Náboženské zmluvy v Starom Zákone

1. Noe

Potom Boh požehnal Noema a jeho synov a povedal im: "Ploďte a množte sa a naplňte zem! Nech majú pred vami strach a hrôzu všetky zvieratá zeme, všetko vtáctvo neba a všetko, čo sa hýbe na zemi; dostávate do rúk všetky ryby mora. Všetko, čo sa hýbe a žije, nech je vám za pokrm, všetko vám dávam tak, ako zelené byliny.
Iba mäso s dušou, ktorá je v krvi, nesmiete jesť. Ale krv vašich duší budem vyhľadávať; budem ju vyhľadávať od každého zvieraťa a od každého človeka, aj keď je to brat, budem vyhľadávať dušu človeka. Kto preleje ľudskú krv, človek nech preleje jeho krv, lebo na Boží obraz som stvoril človeka. Vy sa však ploďte a množte sa, rozšírte sa na zemi a naplňte ju!"

Potom Boh povedal Noemovi i jeho synom, čo boli s ním: "Ja uzavriem zmluvu s vami a s vaším potomstvom, čo bude po vás, aj s každou živou bytosťou, čo je s vami: s vtáctvom, s dobytkom a so všetkou zverou, ktorá s vami vyšla z korába, so všetkými zvieratami, čo sú na zemi. Áno, uzavriem s vami zmluvu, že už nikdy nezahynie všetko živé vo vodách potopy a že už nikdy nebude potopa, ktorá by spustošila zem."

A Boh hovoril ďalej: "Toto bude znakom zmluvy, ktorú uzavieram na večné pokolenia medzi mnou a vami a všetkými živými bytosťami, čo sú s vami: Svoj oblúk umiestňujem v oblakoch, aby bol znakom zmluvy medzi mnou a zemou. Keď zastriem zem oblakmi a keď sa v oblakoch zjaví moja dúha, vtedy si spomeniem na svoju zmluvu, ktorá je medzi mnou a medzi vami i každou živou bytosťou. Už nikdy nebude vôd potopy, ktorá by zahubila všetky živé tvory. V oblakoch bude oblúk, uvidím ho a spomeniem si na večnú zmluvu, uzavretú medzi Bohom a každou živou dušou všetkých živých tvorov, čo sú na zemi."

A Boh povedal Noemovi: "Toto je znak zmluvy, ktorú som uzavrel medzi sebou a medzi všetkými živými tvormi na zemi." (Gn 9, 1-17)

Jedným z mnohých vzdialených potomkov Adama a Evy bol spravodlivý Noe, ktorého si Boh vyvolil za pokračovateľa ľudstva. Prikazuje mu vystavať archu, na ktorej prečká spolu so svojou ženou, so svojimi troma synmi a ich ženami, so siedmimi pármi zo všetkých zvierat čistých a po páre od zvierat nečistých veľkú potopu sveta, ktorá má zničiť pozemskú zlosť. Noe urobí, ako mu Boh prikázal, a po skončení potopy zakotví na hore Araratu. Aby Noe vedel, či je už na Zemi suché miesto, vyslal z archy najprv krkavca a potom holubicu, ktorá mu priniesla olivový lístok na znamenie mieru s Bohom a na znamenie toho, že zem je pripravená znovu prijať život. Noe teda vystupuje z archy a Boh s ním uzatvára večnú zmluvu, v ktorej sa zaväzuje, že na ľudský rod ani na ostatné živé tvorstvo už nikdy nezošle potopu. Znamením uzavretia zmluvy sa stala dúha.

2. Abrahám

Potom mu povedal: "Ja som Pán. Ja som ťa vyviedol z Chaldejského Uru, aby som ti dal do vlastníctva túto krajinu."
On odpovedal: "Pane, Bože, podľa čoho poznám, že ju, budem vlastniť?"
Pán mu, odpovedal: "Vezmi pre mňa trojročnú kravu, trojročnú kozu, trojročného barana, hrdličku a holubicu!"
On to všetko vzal, rozsekol ich na polovice a polovice položil jednu oproti druhej, vtáky však nerozsekal.
Keď zlietali vtáky na mŕtve telá, Abram ich odoháňal.
A keď zapadalo slnko, padol na Abrama tvrdý spánok. Prepadla ho hrôza a veľká tma.
Keď zapadlo slnko a zotmilo sa, zjavila sa dymiaca pec a horiaca fakľa, ktorá prešla pomedzi tie čiastky.
V ten deň Pán uzavrel s Abramom zmluvu a povedal: "Tvojmu potomstvu dám túto krajinu od Egyptskej rieky až po veľkú rieku Eufrat" (Gn 15, 7-12, 17-18)

