Úvod

Sväté knihy vznikli z tajomnej Božej iniciatívy a pôsobenia jeho Ducha na ľudí, ktorí sa stali jeho aktívnym nástrojom, a tak z tejto tajomnej božsko - ľudskej spolupráce vzišli spisy, ktoré trasovali cestu posväcovania, „zbožstvovania“ človeka, keď hovoria o dejinách stále hlbšieho skláňania sa Boha k ľuďom, a to až po jeho Vtelenie. Tak tiež II. vatikánsky koncil zdôraznil význam Svätého písma v živote Cirkvi, keď prehlásil, že „Cirkev vždy mala a má Sväté písmo spolu s posvätným podaním za najvyššie pravidlo viery“ (Dei Verbum, 21). Starý zákon predstavuje akýsi prvý stupeň ľudských dejín spásy. Svojím spôsobom osvetľuje zázračné začiatky toho božsko – ľudského dialógu, z ktorého sa odvíja ľudská spása a ktorý sa zavŕši v nebeskom Jeruzaleme. Je jasné, že to všetko má v Starom Zákone akýsi svoj oporný bod v kapitolách 1 – 11 knihy Genezis, ba dokonca má aj svoj vplyv na Nový Zákon. Lebo toto spásne dielo Ježiša Krista rieši vlastne stav človeka ako jeho dôsledok prvého rozhodnutia prvých ľudí. A aj preto som sa rozhodol venovať tejto téme, lebo tomu to textu by sa mala venovať patričná pozornosť, aká mu z toho pohľadu aj právom patrí. Zmyslom celého toho štúdia Starého zákona a Nového Zákona spočíva vo vete : „ Novum Testamentum in Vetere latet et Vetus in Novbo patet.“ Ja si myslím, že metódou toho štúdia Starého Zákona aj Nového zákona ako aj ďalších iných biblických časti alebo otázok by malo byť učenie učiteľského úradu Cirkvi, ako aj teológov a laikov. II. Vatikánsky koncil prehlásil: „štúdium Biblie nech je sťa duša posvätnej teológie.“ (Dei Verbum, 24).

1 Židovsko-kresťanská tradícia o autorovi Pt.

V Starom Zákone sa prvých päť kníh zvyknú nazývať Pentateuch „kniha v piatich zväzkoch“. Tých päť kníh, na ktoré sa delí celý Pt., majú rôzne názvy. Grécka septuaginta ich nazýva podľa obsahu takto: Genezis, kvôli pôvodu sveta, Exodus, hovorí o východe z Egypta, Leviktikus, obsahuje zákony týkjajúce sa kmeňa Lévi, Numeri, pre spočítanie bojaschopných ľudí a druhé sčítanie ľudu, Deutoronómium, je to druhý zákon, daný Mojžišom pred smrťou. „Aj Cirkevný otcovia používali pestrú terminológiu názvov Písma: Scriptura divina – Božské písmo, Scripturae caelestes – Nebeské písma, Paginae caelestes – Nebeské listy, Litterae divinae – Božské písmená, Scripturae Dei – Božie Písma.“ Židovská i kresťanská tradícia vždy považovala Mojžiša za autora Pentateuchu, čiže prvých päť kníh Biblie – Starého zákona. „I keď je zrejme, že Mojžiš nemohol byť autorom celého toho diela.“ Skutočný autori diel ich sami pripisovali slávnym osobnostiam dejín, aby sa zaručilo dielu vyšší kredit, aby ich v istom zmysle považovali za pokračovateľov. Takéto konanie bolo bežné v časoch helenizmu. Tento jav sa nazýva pseudoepigrafia a „ treba ju hodnotiť pozitívne ako predĺženie autority zomrelého svätopisca a ako oprávnený spôsob zachovania jeho učenia a tradície.“ Tak sa celý Zákon pripisuje Mojžišovi. Kráľovi Dávidovi sa pripisujú tiež žalmy, ktoré nezložil a kráľ Šalamún je považovaný za pôvodcu múdroslovnej tradície. Predovšetkým biblická múdrosť nie je čírym intelektuálnym poznaním, ale je založená na skúsenosti. Skúsenosť, na ktorej je založená biblická múdrosť, nie je iba len obyčajným empirickým poznaním, ale aj náboženskou skúsenosťou. Vyplýva to teda z poznania zjavujúceho sa Pána Boha. Mudrc, na rozdiel od samotného proroka, nehovorí v mene Pána Boha, ale ponúka plody svojho vlastného bádania. Ale aj vtedy zásady ľudovej múdrosti sú otvorené dlhoročnou životnou skúsenosťou. Dlhoročnú životnú skúsenosť, treba hodnotiť vo svetle častého múdroslovného výroku: „Počiatok múdrosti je bázeň pre Pánom a poznať Najsvätejšieho je rozumnosť.“ Ale reč o Pánu Bohu ako o jedinom múdrom a snaha o dosiahnutie nadprirodzenej múdrosti, ktorá je jeho darom a sám človek ako jedinec ju nemôže dosiahnuť svojou, akokoľvek bohatou skúsenosťou.

1.1 Božie slovo vo Svätom Písme

Božie slovo nám otvára cestu do nejakého vnútorného sveta zjavujúceho sa Pána Boha ako Otca a zároveň osvecuje aj formuje srdce každého hľadajúceho človeka ako syna, ktorý cez toto Božie slovo môže nájsť odpoveď na najpodstatnejšie veci a otázky svojho života. Samotné Sväté Písmo je živým Božím slovom živého Pána Boha. Je tak tiež cestou objavovania a privlastňovania si Božieho spasiteľného zámeru vzhľadom na ľudstvo. Sama Cirkev vie od počiatku svojej existencie, aká je hodnota tohto pokladu. Skutočnosť plnšie vyjadruje a potvrdzuje jej bežný názov Sväté Písmo, ktorý naznačuje aj to, že všetky spisy Biblie boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Napr.: „Lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha.“ „ Posvätná tradícia a Sväté Písmo sú spolu tesne spojené a navzájom sa dopĺňajú. Veď obe vyvierajú z toho istého božského prameňa, určitým spôsobom splývajú v jedno a smerujú k tomu istému cieľu.“ Z toho všetkého vyplýva, že Biblia nie je iba kniha a v nej napísané posvätné knihy, v ktorých sa hovorí o Bohu, ale aj kniha, v ktorej sa Pán Boh ako stvoriteľ všetkého prihovára k ľuďom a človekovi. „Lebo sa vám neukladajú nadarmo, ale aby ste skrze ne žili. Keď ich splníte, budete dlho nažive v krajine, do ktorej sa uberáte, aby ste ju vlastnili, keď prejdete cez Jordán.“