(1878 - 1903)

V osobe sv. Gemmy Galganiovej vstúpilo do pokrokového 20. storočia jednoduché talianske dievča s veľkou duchovnou silou a bohatými mystickými darmi.
Svätica sa narodila 12. marca 1878 v Capannori pri meste Lucca na severe stredného Talianska. Krátko po jej narodení sa rodina Galganiovcov presťahovala do Luccy, kde Gemma prežila svoj ďalší život.

Gemmu sprevádzalo už od detstva telesné i duševné utrpenie. Keď mala osem rokov, zomrela jej matka. Keď mala 16 rokov, zomrel jej brat a o tri roky neskôr i otec. Medzitým rodina prišla o majetok a dievča prekonalo rozličné menšie i väčšie choroby. Gemma znášala všetky tieto skúšky s odovzdanosťou do Božej vôle a videla v nich prostriedky svojho vnútorného očistenia.

V zime 1898-99 veľmi ťažko ochorela, takže všetci už očakávali jej smrť. 2. marca 1899 bola náhle uzdravená na príhovor sv. Margity Alacoque. V tom istom roku, a to večer 8. júna, dostala stigmy, to znamená viditeľné krvavé znaky utrpenia Pána Ježiša. V tom čase spoznala rehoľu pasionistov a rodinu Gianniniovcov, ktorá ju prijala do svojho domu ako dcéru.

V posledných rokoch svojho krátkeho života Gemma udržovala živé styky s rehoľnou spoločnosťou pasionistov, ktorej cieľom je šíriť úctu k utrpeniu Pána Ježiša. Gemma viac ráz skúšala vstúpiť do ženskej vetvy tejto spoločnosti, ale jej chorľavosť bola neprekonateľnou prekážkou. Ostala teda žiť v rodine Gianniniovcov, kde strávila tri a pol roka obdarená vzácnymi mystickými darmi, ale aj ťažko trápená diablom.

Preciťovala všetky bolesti Kristovho utrpenia až po úplnú opustenosť v smrteľnej agónii, ktorá korunovala jej životnú obetu 11. apríla 1903.

Gemma Galganiová žila v období, keď sa v Taliansku v mene národa, vedy a kultúry viedol silný protináboženský boj. Preto mnohí pochybovali o pravosti mimoriadnych javov v Gemminom živote, alebo aspoň popierali ich nadprirodzený charakter. Aj Cirkev bola veľmi zdržanlivá a triezvo skúmala Gemmin život a nevšedné úkazy v ňom. Po dlhom starostlivom hodnotení cirkevní predstavitelia prišli k uzáveru, že pôvodcom zvláštnych mystických darov a obdivuhodnej duchovnej sily mladej trpiteľky môže byť iba Boh.

Gemmu Galganiovú vyhlásil za blahoslavenú pápež Pius XI. v roku 1933. Za svätú ju vyhlásil roku 1940 pápež Pius XII.
Sv. Gemma Galganiová zanechala po sebe viaceré menšie spisy (listy, denník, vlastný životopis . . .), ktoré svedčia o tom, že mladá svätica nebola iba hrdinskou trpiteľkou, ale aj hlboko ľudsky cítiacim dievčaťom so zmyslom pre humor a pre živú kresťanskú radosť.

Pri čítaní Gemminho životopisu zostanú mnohí zarazení prekvapivým zoznamom mimoriadnych javov, ktoré jej Boh dal zažiť už v mladom veku, tak ako mnohým iným mystikom. Ak pripustíme, že veľkonočné tajomstvo je stredom kresťanstva, musíme aj pripustiť, že málo mystikov žilo tak blízko Kristovho utrpenia ako Gemma. Svoj život celkom prispôsobila Kristovmu a bola úplne v neho pretvorená. Sám Ježiš si s ňou dal stretnutie na Kalvárii. Gemma však vo svojej nevinnosti prežívala toto mystické tajomstvo utrpenia patriac už do Božieho sveta.

Dieťa modlitby

Už od malička Gemmu priťahovala modlitba a rozjímanie, slovom chcela "byť s Bohom". Táto schopnosť jej pomohla prekonať každé utrpenie a pripravila ju, aby sa sama stala "hromozvodom" pre utrpenie druhých.

Keď ju paralyzovala ťažká choroba a lekári vylúčili akúkoľvek nádej na vyliečenie, stalo sa jej nebo ešte bližším, viditeľnejším. Jedna priateľka jej poradila, aby sa modlila k istému mladému passionistovi, ktorý nedávno predtým zomrel a čoskoro mal byť vyhlásený za svätého. Bol to "istý Gabriele od Panny Márie bolestnej".

"Nie, ďakujem, mne stačí Ježiš," znela odpoveď, ale keď Gemma potom čítala jeho životopis, bola ním fascinovaná a zvolila si ho za svojho patróna. Vôbec sa neskôr nedivila, keď vo chvíli mimoriadnej duchovnej meravosti, sa jej odrazu zjavil, pohladil ju a nazval "sestra moja" . Čoskoro sa stal jej verným priateľom. Pomáhal jej modliť sa deviatnik, ktorý jej priniesol zázračné uzdravenie. Modlil sa s ňou liturgiu hodín a rozpálil v nej túžbu stať sa mníškou passionistkou - jej sen, ktorý sa uskutočnil, až keď už bola mŕtva!

To bol začiatok nádherného dobrodružstva, v ktorom Gemma zažívala dôvernejší vzťah s obyvateľmi neba než s ľuďmi na zemi. Bolo to priateľstvo, ktoré prijímala a žila ako niečo úplne normálne a prekvapoval ju, že nad tým druhí žasli. To je sila jednoduchých!

Anjel doručovateľ

Inou každodennou spoločnosťou Gemmy bol jej anjel strážny. Bol priateľom, bratom, dôverníkom, ktorému zverovala nielen svoje modlitby určené pre nebo, ale aj listy adresované svojmu duchovnému vodcovi, ktoré anjel strážny starostlivo doručoval. "Keď dokončím list, dám ho anjelovi", napísala. "Je tu pri mne a čaká." Listy zázračným spôsobom vždy prišli na miesto určenia bez pošty. "Nech sa na mňa anjel strážny nehnevá, že ho používam ako poštára. Nemám peniaze na známky," ospravedlňovala sa Gemma s neuveriteľnou nevinnosťou svojmu kňazovi.

"Budem ti matkou..."

Svätí dobre vedia, že modlitba adresovaná Panne Márii je najkratšou cestou k Srdcu jej Syna. Gemma si veľmi uctievala Pannu Máriu ako Matku bolestnú, ktorá sa jej zjavovala (každú sobotu) s materinskou starostlivosťou, hladila ju a bozkávala, a v ťažkých chvíľach ju utešovala, prikryjúc ju svojím plášťom: " Ja ti budem matkou, ty budeš mojou skutočnou dcérou."

Magistérium bolesti

Najväčšia láska je tá, ktorá rozpaľuje dušu. Gemma ju zakúsila k Ježišovi, tomu Ježišovi, ktorý sa jej prvýkrát zjavil na Zelený štvrtok veľkonočného týždňa roku 1899 s otvorenými krvácajúcimi ranami. Odrazu pocítila obrovskú bolesť v presvedčení, že jej hriechy sú toho príčinou: " Pozri, dcéra moja," povedal jej Ježiš, " nauč sa milovať. Nauč sa najprv trpieť. Utrpenie ťa naučí milovať." Vtedy Gemma pochopila, že "kríž je trón pre tých, ktorí milujú" a odvtedy stále pozerala len na kríž...