Pre Izrael znamená meno Jahve nemennou pravdou: Boh chce byť Bohom pre svet a pre človeka. Tento vzostup Boha, ktorý presahuje svet, viedol najprv k stvoreniu a potom k vzostupu do ľudských dejín. Boh sa obracia k Abrahámovi – k Izákovi, vyvrcholením je potom pevná zmluva, ktorý Boh zaväzuje sebe.

Čo je zmluva, vedel Izrael zo svojej skúsenosti s okolitým svetom, lebo týmto termínom boli označované zmluvy medzi kráľmi i medzi jednotlivcami. Jej uzavretie bolo vždy považované za slávnosť. Obvykle nadobúdala platnosť prísahou a bola spečatená spoločnou kultovou hostinou oboch partnerov. Najpôsobivejšou formou bolo pri uzatváraní zmluvy zabitie a rozpolenie obetného zvieraťa, obe polovice boli proti sebe položené tak, že sa medzi nimi dalo prejsť. Prechádzajúci preklínal sám seba: Ak nedodržím túto prísahu, nech sa mi stane ako tomuto zvieraťu.

Tento obrad je nutné poznať, ak chceme porozumieť nášmu zvláštnemu, typicky staroorientálnemu textu a doceniť ho. Abrahám pozná tento rituál zo svojho domova, z Mezopotámie. Božský príkaz pripraviť trojročné obetné zvieratá – namiesto jednoročných, ako bývalo obvyklé u nomádov – ukazuje už na čosi neobyčajné, čo má zvláštny vzťah k Bohu. Abrahám má v hlbokom spánku videnie: V ňom ide uličkou medzi rozpolenými zvieratami sám Jahve, symbolicky prechádza plameňom ohňa. A pretože pritom ide o „prísažne sebaprekliatie“, dostáva sa Abrahamovi neslýchaného uistenia: V prípade vlastnej nevernosti zvoláva Boh na seba kliatbu smrti. V biblií ide teda o slobodný, radikálny zmluvný záväzok, zo strany Boha absolútne nezrušiteľný. Porušenie tejto zmluvy Bohom je tak úplne nemysliteľné.3. Mojžiš

Potom Mojžiš prišiel a rozpovedal ľudu všetky Pánove slová, totiž všetky ustanovenia, a všetok ľud jednohlasne odpovedal: "Všetko, čo hovoril Pán, splníme."

Potom Mojžiš všetky Pánove slová napísal. Keď ráno vstal, postavil pred vrchom oltár a dvanásť pamätníkov podľa dvanástich kmeňov Izraela. Nato dal izraelským mládencom rozkaz, aby pripravili pre Pána zápalnú obetu a na pokojnú obetu zabili býčky. Tu vzal Mojžiš polovicu krvi, a nalial ju do obetnej misky a druhú polovicu vylial na oltár.

A Mojžiš vzal knihu zmluvy a čítal ju nahlas ľudu, pričom oni vraveli: "Všetko, čo hovoril Pán, splníme a zachováme!"
Tu Mojžiš vzal krv, pokropil ňou ľud a povedal: "Hľa, toto je krv zmluvy, ktorú Pán uzavrel s vami na základe všetkých týchto slov!"

Potom Mojžiš, Áron, Nadab, Abiu a sedemdesiat starších z Izraela vystúpili hore a tu videli Izraelovho Boha. Pod jeho nohami bolo čosi ako plocha zo zafírových dlaždíc a lesklo sa to ako samo nebo. A on nevystrel ruku proti vyvoleným Izraelitom. Mohli hľadieť na Boha. Potom jedli a pili (z obetovaného). (Ex 24, 3-11)

Hospodinova zmluva s Abrahámom bola vlastne spojená so zasľúbením. Abrahámovo potomstvo sa teraz po oslobodení z Egypta stalo prítomnou realitou, zmluva teda môže dostať svoju trvale platnú podobu. Pre Izrael i pre nás sú v texte významné tieto body:

1.Zmluva s Bohom je uzavretá pri oltári. Ten nie je umiestnený v božskej oblasti na vrchole hory, ale pri ľuďoch, ktorí sa okolo neho zoskupia a stávajú sa tak tu a teraz božím ľudom.

