejšími lokty a větší drzostí je velmi těžké držet se zásad slušného chování a udržet si 'čistý štít'. Člověk musí neustále zvažovat, na co přistoupí a na co ne, co je správné a co je výhodné. Protože - bohužel- správné a výhodné jsou dnes pravidelně v rozporu. Pokud se člověk nechce stát 'obětí společnosti', 'tím, který si nechá všechno líbit', musí se více či méně vzdát svých ideálu. Jsou tu navíc tací, kteří preventivně žádné ideály tohoto typu nemají.]

Bežným a vcelku jednoduchým chápaním toho "čo je dobré", je tzv. zákon akcie a reakcie. To znamená, že sa snažíme žiť podľa hesla: "Nerob druhému to, čo nechceš aby robili tebe." Či už preto, aby som sa vyhol nepríjemnostiam, ak "by mi to chceli vrátiť", alebo z vyššieho presvedčenia, že ak si to neželám pre seba, je morálne správne neželať to ani druhému ("Ako by sa ti páčilo, keby tebe niekto také robil?"). Objavuje sa tu "matematická spravodlivosť" ("Oko za oko, zub za zub," alebo slovenské "Aké požičaj, také vráť.")

["Nečiň druhému, co nechceš, aby bylo činěno tobě", "Neber si více, než potřebuješ", "Nebuď bezohledný", "Pomáhej bližnímu svému".... Ve zkratce: "Buď dobrým člověkem"]

Sem môžme zahrnúť aj tzv. "princíp karmy". Všetko, čo konám – dobré aj zlé, sa kamsi "zapisuje". Podľa akéhosi princípu spravodlivosti sa mi potom všetko, čo som vyslal, niekedy vráti. Koľko som urobil dobrého, toľko dobra sa mi vráti, koľko zla som napáchal, toľko ho budem musieť znášať, aj keď nie práve od toho, voči komu som to dobré, či zlé vykonal. Tento systém ale môže byť nabúravaný skúsenosťou, že "zlým" sa na tomto svete darí a požívajú dobrá tohto sveta (majetok, postavenie...), zatiaľ čo mnohí tí, ktorí konajú dobro, sú nútení podstupovať utrpenia. Zvlášť, pokiaľ človek nemá vieru v posmrtný život.

[Zdá se mi, že svět se řídí jednoduchými pravidly, príčina vyvolá následek; má dati, dál; věřím na něco, co zachováva princip karmy = když uděláš něco špatného a někomu uškodíš, tak se ti to vrátí, když někomu pomůžeš, tak dostaneš něco pozitivního, když myslíš na lidi ve zlém a špatně, tak oni na tebe také nebudou myslet v dobrém...]

[Já jsem se třeba celý život snažil hrát podle pravidel atd. Ale když jsem teď trochu poodhrnul závoj toho, jak to vypadá v práci, životě a ve společnosti... ona je ve skutečnosti pravda, že múžeš zbít beztrestne někoho, kdo ti to nemůže vrátit. Tak to prostě na světe je. A napríklad většina zamestnavatelů na tom profituje.]

Altruistický model sa oproti tomu opiera o pojem dobra pre iných. Čin je hodnotený podľa toho, či je zameraný na dobro druhého človeka (sentimentálna etika). Za najväčšie dobro volí taký čin, ktorý prináša čo najväčšie uspokojenie pre čo najväčší počet jednotlivcov (utilitarizmus). Podľa sociologickej etiky prijíma človek pravidlá spoločnosti podobne, ako veriaci vnímajú Boha. Stretávame sa tu s pojmom spravodlivosti, tentokrát nie v zmysle obavy zo zaslúženého trestu, ale ako meradlo správnosti rozhodnutí (čo je spravodlivé voči ostatným).

Záver

Pre ľudí, ktorí nestavajú svoj život na pevnom základe, akým je pre veriaceho Boh, je veľmi ťažké nájsť objektívne hodnoty svojho života. Zvlášť v dnešnej spoločnosti, ktorá sa vyznačuje relativizáciou všetkých hodnôt. Snaha o napĺňanie ideálov je často vystavovaná ťažkej skúške skúsenosťou, že "dobro" a "poctivosť" sa v dnešnom svete nevypláca. Napriek tomu sa vedľa ľudí, ktorí majú jediné kritérium rozhodovania – "čo je výhodné pre mňa", nachádza hodne takých, ktorí majú snahu o napĺňanie altruistických ideálov. Aj keď môžu byť zmätení pri výbere kritérií hodnotenia, čo vlastne je dobré, a čo nie.