Sú medzi nami ľudia, ktorí existenciu Boha vnímajú ako reálnu, reálne možnú, alebo nemožnú. Musím podotknúť, že to nie je v závislosti od IQ človeka. Ďalej sú típkovia, ktorí síce považujú existenciu Boha za reálne možnú, ale len v ľudských predstavach, nie ako skutočnú bytosť. Ja by som chcel ale hovoriť o ľuďoch, ktorí považujú existenciu Boha za reálnu. Sú tu dva tábory. Sú to ľudia, ktorí sa združujú do cirkevných organiácií a siekt, a takí, ktorí sa nezdružujú, ale majú osobné vnímanie Boha. Určite sa nedajú všetci hádzať do jedného vreca, ale chcel by som hovoriť o základnom rozdiele vnímania Boha ako reálnej existujúcej Bytosti, majúcej svoje vlastné Ja.

Kresťanská, židovská a islamska obec charakterizuje Boha veľmi rozporuplne. Všimnite si, prosím, ako sa väčšinou hovorí skôr o strachu z Boha ako o Láske k Bohu. Doslovný zmysel slova "strach" má iba negatívnu konotáciu. A hoci jedno z hlavných Dvoch Prikázaní prikazuje milovať svojho Boha, to prikázanie sa neopakuje príliš často. Namiesto toho je nahradené slovami, "bojte sa Boha a velebte Boha", atď. Doslovná konotácia týcho slov je zrejmá - chvejte sa a traste sa pred hnevom a žiarlivosťou Boha, atď. Čo sa tu stalo s pozitívnou konotáciou lásky a dobroty?

Takže konvertovanie z negatívneho stavu do stavu pozitívneho je určované viac strachom z večného zatratenia, než pravou láskou k pravde a k prirodzenosti pozitívneho stavu a kvôli samotným princípom.

Ako vidíte, negatívny stav rád stavia ľudí do finálnej situácie, z ktorej nikdy nemôžu výjsť. Kazatelia sa domnievajú. že len pod hrozbou večného, nezmeniteľného stavu môžu byť ľudia uchránený pred zvolením si negatívneho stavu. Týmto postojom kazatelia porušujú základný duchovný zákon, ktorý stanovuje, že hrozbou, nátlakom a vnútením sa nemôže nič nikomu privlastniť. Ak sa aj v dôsledku tej hrozby zmenia, tá zmena bude mať len vonkajšiu povahu. Vnútorne sa nezmení nič.