2.Dôraz nespočíva na obeti zápalnej, ale na obeti pokojnej, pri ktorej je Hospodin hostiteľom: ten v podobe pokrmu a nápoje vracia späť to, čo mu bolo položené na oltár. Ide tu o jediný kultoví prejav, ktorý sa v histórií náboženstva nazýva obeť vyjadrujúca spoločenstvo: „Zhromaždite mi mojich svätých, čo zmluvu so mnou spečatili obetou."

3.Úkon s krvou je posvätným centrom celého obradu. Mojžiš ale kladie do jeho stredu čosi podivuhodného: Berie zmluvnú chartu – desatoro a hlása jej radostnú zvesť a potom jej prikázanie. Nato nasleduje súhlasná odpoveď bohoslužobného zhromaždenia. Pritom sa Božie i ľudské slovo prelína tak, že Mojžiš prehlasuje túto zmluvu za uzavretú na základe týchto slov. Podľa biblie je slovo najpríznačnejším prejavom osoby.

4. Nová Zmluva

Prišiel deň Nekvasených chlebov, keď bolo treba zabiť veľkonočného baránka. Poslal Petra a Jána so slovami: "Choďte a pripravte nám veľkonočnú večeru!" Oni sa ho opýtali: "Kde ju máme pripraviť?" Povedal im: "Len čo vojdete do mesta, stretnete človeka, ktorý bude niesť džbán vody. Choďte za ním do domu, do ktorého vojde,
a majiteľovi domu povedzte: "Učiteľ ti odkazuje: Kde je miestnosť, v ktorej by som mohol jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka?" On vám ukáže veľkú prestretú hornú sieň. Tam pripravte."

Išli teda a všetko našli tak, ako im povedal. A pripravili veľkonočného baránka. Keď prišla hodina, zasadol za stôl a apoštoli s ním. Tu im povedal: "Veľmi som túžil jesť s vami tohoto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve."

Vzal kalich, vzdával vďaky a povedal: "Vezmite ho a rozdeľte si ho medzi sebou. Lebo hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z plodu viniča, kým nepríde Božie kráľovstvo." Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: "Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku." Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: "Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás." (Lk 22, 7-20)

Veríme v jednu dokonalú bytosť, ktorá je postavená nad viditeľnou aj neviditeľnou sférou existencie. Prostredníctvom nej začalo existovať bytie vo viditeľnom aj neviditeľnom svete. Inteligenciou prevyšujúcou stvorenie dal do pohybu vesmír, prírodné aj duchovné zákony. Presahuje ľudský rozum a chápanie, ale je poznateľný cez sebe vlastné zjavenia (osvietenia). Systematickým spôsobom dal poznať a dáva spoznávať svoju vôľu, charakter, plány a moc. Počas histórie vstupoval s jednotlivcami aj národmi do zmlúv. (Noeho zmluva, Abrahámova zmluva, Mojžišova zmluva.) V týchto sa jednalo hlavne o jeden národ, ale posledná zmluva, ktorá bola uzatvorená Jeho Synom je zmluva vzťahujúca sa na všetky národy. Ide o večnú, nezmeniteľnú zmluvu milosti. Podmienky a obsah je zaznamenaný v starozákonných proroctvách a novozákonných spisoch. Jeho večné bytie je v troch osobách – Otec, Syn a Svätý Duch. Jeho podstata je láska, všemohúcnosť, múdrosť, svätosť a spravodlivosť.

Ježiš svojou krvou – pri Poslednej večeri i na Kalvárii - píše „novú a večnú zmluvu“. Rozhodol sa takýto testament zanechať ľudom. Je to testament lásky, je to jeho zbratanie sa s nami a jeho ponuka pre nás, aby sme boli dedičmi Božieho kráľovstva. Veľkonočnou hostinou končí sa stará zmluva Boha s ľuďmi a začína sa „nová a večná zmluva“.

Ježiš a Dvanásti aj doteraz už boli jedno – v Duchu Svätom. Ale teraz sa zvláštnym spôsobom ich jednota prehĺbi. Pri tejto večeri v istom zmysle stávajú sa Ježišovými
pokrvnými.

Sv. Pavol túto skutočnosť vyjadril v Prvom liste Korinťanom: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie
je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe.“ (1 Kor 10, 16-17). (Ecclesia eucharistia)